Humor, satira a kritika v slovenskej literatúre, publicistický štýl a jeho žánre

Humor, satira a kritika v slovenskej literatúre, publicistický štýl a jeho žánre

KOMIKA je estetická kategória na vyjadrenie smiešnosti; forma emocionálneho hodnotenia vzbudzujúca smiech. Realizuje sa na pozadí konfrontácie 2 vzťahov – ideál a predmet kritiky

Druhy komickosti

• Humor – priateľskosť s vtipom;

1. Situačný
2. Konverzačný

• Satira – ostrý výsmech, odsudzuje a vyvoláva smiech
• Paródia – odhaľuje a zosmiešňuje nedostatky
• Tragikomickosť – opisuje smiešnu a zároveň bolestnú situáciu
• Čierny humor - zdrojom komična sú skutočné, nepredstierané nehody a ťažkosti
• Grotesknosť – zosmiešnenie, prepletá fantáziu so skutočnosťou, vychádza z hrôzy
• Absurdnosť – nezmyselnosť, protirečenie skutočnosti

Komickosť sa realizuje výrazovými prostriedkami:

• Vtipom - žart
• Paradoxom - protirečivá, takmer alebo naozaj nezmyselná výpoveď
• Iróniou – jemný, zastretý výsmech či posmech, poznámka s posunutým významom
• Sarkazmus – najvyšší stupeň irónie, bezohľadný a uštipačný výsmech
• Karikatúrou – zveličuje nedostatky
• Hyperbolou - zveličenie

Vývin humoru, satiry a kritiky v slovenskej literatúre

• BAROK - Hugolín Gavlovič – Valaská škola mravúv stodola
• KLASICIZMUS – Jozef Ignác Bajza – René mládenca príhodi a skúsenosti
  – Ján Chalupka – Kocúrkovo (alebo len aby sme v hanbe nezostali)
• ROMANTIZMUS – Jozef Miloslav Hurban – Od Silvestra do Troch kráľov
  – Ján Kalinčiak – Reštavrácia
• REALIZMUS – Martin Kukučín – Keď báčik z Chochoľova umrie
  – B. S. Timrava – Ťapákovci
• MEDZIVOJNOVÁ LITERATÚRA – Ivan Stodola – Náš pán minister
  – Július Barč-Ivan – Mastný hrniec
• LITERATÚRA PO ROKU 1945 – Dominik Tatarka – Démon súhlasu
  – Ladislav Mňačko – Ako chutí moc

DOMINIK TATARKA – DÉMON SÚHLASU

Démon súhlasu je satirické dielo, pamflet, ktorému dal jeho autor podtitul Fantastický traktát z konca jednej doby. Dielo reaguje na totalitný režim a kritizuje všetky pokrivenosti obdobia kultu osobnosti. Tatarka sa ako spisovateľ zameral na spisovateľskú obec, ktorá sa výrazne zapojila do služieb režimu pri presadzovaní kultu osobnosti a diktatúry jednej strany. Spočiatku vo svojej tvorbe komunizmus podporoval, obrat nastal v 60. rokoch (1963) vydaním tohto diela. Démon súhlasu je vlastne spoločný menovateľ prispôsobenia sa, podriadenia sa režimu, všeobecného súhlasenia aj s najväčšími absurdnosťami. Dielo s prvkami čierneho humoru. Irónia a sarkazmus spolu vytvárajú jeho groteskný charakter. Po vydaní tohto diela bol autor zakázaný a vyškrtnutý z oficiálnej literatúry. Dielo nesie autobiografické prvky – Tatarka→Boleráz

Hlavné postavy: spisovateľ Bartolomej Boleráz a hlavný ideológ Valizlosť Mataj sa zúčastnia zjazdu spisovateľov v Prahe. Pri návrate obidvaja zahynú pri leteckej katastrofe.

Na ich pohrebe prednáša smútočnú reč predseda zväzu spisovateľov, ktorého všetci volajú Hlavný maršal. Frázy a nepravdy, ktoré v jeho reči odznejú, prinútia Boleráza vstať z mŕtvych. Boleráz sa rozhodne vypovedať pravdivo o svojom živote a spoločnosti.

Priznáva sa, prečo slúžil režimu i ako sa rozhodol, že sa musí zmeniť a povedať pravdu.

Cestou do Prahy sa Bartolomej Boleráz úprimne zdôveril Matajovi, ako vidí literatúru súčasnosti - povedal mu, že je schematická a nepravdivá. A že je len odrazom režimu, ktorý manipuluje svojimi občanmi, ktorí nemajú a nemôžu mať vlastný názor a sú len figúrkami na šachovnici režimu. Je rozpoltená osobnosť – chce sa riadiť sebou samým, no prispôsobuje sa tomu, kto je pri moci.

Valizlosť Mátaj s Bolerázom vo všetkom súhlasí, ale je typickým produktom schizofrénie svojej doby - niečo iné tvrdíš na verejnosti, alebo oficiálne, iné hovoríš v súkromí rodiny alebo medzi dôvernými priateľmi.

Súčasťou knihy v jej závere je satira O vládcovi Figurovi. Figura predstavuje neomylného skvelého vodcu, ktorý sa obklopí poslušnými pritakávačmi. Nájde spôsob, ako manipulovať ľuďmi (figúrkami) vo svojom vlastnom štáte (Figuropolis) tak, aby boli podlízaví a pchali sa mu do ucha. Jeho názor = zákon. 

Dielo končí Tatarka svojím názorom, že svet nemôže byť normálny a zachránený, ak ho nezachránia normálni slušní ľudia. Svet a spoločnosť nepotrebuje totalitných vládcov ani poslušných pešiakov.

LADISLAV MŇAČKO - AKO CHUTÍ MOC

Literárne obdobie: Slovenská literatúra po roku 1945

Žáner: retrospektívny spoločensko-politický román; posledné vydané dielo

Námet: prejav nad mŕtvym v smútočnej miestnosti, socializmus

Téma: spomienky fotografa Franka na zomrelého priateľa

Postavy:

Veľký muž - Frankov bývalý priateľ a bývalý vojak, veliteľ SNP, neskôr revolucionár na

vysokom poste; obyčajný človek, veľký človek

Frank - fotoreportér

- rozpráva príbeh o svojom priateľovi, ktorý bol čestný a silný muž

- stretli sa dávno, spolu prežili najhoršie časy

- zbiera fotografie zo života Veľkého muža

Galovič – strážil čistotu revolúcie a nevyužíval výhody, ktoré prinášal jeho post (služ. auto)

Margita – najskôr bola Frankova priateľka, neskôr sa vydala za Veľkého muža

Martin – syn Veľkého muža z prvého manželstva (s Margitou), s otcom mal zlý vzťah, na

pohreb neprišiel

Judita – milenka a sekretárka Veľkého muža

Kompozícia:

Vonkajšia: 18 kapitol označených rímskymi číslicami

Vnútorná: retrospektíva – Dej sa začína smrťou. Zomrel šéf kabinetu, pre ktorého bol, samozrejme, usporiadaný štátny pohreb. Na pohreb je vyslaný aj Frank, ktorý je salónnym fotografom novín. S mŕtvym sa poznal odmalička, no neskôr sa odcudzili. Pri pohľade na tisícky ľudí, ktorí sa s mŕtvym prišli rozlúčiť, aj keď pre nich nič neznamenal, začal spomínať na chvíle, ktoré s mŕtvym prežil. Nazýval ho Veľký muž, meno nebolo spomenuté.

Pred povstaním Počas povstania Po povstaní

Vojak Veliteľ Šéf

- priatelia - partizáni a) za zásluhy v SNP sa stal funkcionárom, šéf

- Margita vy- - spolu v horách kraja, štátnik
menila F za - VM sa zastal F - energickými prejavmi ovládal masy ľudí
VM keď ho ruský - získanú moc zneužíval na získavanie ešte

- prvá nezho- veliteľ ponížil väčšej moci
da medzi - VM prebral - všetko mal pod palcom, ale nič nezvládal

 priateľmi velenie nad poriadne – bol prepracovaný
SNP - ochorel na zlyhanie obličiek (urémia), ale

v úmrtnom liste bola dôvodom jeho smrti 

leukémia, pretože to lepšie znie a štátnik

predsa nemôže zomrieť na zlyhanie obličiek

1. b) jeho starú sekretárku vystriedala nová, Judita

bola mladá a pekná – reprezentatívna – tak sa

rozviedol s Margitou a vzal si Juditu

- spočiatku s Frankom chodili všade spolu, no 

neskôr sa už nepriatelil,
-moc mu zmenila charakter a zničila
súkromný život

Tento román je nadčasový, má všeobecnú platnosť. Je polemikou o pravde, polopravde a nepravde, ostrou kritikou bývalého režimu. Analyzuje úspech človeka a to, ako moc mení charakter.

Idea: „Moc nie je ani dobrá ani zlá. Moc sa môže stať dobrom i zlom, záleží na tom, kto ju používa.“ Chuť moci je spočiatku sladká, no v skutočnosti je trpká a dokáže zničiť celý život. Moc deformuje charakter.

LADISLAV MŇAČKO – SÚDRUH MÜNDCHHAUSEN

Satirický román, ktorý opisuje historické udalosti, pričom využíva paradox a absurditu v retrospektívnom kompozičnom princípe a zároveň v princépe, ktorý sa nazýva kľúčový (rozhľadený čitateľ si za jednotlivými udalosťami nájde konkrétne historické osobnosti a udalosti). V Rakúsku tento román vyšiel v roku 1972, na Slovensku v roku 1990.

Súdruha Mundchhausena, pokrokového predstaviteľa mierového hnutia a nemeckého reportéra obdivujúceho komunizmus, zatkli. Dej opisuje jeho spomienky na ČSSR, ktorou ho sprevádzal súdruh Hnida (parazit). Autor poukazoval najmä na ideový nábor (všetko bolo revolučné) a hyperbolizoval všetky historické udalosti tak, aby vykreslil pretvárku, ktorou bol totalitný režim. Svojím románom chcel Mňačko osloviť predovšetkým západných liberálov, aby sa nedali „oblbnúť“ pretvárkou, ktorá maľovala naružovo. 

GRAMATICKÁ ČASŤ

Publicistický štýl (novinársky, žurnalistický) sa používa v oblastiach publicistiky. Dominuje
v ňom spravodajská funkcia, uplatňuje sa v masových informačných prostriedkoch.

Hlavné znaky:

1. Písomnosť – najdôležitejšia časť je titulok = musí upútať
2. Verejnosť – autor sa prispôsobuje všeobecnej vzdelanostnej úrovni čitateľa, využíva odborné termíny, hovorí o problematike odboru. Sloveso je v 3. osobe množného čísla
   3. Informatívnosť – používajú sa ukazovacie zámená, menej slovies, priraďovacie súvetia
   4. Variabilnosť – nie všetko v novinách je publicistický útvar
   5. Aktuálnosť

Publicistické žánre:

• spravodajské - správa (oznámenie), komuniké (oficiálne štátnopolitické vyhlásenie), rezolúcia (vyhlásenie v závere rokovaní, zjazdov a pod.), riport (krátka spravodajská beletrizovaná reportáž), referát, interview, inzerát, reklama
• analytické (vysvetľujúce, úvahové a hodnotiace) - úvodník, komentár, recenzia, kritika, diskusia; glosa, entrefilet (poznámky na aktuálnu tému, často vtipné až ironické)
• beletristické (rozprávajúce a opisné, využívajú prostriedky umeleckej lit.) – fejtón

Fejtón

• duchaplné rozprávanie o aktívnom probléme, často zobrazuje jedinečnú, naoko drobnú príhodu, ktorá s použitím humoru charakterizuje našu súčasnosť
• využíva slovesá v 1. osobe jednotného čísla a priamu reč