Slovenská klasicistická a osvietenská literatúra (1780 – 1840)

Slovenská klasicistická a osvietenská literatúra (1780 – 1840)

– obdobie klasicizmu a osvietenstva sa v slovenskej literatúre spája s 1. a 2. fázou slovenského slovenského národného obrodenia;

– slovenské národné obrodenie (SNO) je proces formovania novodobého slovenského národa v Uhorsku, ktorý viedli národní buditelia; národní buditelia sa snažili zjednotiť slovenkú literatúru a kultúru na základe jednotnej národnej myšlienky;

– SNO prebiehlo v 4. fázach pričom 1. a 2. fáza sú späté s klasicizmom a osvietenstvom a 3. a 4. fáza sú späté s romantizmom.

1. fáza slovenského národného obrodenia (1780 – 1820) – osvietenská literatúra

– národní buditelia (spisovatelia) sa v duchu osvietenstva snažili uzákoniť (kodifikovať) slovenský spisovný jazyk a povzniesť slovenský ľud šírením osvety; vznikali učené spločnosti, napr. Slovenské učené tovarišstvo, ktoré vydávali knihy, šlabikáre, učebnice, prostredníctvom nich šírili vzdelanosť a kultúru; začali sa vydávať aj noviny a časopisy, napr. Prešpurské noviny; aktívni boli katolíci aj evanjelici;

– rozvíja sa: 1. vedecká literatúra – Anton Bernolák, Juraj Papánek, Juraj Sklenár,

1. osvietenská literatúra – próza – Juraj Fándly, Jozef Ignác Bajza,

poézia – Augustín Doležal, Bohuslav Tablic.

Anton Bernolák (1762, Slanica na Orave – 1813, Nové Zámky)

– jazykovedec, národný buditeľ, vyštudoval teológiu (katolícky kňaz) v Trnave, vo Viedni a v Bratislave; ako kňaz pôsobil v Bernolákove, v Trnave, v Nových Zámkoch (tu je aj pochovaný);

– v r. 1787 kodifikoval spisovný jazyk – bernolákovčinu – na základe kultúrnej západoslovenčiny (jazyk vzdelancov trnavskej univerzity so stredoslovenskými prvkami), na fonetickom princípe;

– jazykovedné diela písal po latinsky (boli určené aj pre vedecké kruhy) a v bernolákovčine;

Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách (1787)

– v tomto diele odôvodnil zavedenie fonetického pravopisu – píš ako počuješ, každá hláska mala svoj znak, mäkkosť a dĺžku bolo treba vždy označiť;

Slovenská gramatika (Gramatica slavica)(1787)

– učebnica slovenského jazyka pre školy; je to prvá normotvorná gramatika slovenčiny;

Etymológia slovanských slov (1791)

– príručka o tvorení slov odvodzovaním a skladaním;

Slovár slovenský česko-laťinsko-ňemecko-uherský (1825– 1827)

– 6-zväzkový slovník, vyšiel až po jeho smrti.

Bernolákovčinu ako spisovný jazyk používali len slovenskí katolíci, evanjelici naďalej používali svoj bohoslužobný jazyk – biblickú češtinu. V bernolákovčine písali svoje diela Juraj Fándly a Ján Hollý.

Juraj Fándly (1750, Častá pri Trnave – 1811, Optimál, dnešné Doľany)

– slovenský spisovateľ, národný buditeľ a veľký vlastenec; ako polosirota v zložitých podmienkach vyštudoval teológiu v Budíne a v Trnave; pôsobil ako katolícky kňaz v chudobných farnostiach, najdlhšie v Naháči;

– písal najmä ľudovýchovnú prózu, ktorou sa snažil povzniesť slovenskú národnú kultúru; v dielach poučoval jednoducho, názorne a jasne ľud o tom, ako má prakticky využívať pôdu a prírodné bohatstvo; jeho diela sú encyklopédiou poľnohospodárskych vedomostí 18. stor.;

– diela sú písané v bernolákovčine a predstavujú prvú prozaickú reč písanú v slovenčina v našej literatúre;

Pilní domajší a poľní hospodár (1792) – poúča dedinských ľudí o domácich prácach, o chove dobytka, hydiny, o rybárstve, vinohradníctve o chove včiel; jednoducho vysvetľuje Kopernikov heliocentrický systém; využíva formu besedy a poučných príhod;

Zelinkár (1793) – obsahuje základy domácej zdravovedy; propaguje zber a široké využitie liečivých rastlín; uvádza jednoduché lieky na rozmanité choroby, veľku pozornosť venuje aj toxickým látkam;

O úhoroch aj včelách (1802), Slovenský včelár (1802), Ovčár (v rukopise);

– Fándly bol nadšeným podporovateľom cirkevných reforiem Jozefa II.; v diele Dúverná zmlúva medzi mňíchom a diáblom (1789) – ide o prvé veľké dielo vydané v bernolákovčine; je napísané vo forme rozhovoru (dialógu) medzi učeným, ale konzervatívnym mníchov Atanáziom a uštipačným diablom Titinilom (sám autor)

– autor schvaľuje zrušenie reholí, ktoré sa nezaoberali školskou alebo sociálnou činnosťou (tzv. žobravé rády); mnísi upustili od prvotných rehoľníckych zásad, najmä chudoby (poukazuje na bohatstvo kláštorov) a telesnej práce a stali sa príťažou pre spoločnosť; obviňuje mníchov, že udržiavali ľud v nevedomosti, vystupuje proti poverám, odpustkom a falošným zázrakom; bohatstvo kláštorov by sa malo podľa neho využiť na vybudovanie škôl, nemocníc a zmiernenie biedy ľudu; cenzúra dielo zhabala a cirkevný súd autora potrestal; dielo nebolo určené pre ľud, ale pre mladých slovenských vzdelancov.

Jozef Ignác Bajza (1755, Predmier – 1836, Bratislava)

– slovenský spisovateľ, národný buditeľ, reprezentuje osvietenskú prózu; vyštudoval za katolíckeho kňaza, pôsobil na viacerých miestach (najdlhšie v Dolnom Dubovom – 20 rokov), naposledy v Bratislave; pochovaný je v krypte Dómu sv. Martina v Bratislave;

– svoje diela napísal západoslovenským nárečím a zvláštnym pravopisom, ktorý sám navrhol; bernolákovčinu nikdy neprijal;

René mládenca príhody a skúsenosti (1784 – 1785) – prvý slovenský román (pikareskný román), má dva zväzky; podáva satirický pohľad na spoločenské pomery, ktoré vládli koncom 18. storočia;

 – v románe autor opisuje cesty a zážitky Reného (René – Znovuzrodený), syna bohatého benátskeho kupca a jeho učiteľa Van Stiphouta;

– v 1. časti putujú po Turecku, Egypte a Taliansku, v 2. časti prichádzajú cez Viedeň na Slovensko a putujú po slovenských dedinách; tu sprevádza Reného Tovariš cesty (sám autor);

– autor pravdivo vykresľuje pomery v Uhorsku, kritizuje všetky spoločenské vrstvy a cirkev.

Slovenské dvojnásobné epigrammata

– kniha epigramov, v ktorých autor podáva satiru na ľudské slabosti a chyby (lakomstvo, opilstvo, závisť).

Bajza bol zložitou osobnosťou, bol v spore s bernolákovcami o prvenstvo pri uvádzaní slovenčiny do literatúry. Do konfliktu sa dostal aj s cirkevnými hodnostármi, ktorí ho žiadali, aby sa viac venoval kňazským povinnostiam ako písaniu kníh.