Martin Kukučín

Martin Kukučín 

Martin Kukučín: Narodil sa v sedliackej rodine ako syn Jána Bencúra Juriša a Zuzany, rodenej Paškovej. Mal dvoch bratov a jednu sestru. Vzdelanie získal na slovenskom gymnáziu v Revúcej, Martine a v Banskej Bystrici, gymnázium navštevoval v Kežmarku a dokončil v Šoproni. Chcel sa prihlásiť na teologickú fakultu v Bratislave, no kvôli protislovenskej atmosfére, ktorá na fakulte vládla, sa napokon rozhodol pre štúdium na lekárskej fakulte v Prahe.

Po skončení školy a absolvovaní praxí v Bratislave, Innsbrucku a vo Viedni sa neúspešne pokúšal zamestnať na Slovensku, preto sa prihlásil na súbeh a v roku 1893 dostal miesto obecného lekára v obci Selca na ostrove Brač (dnešné Chorvátsko). Spolu s lekárskou ordináciou si zriaďuje i lekáreň a stáva sa aktívnym členom a neskôr (v roku 1904) aj predsedom čitateľského a kultúrneho spolku „Hrvatski Sastanak“. V rokoch 1896-1897 sa pokúsil vrátiť na Slovensko, no tento pokus sa mu nevydaril. V roku 1904 sa oženil s Pericou Didolićovou. V roku 1908 odchádzajú do Južnej Ameriky, kde sa usadia v Punta Arenas v Čile, mieste, kde sa usadilo mnoho chorvátskych vysťahovalcov. V rokoch 1922-1924 žil opäť na Slovensku, v rokoch 1924-1925 zas väčšinou v Chorvátsku.

V roku 1925 sa ešte raz vracia nakrátko do Južnej Ameriky, aby vysporiadal svoje majetkové záležitosti, a na jar v roku 1926 sa definitívne vracia i so svojou chorou manželkou do kúpeľov Lipik v Juhoslávii, kde nakoniec aj v neďalekej nemocnici zomiera. Pochovaný je dočasne v Záhrebe, v roku 1928 sú jeho telesné pozostatky prevezené do Martina na Národný cintorín, kde ho pochovali 29. októbra 1928. Svoju literárnu tvorbu odštartoval v roku 1883 poviedkou „Na hradskej ceste“. Spočiatku sa venoval hlavne písaniu poviedok a noviel, v ktorých sa vracia do svojej mladosti a k svojim prvým zamestnaniam, no taktiež takmer fotograficky podáva obraz dedinského života a sedliackeho zmýšľania.

Svojim dielom „Dom v stráni“ založil tradíciu dedinského románu. V začiatkoch tvorby bola pre jeho diela charakteristická groteskno-humoristická štylizácia príbehov, no po roku 1918 sa jeho diela napĺňajú skôr tragicko-nostalgickými a exitencionálnymi starosťami o osud vlastného národa a ľudstva. Pre Kukučínovo dielo je charakteristická viera v človeka - i keď sa Kukučín často posmieva nad obyčajným človekom, či kritizuje spoločenské pomery, stále verí v možnosť nápravy svojich postáv.