Rozprávka, Idealizovaný typ literárnej postavy, Podoba rozprávky u Milana Rúfusa

Rozprávka

je krátky prozaický, zriedkavo - veršovaný útvar, spravidla vymyslený príbeh, ktorý má za cieľ poučenie a pobavenie čitateľov alebo poslucháčov.

Podľa autorstva ich delíme na ľudové a autorské (rozprávkar).

Ľudové rozprávky sú žánrom ľudovej slovesnosti a patria k najstarším a najrozšírenejším formám ústnej slovesnosti. Majú najrozmanitejší obsah v závislosti na dobe a spôsobe života. Rozprávka má za cieľ poučenie a pobavenie čitateľov alebo poslucháčov, preto sú spravidla nadčasové a mimo konkrétny priestor:

Bola raz ... , kde bolo tam bolo ... , a pod.

Idealizovaný typ literárnej postavy

Idealizácia - autor vykreslí postavu nie podľa skutočnosti, ale zvýrazní jej kladné vlastnosti a záporné potlačí. Idealizovaná postava je teda v diele s lepšími vlastnosťami ako v realite.

Uvedený typ postáv veľmi často vo svojich dielach zobrazovali slovenskí romantickí autori. Nájdeme ich aj v iných obdobiach, napr. v období slovenského naturizmu.

Príklady idealizovaných postáv:

1. Botto – Smrť Jánošíkova – postava Jánošíka

1. Sládkovič – Detvan – postavy Martin, Elena, kráľ Matúš

1. Chalupka – Mor ho – postava slovenských junákov

1. Figuli – Tri gaštanové kone – postava Magdalény

Podoba rozprávky u Milana Rúfusa

 Milan Rúfus, bol slovenský básnik ktorý dal rozprávkam veršovanú podobu.

Milan Rúfus kedysi povedal, že rozprávka nevznikla preto, aby sa ňou uspávali deti, ale vznikla preto, aby prebúdzala dospelých. Chcel tým povedať, že rozprávka by mala dospelým neustále pripomínať skutočné hodnoty zmysluplnej ľudskej existencie. V tomto zmysle vnímali rozprávku i predstavitelia romantickej generácie. Navyše rozprávka

štúrovcom nezapadala do ich výchovno-školských metód. Všetko, čo adresovali deťom, muselo mať výchovnú podobu.

Inšpirovaný slovenskou ľudovou slovesnosťou z Prostonárodných slovenských povestí Pavla Dobšinského a ich humanistickým posolstvom básnicky stvárnil mnohé slovenské rozprávky. Vyšli v zbierkach Kniha rozprávok (1975) a Sobotné večery (1979). Pridsžajúc sa základnej epickej stavby rozvinul v nich metaforiku rozprávok a zvýraznil

viacrozmernosť ich ideového odkazu, ktorý nekompromisne nadsža slabým, ponižovaným a utláčaným. K tejto téme sa ešte vrátil v knihách adresovaných len detskému čitateľovi Rozprávočka veselá ostaň ešte s nami (1985) a Lupienky z jabloní (1993).