Filozofia humanizmu a renesancie, jej odraz v literatúre a umení

Filozofia humanizmu a renesancie, jej odraz v literatúre a umení

(14. – 17. storočie)

Ideový a umelecký charakter

Od konca 13. storočia a najmä na začiatku 14. storočia sa rozšírilo v Taliansku a neskôr v iných krajinách myšlienkové, kultúrne, umelecké a spoločenské hnutie, ktoré voláme humanizmus (z latinčiny humanus = ľudský) a renesancia (z francúzštiny renaissance = obroda, znovuzrodenie). Cieľom tohto hnutia bolo obrodenie človeka, ľudskej osobnosti v duchu antických predstáv a ideálov – obroda a znovuzrodenie antiky.

Vznik novej myšlienkovej, kultúrnej, umeleckej a spoločenskej epochy súvisel s rozvojom výroby, rastom a rozmachom mladej, činorodej triedy – meštiactva (buržoázia), ktorá sa najprv v Taliansku a postupne v ostatnej Európe vymaňovala z feudálnych pút.

Nová epocha bola bohatá na významné objavy a vynálezy, ktoré sa zaslúžili o reálnejší a vedeckejší charakter ľudských predstáv o svete. Z objavov plodne zapôsobili najmä geografické objavy nových krajín a kontinentov a heliocentrický názor Poliaka M. Kopernika a Taliana G. Galileiho. Zistili, že Zem nie je stredobodom vesmíru, ale že sa otáča okolo svojej vlastnej osi a okolo slnka. Predtým uznávali geocentrickú – Zem je stredobodom vesmíru.

Kvôli tomuto zisteniu sa dostali do sporu s cirkvou, nechcela pripustiť, že Zem nie je stredobodom vesmíru. G. Galilei musel svoju učenie odvolať, aby neprišiel o život. J. Gutenberg vynašiel kníhtlačiarenský stroj. V tomto období bol vynájdený kompas, pušný prach. Začínajú sa robiť prvé pitvy, chceli zistiť ako vyzerá telo zvnútra. Objavujú sa náboženské spory, kňazi kritizujú počínanie cirkvi a chcú, aby sa cirkev zmenila k lepšiemu. Vysoký hodnostári však nepristúpili na zmenu. Vzniklo hnutie reformácie (protestantské) a protireformácie (zástancovia pôvodnej cirkvi). Spor trvá až do 19. storočia.

Humanistická a renesančná ideológia zasiahla do života, literatúry, umenia, vedy a filozofie. Ako predstaviteľka hmotných, pozemských záujmov meštiactva odmietala feudálnu a cirkevnú ideológiu a od božského a záhrobného sveta sa obracala k ľudskému a svetskému pozemskému životu. Medzi najdôležitejšie myšlienkové a citové hodnoty, s ktorými prichádzala, patrilo právo človeka na plné, prirodzené, radostné, šťastné a zmyslové prežívanie života, láska ku kráse a úcta k rozumu.

Humanizmus je obdobím, kedy sa formovali národné literatúry v národných jazykoch a obdobím silných osobností – polyhistor Leonardo da Vinci, Michelangelo Buonarotti, Matej Bel (perla Uhorska). Humanisti napodobňovali, študovali, vysvetľovali a vydávali rukopisy gréckych a rímskych básnikov, filozofov, rečníkov (Cicero, Horatius, Vergílius).

Taliansky humanizmus a renesancia

Dante Alighieri – taliansky básnik žijúci vo Florencii, neskôr vo vyhnanstve. Vytvoril veľkú epickú báseň Božská komédia – skladá sa z 3 častí: Peklo, Očistec, Raj.

Peklom a Očistom sprevádza Danteho jeho obľúbený básnik Vergílius a Rajom milovaná Beatrice. Vergílius je symbolom pozemského poznania a vedenia, Beatrice nadpozemskej dokonalosti. V skladbe sa stretávajú dva svety: stredoveký náboženský a renesančný pozemský. Umelecky najviac pôsobí Peklo, v ktorom básnik zobrazuje utrpenie zatratených.

Giovanni Boccaccio – pochádza z Florencie, bol zakladateľom renesančnej prózy – novely, autor diela Dekameron (v preklade 10 dní). Toto dielo obsahuje 100 noviel – 10 mladých ľudí uteká z Florencie pred morom na vidiek. Sú tam 10 dní, čakajú a krátia si chvíle rozprávaním príbehov – každý deň všetci vyrozprávajú po jednom príbehu, ktorý zažil alebo počul, a tak vznikne 100 noviel. Napr.: O oklamaných manželoch, Prefíkaných sluhoch, O láske ako o hlbokom ľudskom cite, ... Novelách vystupujú postavy rozličných vrstiev, šľachtici, umelci, sluhovia s rozličnými vlastnosťami (pokrytectvo, chamtivosť, prešibanosť, závisť, hlúposť).

Freancesco Petrarca – predstaviteľ ľúbostnej poézie. Vrcholom jeho tvorby je zbierka ľúbostných básní, ktoré venoval svojej milej Laure – Spevník pre Lauru – nesnažil sa idealizovať milú ženu, ale predstaviť ju ako reálnu skutočnú bytosť.

Anglický humanizmus a renesancia

William Shakespeare – najúspešnejší a najobľúbenejší dramatik, napísal takmer 40 hier – komédie, tragédie, historické hry. Z komédií sú najvýznamnejšie: Skrotenie zlej ženy, Sen noci svätojánskej, Mnoho kriku pre nič, Veselé panie z Windsoru, Oko za oko, Ako sa vám páči, ... V komédiách hrdinovia bojujú o svoje osobné šťastie a prirodzené vzťahy medzi ľuďmi. Z tragédií: Rómeo a Júlia, Kráľ Lear, Othelo, Hamlet, MacBeth. Tragédie zobrazujú konflikty medzi dobrom a zlom.

Rómeo a Júlia – dva rozhnevané rody Capuletovci a Montegovci bránia láske dvoch mladých ľudí, ktorí nešťastne zahynú. Dej sa odohráva v Taliansku – Verona, hlavným motívom je krvná pomsta. Rómeo a Júlia sa zoznámia na plese, zaľúbia sa a prisahajú vernosť. Tajne sa zosobášia. Rómeo sa dostane do konfliktu s Júliiným bratrancom, ktorý zomrie, a preto musí odísť do vyhnanstva. Zatiaľ nútia Júliu, aby sa vydala za grófa Parisa.

Júlia hľadá pomoc u svojho spovedníka, ktorý jej dá pred svadbou bylinkový odvar, aby tvrdo zaspala. Ona sa napije a zaspí ako mŕtva, preto ju rodičia pochovajú. Rómeo sa vráti do Verony a myslí si, že Júlia je mŕtva a zabije sa. Keď sa Júlia prebudí a uvidí mŕtveho Rómea, prebodne sa dýkou. Rodiny sa nad hrobkou milencov zmieria.

Hamlet – tragédia odohrávajúca sa v Dánsku. Hamlet je dánsky princ, ktorému zomrel otec. On však má pochybnosti o prirodzenej smrti svojho otca. Otcov duch mu prezradí, že ho otrávil Hamletov strýko, aby sa zmocnil vlády a oženil sa a jeho matkou. Hamlet prisahá pomstu. Do hradu prídu komedianti s ktorými Hamlet zahrá hru o smrti svojho otca. Hamletov strýko zistí, že Hamlet vie pravdu, a preto sa ho pokúsi zabiť.

Pripraví súboj a súperovi dá otrávený meč. Hamlet však meče vymení, zabije súpera i nového kráľa. Kráľovná sa napije otráveného vína, pripraveného pre Hamleta. V závere popri vinníkoch zomierajú aj nevinní – Ofélia, ktorá ľúbi Hamleta. Hamlet je renesančný hrdina, ktorý verí vo veľké myšlienky a čisté ľudské vzťahy. Stretnutie s drsným životom v ňom vyvoláva sklamanie a pesimizmus. Charakteristické pre neho jeho myslenie je monológ a zmysle života: „Byť, či nebyť, to je otázka.“

Othelo – tragédia sa odohráva v Anglicku. Othelo je vojvodca (je černoch). Jeho ženou je krásna šľachtičná Desdemona. Sú spolu veľmi šťastný, ich šťastie im však závidí Jago (intrigán). Začne šíriť klebety, Othelovi nahovorí, že Desdemona mu je neverná. Ten mu uverí a zo žiarlivosti ju zaškrtí. Keď však zistí, že bola nevinná, zabije aj seba.

MacBeth – tragédia ctižiadosti.
Kráľ Lear – rozprávkový príbeh podobný ako Soľ nad zlato. Kráľ Lear mal 3 dcéry a rozmýšľal, ktorej odkáže vládu. Dve staršie sa mu líškajú a on im odkáže majetok. Najmladšia dcéra je úprimná – vyženie ju. Staršie sestry sa potom navzájom zavraždia, zabijú však aj tú najmladšiu. Kráľ potom zomiera pri pohľade na ňu.

Francúzska humanistická literatúra

Francois Villon – pokladaný za jedného z prekliatych básnikov. Pochádzal z chudobnej rodiny, študoval na Parížskej univerzite, žil bohémskym životom. V jeho básniach vyjadril vlastné poňatie sveta. Ožíva v nich svet parížskych krčiem, spoločnosť neviestok, pijanov a dobrodruhov. Veľmi pekne dokáže vyjadriť i ľúbostný cit. Sleduje i sociálne otázky a vrúcne miluje život.

Malý testament – vysmieva sa váženým osobnostiam, provokuje strážcov verejného poriadku, ironizuje tu svoje ľúbostné sklamanie.

Veľký testament – vyrovnáva si tu účty so životom i so svetom, s úsmevom i nostalgiou spomína na svojich kumpánov a príležitostné lásky, vysmieva sa tým, ktorí mu ublížili. Ironicky a rezignovane uvažuje o smrti a umieraní.

Španielska humanistická literatúra

Považujú toto obdobie za zlatý vek španielskej literatúry.

Lope de Vega – autor divadelných hier, napísal ich ako 2000, námety čerpal z vtedajšieho súvekého života a histórie. Komédie: Záhradníkov pes, Učiteľ tanca.

Historická hra Fuente Ovejuna – je názov dediny, v ktorej sedliaci zabili nenávideného pána. Kráľ nariadil vyšetrovanie a každí pri otázke „Kto zabil“ odpovedal: „Fuente Ovejuna“ – víťazný boj sedliakov voči pánskemu násiliu.

Miguel de Cervantes Saavedra – autor veršovaného románu Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha – román, ktorý mal byť pôvodne satirou na rytierstvo. V závere románu sa satira mení na kritiku vtedajšej spoločnosti, v ktorej nebolo miesto pre ušľachtilé činy. Don Quijote bol chudobný zeman, ktorý sa pomiatol z čítania románov o rytieroch. Tak ako stredovekí rytieri, chcel i on šíriť slávu rytierstva a to všetko pre paniu svojho srdca, vysnívanú Dulcineu – v skutočnosti sedliacke dievča.

Vysadol na svojho vychrtlého starého koňa Rosinanta, na povale našiel pol prilby, vyzbrojil sa kópiou a spolu so sluhom Sanchom šiel vykonávať odvážne činy – naprávať krivdy a šíriť dobro. Na svojej výprave zažije veľa dobrodružstiev – bitka s veternými mlynmi (má ich a obrov), bitka so sviňami (pokladá ich za nepriateľské vojsko), ... Jeho činy vyzneli smiešne, Don Quijote narazil na tvrdú realitu, v ktorej nebolo miesto pre ušľachtilé ideály. Ku koncu života vyzdravel, no vzápätí umrel.