Osvietenskí panovníci Mária Terézia (1740 – 1780) a Jozef II. (1780 – 1790) svojimi reformami uvoľnili hospodársku a politickú situáciu v Uhorsku. Zaviedla sa povinná školská dochádzka, zrušilo sa nevoľníctvo (1785), žobravé mníšske rády i cenzúra.
A: Obdobie osvietenských vplyvov 1780 – 1820
B: Obdobie myšlienky všeslovanskej vzájomnosti 1820 - 1830
Slovenské národné obrodenie sa rozvíja pod vplyvom osvietenských myšlienok -
predovšetkým v súvislosti so zrušením cenzúry. Neprebiehalo ale v ideálnych podmienkach pre viaceré špecifiká slovenského národného hnutia:
Slovenské národné obrodenie je národnooslobodzovací proces založený na integrácii slovenskej literatúry na základe jednotnej národnej myšlienky.
Osvietenská literatúra si dala za cieľ dve úlohy:
Anton Bernolák sa narodil v roku 1762 na Orave. Študoval teológiu a pôsobil ako kňaz v Čeklísi, dnešnom Bernolákove. Zaoberal sa jazykovednou problematikou, ktorej vyvrcholením bola prvá kodifikácia slovenského jazyka v roku 1787 na základe západoslovenského trnavského nárečia s prvkami stredoslovenčiny. Publikoval:
Jozef Ignác Bajza pochádza z Predmiera, vyštudoval teológiu a pôsobil v Dolnom Dubovom i Bratislave, kde je v Dóme sv. Martina pochovaný. Bajza na základe západoslovenského nárečia s časťou prevzatých prvkov vytvoril vlastný slovenský jazyk, ktorý sa ale cez Bernolákovcov nepresadil a za to ich ostro kritizoval. Jeho slovenčine bola veľmi chaotická.
Prvenstvo mu však patrí s prvým slovenským románom René mláďenca príhodi a skúsenosťi. Je to pikareskný román napísaný v dvoch zväzkoch - prvý má charakter dobrodružného,
sentimentálneho, cestopisného románu. René, osvietenský mladík, syn talianskeho kupca
cestuje po Európe so svojím učiteľom van Stiphoutom. Dostanú sa aj na naše územie a pozorujú život slovenských ľudí. Druhý zväzok sa zásadne odlišuje od prvého, je to výchovno-kritický osvietenský román o slovenskej spoločnosti. Autor v ňom posudzuje mravy a spoločenské pomery na Slovensku z pohľadu nezaujatého cestovateľa Reného. Kriticky zobrazuje bitky, alkoholizmus, kartárstvo, žobravé rehole, odnárodnenú šľachtu i vykorisťovanie roľníkov zemepánmi.
Číslo zväzku | Názov | Žáner | Priestor | Bajza ako ... | Funkcia |
1. | Reného príhody | dobrodružný román | exotika | rozprávač | upútať |
2. | Reného skúsenosti | sociografický román | Slovensko | kritik | oboznámiť, kritizovať |
Kvôli zásahu cirkvi bolo tlačenie zväzku zastavené, kňaz Bajza bol vylúčený z cirkvi.
Jozef Ignác Bajza sa teda zmietal v dvoch sporoch – s Bernolákom pre slovenčinu a s cirkvou pre šírenie osvietenstva.
Juraj Fándly bol katolícky kňaz, osvietenec, pôvodom z Čadce, podporovateľ bernolákovčiny a reforiem Jozefa II. Prevažnú časť svojich diel venoval jednoduchému ľudu, vyzdvihoval dôležitosť roľníkov a vzdelával ich prácami o poľnohospodárstve.
Poprední predstavitelia slovenskej evanjelickej inteligencie sa opierali o myšlienku všeslovanskej vzájomnosti, ktorá nachádzala oporu v Herderovej pozitívnej predpovedi pre Slovanov. Rusi boli vnímaní ako vedúci slovanský národ, keďže ako jediní neboli pod nadvládou iného štátneho celku. Svoju silu navyše demonštrovali porážkou Napoleona
v roku 1812.
Myšlienka všeslovanskej vzájomnosti
JÁN KOLLÁR študoval v Kremnici, Banskej Bystrici a Jene. Pracoval ako evanjelický kňaz v Budapešti a neskôr ako profesor slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni, kde aj umrel. Pobyt v Nemecku mal zásadný vplyv na jeho následnú tvorbu:
Kollár nepísal ako typický klasicista, jeho diela neboli celé v časomiere. V otázke všeslovanskej vzájomnosti presadzoval biblickú češtinu, pretože zastával názor, že Slováci a Česi sú malé národy, ktoré si rozumejú a preto ich netreba rozdeľovať jazykom.
Časomiera je založená na striedaní dlhých a krátkych slabík. Prirodzené dlhá – dĺžeň. Polohou dlhá – po samohláske nasledujú aspoň 2 samohlásky. Pri L a R sa môžeme rozhodnúť.
Stopy: daktyl, spondej, jamb.
Slávy dcera je lyrickoepická skladba skladajúca sa z predspevu a piatich spevov (názvy riek). Motív lásky k žene a lásky k vlasti.
Předspěv - žalospev nad Slovanmi časomiera
PŘEDSPĚV je ideovo i umelecky najsilnejšou časťou celej skladby. Napísaný je elegickým distichom. Elegické distichon (gr. di – dvoj, stichos – riadok) je žalospevné dvojveršie v časomernom veršovom systéme.
Obsahovo sa jedná o žalospev nad nespravodlivou a násilnou minulosťou Slovanov. Autor vyjadruje nenávisť k škodcom (nie národom), ale humanisticky nevolá po pomste.
Aj, zde leží zem ta před okem mým slzy ronícim,
odkaz na ponemčených
někdy kolébka, nyní národu mého rakev. lužických Srbov
Stůj noho! Posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš, odkaz na utláčateľov Nemcov;
k obloze, Tatry synu, vznes se vyvýše pohled, k Slovákom sa obracia s výzvou
neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku, k samostatnosti a mocnosti;
jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům. hovorí o pridružení sa k Rusku
Však času ten horší je člověk, jenž berlu železnou Asimilácia→výsledok správania
v těchto
krajích na tvou, Slávie, šíji chopil. Slováci zotročovaní Maďarmi
Horší nežli divé války, hromů, ohně divější, Slováci nemajú svoju hrdosť,
zaslepenec na své když slobu plemě kydá. sú podmaniteľní, dajú sa kúpiť
SPEVY sú všetky napísané formou sonetu. Obsahujú základný rámcový dej, ktorý sa odohráva medzi bohmi.
Základným stavebným princípom je kontrast medzi
Vlastenecké sonety opisujú problém domoviny, pod „vlasťou“ autor ale rozumie kultúru a povedomie, nie územie. Autor nazýva Slovákov národom holubičím. V ľúbostných znelkách, ktoré tvoria základ skladby, autor využil postupy nasledujúceho literárneho obdobia
romantizmu. Vyjadruje v nich lásku k Míne, ideálu slovanskej dievčiny. Sprvoti delí svoje srdce medzi ženu a vlasť, neskôr obe splývajú. „Mlčím, váhám – v tom do hrude ruku vnorím, srdce vyrvem z nej a rozlomím: „Berte,“ vravím. „Vlasti pol, pol tebe, Mína.“
V diele sa objavujú prvky klasicizmu i romantizmu.
JÁN HOLLÝ ako katolík neštudoval teológiu v Jene, ale v Trnave. Pôsobil ako kňaz v Maduniciach až do roku 1843, kedy mu vyhorela fara. So zhoršeným zrakom sa presťahoval na Dobrú vodu, kde ho v júli 1843 navštívili Štúrovci a on schválil ich snahu o druhú kodifikáciu slovenčiny. Hollý sa venoval prekladom latinskej a gréckej poézie Homéra, Ovídia a Vergília, písal i vlastnú poéziu, ťažisko jeho tvorby však leží v eposoch, ktoré sám nazval víťaznými, bohatierskymi básňami. Víťazné eposy, zväčša historické, sa podobajú Homérovym Ilias, Odysea a Vergíiovmu Aeneas. Čerpanie z antiky je u Hollého prejavom klasicizmu. Svoje bohatierske spevy skladá z týchto zložiek:
Svatopluk je historický hrdinský epos, víťazná báseň, v 12 spevoch napísaná časomerným hexametrom. Dej začína po propozícii a invokácii múzy Umky.
„Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana védel
vojnu, i jak víťaz, seba aj svój od jeho vlády
oslobodiv národ, nepodlehlý stal sa panovník
a zmužilých veľké založil kráľovstvo Slovanov.“
Hlavnou myšlienkou diela je túžba po slobode a rovnoprávnosti s ostatnými národmi. Devín vystupuje ako symbol Slovanov i Slovákov.
Autor | Hollý | Kollár |
Jazyk | Bernolákova slovenčina | Biblická čeština |
Prozódia | Celé dielo v časomiere | Předspěv v časomiere |
Národ | Slovania všeobecne | Slováci, lužickí Srbi |
GRAMATICKÁ ČASŤ
Znaky dobrého rečového prejavu: