Barok (16. – 18. storočie)

Barok (16. – 18. storočie)

– nový umelecký smer, ktorý sa šíri z Talianska a zo Španielska; pomenovanie je odvodené z portugalského slova barocco – perla nepravidelného tvaru;

Spoločensko-politická situácia v Európe:

– veľmi nepriaznivá – tridsaťročná vojna, turecká expanzia, súperenie panovníckych dynastií, náboženské vojny medzi katolíkmi a evanjelikmi, živelné pohromy;

Znaky barokovej literatúry:

– z renesancie preberá túžbu po poznaní, zmyslovosť a zmyselnosť, ale stráca sa renesančnú dôveruv ľudské činy a pozemské hodnoty; z neistoty sa rodí pesimizmus, beznádej, pocit pominuteľnosti sveta a márnosti života (platnosť nadobúdalo latinské ,,vanitas vanitatum“ – márnosť nad márnosť všetkého pominuteľného);

– barokový človek hľadá hodnoty v nadpozemskom svete – mysticizmus alebo vo vymyslenej ideálnej budúcnosti – utopizmus (utópia); nad rozumom víťazí fantázia a viera, typické je zobrazenie utrpenia pozemského života a pekelných múk, (návrat k stredoveku);

– pre barok je príznačná hyperbolizácia negatívnych javov, duchovnosť, naturalistická konkrétnosť, nedôvera v rozum, absolutizácia viery, monumentalita (snaha ohromiť ozdobnosťou), citovosť, vnútorné napätie, pátos (nadnesenosť), odklon od prírody, zameranie na vlastné vnútro;

– v literatúre sú typické protiklady:

1. túžba po živote – pocit bezmocnosti, pominuteľnosti, strachu zo smrti;
2. naturalistická zmyslovosť (život precítený všetkými zmyslami) – duchovný mysticizmus (myšlienky na život po smrti, na večnosť);
3. emocionálnosť (citlivosť) – patetickosť (nadnesenosť, dekoratívnosť – ozdobnosť);
4. staré žánre – nové žánre;
5. vyšší (knižný) štýl (zložité trópy, figúry, neobvyklé, prekvapivé obrazy) – nižší (ľudový) štýl (s jednoduchými zobrazovacími prostriedkami);

– skutočnosť je zobrazovaná pomocou alegórií, symbolov, metafor, kontrastov; obľúbenými umeleckými prostriedkami boli antitéza (prirovnanie protikladom – videl som vtáča v čierno-bielom perí) a hyperbola (zveličenie – som na smrť unavený; vedela zatopiť hnevom pol sveta; kráčal oceánom neskosenej trávy);

– literatúra sa delila na:

1. náboženskú (duchovná poézia, kázne, modlitby, školské hry);
2. svetskú (eposy, romány, memoárová, cestopisná a odborná próza, didakticko-reflexívna poézia, ľudové divadlo – commedia dell’arte ).

Talianska literatúra

Torquato Tasso (rorkvádo tasso, 1544 – 1595) – básnik; Oslobodený Jeruzalem – hrdinský epos o osudoch prvej križiackej výpravy; zobrazuje oslobodenie Jeruzalema z rúk Saracénov.

Anglická literatúra

John Milton (john miltn, 1608 – 1674) – básnik; preslávil sa duchovnými eposmi Stratený raj a Raj znovu nájdený

Nemecká literatúra

Hans Christoffel von Grimmelshausen (fon grimlshauzen, 1621 – 1676) – prozaik, písal pikareskné prózy, v ktorých vykreslil život ľudí v časoch tridsaťročnej vojny; známy je román Dobrodružný Simplicius Simplicissimus

Česká literatúra

Jan Amos Komenský (1592 – 1670) – filozof, pedagóg, historik, básnik , prekladateľ, posledný biskup Jednoty bratskej; v rozsiahlom diele sa venoval mnohým vedným odborom; domnieval sa, že poznanie odstráni rozpory medzi ľuďmi a dovedie ich k večnému mieru; svetové meno si získal najmä pedagogickými dielami – najvýznamnejšie je dielo Veľká didaktika – rozpracoval v ňom najdôležitejšie pedagogické zásady, ktoré platia dodnes (názornosť, primeranosť, aktivita, sústavnosť a nadväznosť, zásada trvalých vedomostí).