Slovenská medzivojnová literatúra (1918-1945)

Slovenská medzivojnová literatúra (1918-1945)

– stráca sa názorová a generačná jednota , väčšina autorov sa hlási k programu otvárania okien do Európy – jeho snaha predstavit Slovensko Európe a uplatniť podnety európskych kultúr v našich podmienkach bez potláčania národných osobitostí

– spoločensko-politické mezníky – 1 svetová vojna, VOSR, vznik KSČ, fašizmus, SNP, vznik ČSR, revolučné hnutia v Európe, hospodárska kríza v 30. rokoch, vznik SR, 2. svetová vojna

– kultúrna situácia – priaznivejšia ako v Rakúsko-Uhorsku, ale v ČSR ostáva nedosriešená národnostná otázka, obnovená Matica slovenská (začala výchovnú, osvetovú a vydavateľskú činnosť), vznik Univerzity Komenského, Slovenského národného divadla, Východoslovenského divadla

– časopisy: Slovenské pohľady, Mladé Slovensko, Elán, Mladé prúdy, Svojeť, Slovenské smery; komunistické . Pravda Chudoby, Hlas ľudu, Spartakus, Proletárka, DAV; katolícke – Vatra, Klutúra, Almanach 3. literárnej generácie,

Antológia mladej slovenskej poézie

Slovensá medzivojnová poézia

– ako 1. reagovala na novú spoločenkú situáciu; vítala príchod nových čias, vyjadruje úľavu nad skončením vojny a vyjadruje zážitky z nej; zohrala významnú úlohu pri dvíhaní národného povedomia a pri začlenení slovenskej literatúry do európskej kultúry; bola tematicky rôznorodá

20. roky

1. predstavitelia slovenskej moderny, symbolisti ( Janko Jesenský, Vladimír Roy)

2. tzv. prechodná generácia autorov – tvoria národne ladenú poéziu, nadväzovali na hviezdoslavovsko-kraskovskú tradíciu (M. Rázus, Š. Krčméry)

3. Emil Boleslav Lukáč – individualistický poprevratový autor – neosymbolizmus

4. vitalizmus – Ján Smrek

5. Laco Novomestský – svojou tvorbou prekonal jednostrannosťproletárskej poézie a do poézie vnášal podnety z moderných európskych avantgárd (symbolizmus, surrealizmus, poetizmus)

6. Valentín Beniak – jeho básne boli ovplyvnené symbolizmom a poetizmom, „duchovný otec katolíckej moderny“

7. Andrej Žarnov – básne národno-obrannej a katolíckej orientácie, jeho poézia mala často útočné motívy („poézia biča“)

8. Maša Haľamová – citlivá lyrička ovplyvnená poéziou Kraska a Wolkra

9. skupina Davistov – svojou poéziou sa snažili udomácniť u nás zásady českej proletárskej poézie; ich básne sa vyznačovali agitačnosťou a rétorickosťou, snažili sa v nich podporovať revolučnú premenu spoločnosti (Ján Rob Poničan, Fraňo Kráľ, časťou tvorby aj Novomestský), po roku 1948 mnohí podľahli ideológii strany a písali zjednodušenú poéziu v duchu strany; kritici: Eduard Urx, Daniel Okáli, Andrej Sirocký, ideológ: Vladimír Klementis

30. roky

1. nadrealisti – inšpirovali sa svetovým surrealizmom, zakladateľ: Rudolf Fábry, kritik: Michal Považan, literárni vedci: Mikuláš Bakoš, Klement Šimončič; nadrealizmus vrcholí v období 2. svetovej vojny, po r. 1945 sa stal prežitým javom; predstavitelia: Reisel, Lenko, Žáry, Bunčák, Brezina, Rak

2. katolícka moderna – skupina, ktorú tvorili väčšinou katolícki kňazi, ktorí sa opierali o kresťanské hodnoty,pričom využívali výrazové prostriedky symbolizmu, poetizmu a surrealizmu; predstavitelia: Dilong, Silan, Haranta, Strmeň, Oliva, Hlbina, Zvonický, Veigl, Šprinc, Motulko; po roku 1948 sa niektorí odmlčali, iní emigrovali (Dilong, Strmeň, Zvonický, Šprinc), lebo sa nechceli podriadiť ideológii strany

Martin Rázus – zbierka Z tichých a búrnych chvíľ, To je vojna
Štefan Krčméry – zbierka Keď sa sloboda rodila, Herbárium, Piesne a balady, Ty a ja

Emil Boleslav Lukáč

– základnou témou v jeho básňach sú konflikty človeka povojnových čias, vyzdvihuje idei humanizmu; jeho verše sa vyznačujú hudobnosťou, napätím, obraznosťou a množstvom symbolov, jeho básnický svet je rozorvaný, plný skepsy a nepokoja; prevažuje smútok, tragika a pesimizmus

– v básňach využíva meditatívnosť – hĺbavé uvažovanie

– jeho tvorbu ovplyvnili francúzski prekliati básnici, maďarský básnik E. Ady, český symbolista O. Březina, Ivan Krasko, V. Roy a M. Rázus
Intímna (osobná lyrika)

– zbierka Spoveď – polemika umelca so životom, básne sú sebamučivou výpoveďou autora, ktorý hľadá rovnováhu medzi sebou a svetom, medzi človekom a svetom, v tomto hľadaní prevláda rozum nad citom, pre zbierku je príznačný dolorizmus (sebatrýzeň) a záľuba v paradoxoch, vyjadruje nedôveru k vonkajšej skutočnosti, ktorá vyplýva z množstva osobných bolestných zážitkov, básne sú chvíľkové impresie na vonkajšie podnety; písal aj o daroch lásky, o túžbach mladého človeka a dravej vášni mladosti

– zbierka Dunaj a Seina – nachádzajú sa tu básne vyznania a spoznania lásky a sklamania, očarenia i nechute básnika spoznávajúceho svet; vracia sa k téme rodného kraja a domova a je tu zahrnutá aj téma matky, ktorú mal autor veľmi rád; básne pochádzajú z čias štúdií v Paríži, dominantným kontrastom v zbierke je kontrast domova a cudziny, dediny a mesta; cudzina pôsobila na autora nepríjemne až nepriateľsky, mravnú silu nachádzal doma, blízky mu pripadal spôsob života na dedine, neprijal mestskú morálku, hoci žil v BA
báseň Taedius urbis – kompozične postavená na kontraste mesta a dediny, mesto má bohatstvo, slávu, rozkoše, ale človek sa cíti byť izolovaný, osamelý, ubíja ho jluk, myšlienky sú tu chromé, ľudia draví ako vlci; domov je čarokrásny, človek nepotrebuje honosný domov, stačí malý domček, úprimní a dorbí ľudia, ktorí ťa dokážu pochopiť, ľudia majú k sebe bližšie; vyjadril lásku k svojmu kraju, báseň má bohatú slovnú zásobu (cudzie, básnické, expresívne slová a symboly)

– zbierka Hymny k sláve Hosudavovej – obsahuje parnasistickú poéziu, má meditatívny a reflexívny charakter, hlási sa tu k odkazu POH, hľadá uspokojenie v oblasti nábožensko-duchovnej

– zbierka O láske neláskavej – zmyslové ľúbostné a erotické motívy; láska je zobrazená v 2 protikladných polohách (rozkoš a utrpenie) – svojské chápanie ľúbostného citu; hrdina trpí pochybnosťami, váhaním a tragikou, bojí sa sklamania a zovšednenia lásky a dospieva k poznaniu, že najbezpečnejšou je láska k matke
báseň Paradoxon
báseň Vzlyk – lyrický hrdina je smutný, cíti sa prázdny, keď s ním nie je jeho milá a nič ho neteší

Spoločenská lyrika

– viaže sa na Slovensko alebo Európu v medzivojnovom období; základným úsilím je obrana demokracie, ľudskosti a protest proti vojne; zložitosť sveta vyjadruje množstvom symbolov a alegórií; zaznieva bezmocnosť pred fašizmom

– zbierka básní Križovatky
báseň Kroky – svet je čierny, človek v ňom je stratený ako v labyrinte, nevie nájsť cestu von

– zbierka Elixír – motív predtuchy vojny, ktorá je zavŕšením krízy humanizmu a demokracie
báseň Básnik a čas – keď je v prírode, tak vníma čas akoby stál

– zbierka Moloch – moloch – fénické božstvo, ktorému obetovali aj deti, autor tu protestuje proti Viedenskej arbitráži
báseň Moloch – vojna zachvátila Európu v podobe Molocha, padá jej za obeť všetko to najlepšie, čo Európa vytvorila na poli kultúry, vzdelanosti a filozofie; sny o demokracii, slobode, rovnosti sa nenaplnili

– zbierka Bábel – Babylon, biblický námer – pýcha a hriešnosť človeka a túžba po moci spôsobili jeho pád; zaujal odmietavé stanovisko k vojne, ktoré zašifroval do alegórií a podobenstiev
báseň Ars poetica – básnické umenie – básne nemajú byť vyumelkované, majú odrážať skutočný život človeka, ten, kto skreslene zobrazuje skutočnosť nie je skutočný básnik; básnici, ktorí vyjadrujú skutočnosť si veľa vytrpeli, nebude lichotiť, jeho básne môžu potešiť, ale aj sa vysmiať

– zbierka Óda na poslednú a prvú
báseň Ecce homo – Aj, hša človek – zaznamenáva pomocou podstatných mien priebeh života človeka od narodenia, cez detstvo, mladosť, dospelosť, k starobe po smrť

– prekladal z francúzskej, maďarskej a orientálnej literatúry

Ján Smrek

– predstaviteľ vitalizmu a senzualizmu, v jeho tvorbve cítiť optimizmus, veršami sa snaží nájsť lásku a harmóniu

– vitalizmus – ospevuje životodarnú energiu, životný elán, radosť zo života a z toho, čo nás obklopuje

– senzualizmus – snaží sa vnímať krásy sveta a života všetkými zmyslami

– zbierka Odsúdený k večitej žízni – napísaná v duchu symbolizmu, vyjadruje smútky mladého básnika spojené s detstvom a vojnovými časmi, s týmto smutným ladením poézie sa rozlúčil básňou Dnes milujem svoj deň – prekonal ňou symbolizmus, pesimizmus, naznačuje osnovu novej tvorby

– zbierka Cválajúce dni – básne o láske, mladosti, z veršov vyžaruje životný optimizmus, elán, niektoré básne majú náznaky poetizmu, nachádzame tu civilizmus (oslavu vedy a techniky)
báseň Cválajúce dni – vyjadruje pocity mladej generácie v novej dobe, maldí ľudia chcú byť aktívni, užitoční spoločnosti prispieť k objaveniu nových skutočností aj za cenú pádov a neúspechov, idú ďalej, nechcú ísť cez mŕtvoly, snažia sa prácou dať spoločnosti niečo nové, nechcú nič zmeškať
báseň Mne dedinčanka stepilá – vyjadruje lásku k dedine, slovenskému ľudu cez lásku k žene, obdivuje dedinské dievčatá; ľutuje, že z dedny musel odísť, ale je hrdý na slovenský ľud a devy, všetky ženy má rád

– zbierka Božské uzly – básne o túžbe, vášni s erotickými motívami, ľúbostné a prírodné motívy, podáva svoj intenzívny citový zážitok, ktorý vníma veľmi detailne a všetkými zmyslami
báseň Balada čerešňových kvetov – lyrickú báseň s náznakom príbehovosti, príbeh ľudí, ktorí prežijú lásku v čerešňovom sade, neuvažujú, čo bude potom a vzájomne sa sebe oddajú; v závere autor hovorí dievčaťu, aby neľutovala, čo sa stalo, názov však signalizuje, že ľútosť bude

– zbierka Iba oči – témy ľúbostné, sociálne, cestovateľské
báseň Oči – autor ďakuje Bohu za to, že dal ľuďom oči, pomocou ktorých dokážu vnímať krásy okolo seba, oči majú pre autora väčšiu cenu ako majetok, sú pre človeka kompasom, ak má človek oči a dobré srdce, prežije krásny život

– básnická skladba Básnik a žena – vzťah k žene vyjadril pokusom o básnickú poviedku – odráža básnikové názory ba poéziu, na miesto ženy v jeho živote a živote vôbec, na vzťah k životu a skutočnosti; skutočnosť chápe ako sen, strieda monolgické pasáže s dialogickými, úvahové s opismi; skladba má 5 častí: V zasneženom parku (opisuje stretnutie básnika so ženou), Pokračovanie jarné (opisuje prebúdzajúce city a lásku), Letná noc na vode (cit vrcholí a z básnika sa stáva romantik), Padajú listy (básnik a žena sa stretávajú v prírode, básnik je veselý, žena je smutná), Po 10 rokoch (básnik ako keby sa so ženou znova stretol, spomína...); verš má piesňovú formu je nežný a vrúcny

– zbierka Zrno
báseň U nás – vyjadruje lásku k rodisku, obdivuje prírodnú krásu krajiny, ku rodisku ho viažu spomienky

– zbierka Studňa a Hostina – priečinková poézia, ktorej ústredným motívom je vojna – využíva prostriedky, ktorými sa môže vyjadriť nepriamo (alegória, symbol), nepodľahol pesimizmu, túži po harmónii
báseň Len poézia – hovorí tu o postavení poézie v čase vojny, básnici pravdivo zobrazujú utrpenie ľudí v čase vojn, vystríhajú človeka, aby neupadol tak nízko a nebojoval sám proti sebe, plače nad úbohosťou človeka, ktorý tak hlboko klesol – sú tu využité biblické motívy

– v povojnových zbierkach si zachoval svojskú poetiku, píše ľúbostné básne, v ktorých zaznieva múdrosť, či odstup, témy zmyslu života vôbec, témy starnutia, či obáv zo staroby

– zbierka Obraz sveta – báseň Všetko biele

– memoáre Poézia, moja láska

– prekladal Puškina, Adyho Vilona, Petoffiho

Porovnanie Smreka a Lukáča

Životné osudy

Lukáč: polosirota (nemanželské dieťa), ťažké, neradostné detstvo; zbierka Spoveď – ovplyvnilo to celú básnickú tvorbu
Smrek: sirota, ťažké neradostné detstvo, ovplyvnilo to len časť jeho tvorby (Odsúdený k večitej žízni)

Básnické prívlastky

Lukáč: poeta doctus – učený básnik – postupne sa vypracoval ku kvalitnej poézii, básnik hĺbavosti, introvert
Smrek: poeta natus – rodený básnik (mal talent, poéziu mal v krvi), básnik zmyselnosti, extrovert

Básnické programy

Lukáč: báseň Spoveď: „...viem trpieť, mňa na to predurčili.“ „Chcem milovať smútok a chcem mu byť oddaný...“; poézia plná smútku, pesimizmu, pochmúrnosti, dolorizmu
Smrek: zbierka Cválajúce dni: „V mojej duši je veselosť a smiech.“ „Hľa, milujem svoj Deň a najmä svoje ráno!“ „...sme celým dúškom živí.“

Básnické smery

Lukáč: symbolizmus, pocity – pesimizmus, smútok, pochmúrnosť. „Že pokus nedarí sa? Možno mojou vinou je. Šiel som príliš v ďiaľku cestou inou. A dnes je návrat tvrdý, ťažký, už zabudol som hovoriť po našsky.“ – jeho verše naznačujú, že sa chcel zo symbolizmu vymaniť, ale nepodarilo sa mu to
Smrek: vitalizmus, pocity – optimizmus, radosť, elán, opojenie. „Dnes milujem svoj Deň, noc miloval som včera.“ „Dnes objímam sa s ránom.“ „Ono dnes mlčí, zajtra však ma zľúba a povie áno.“ – jeho verše naznačujú, že prekonal symbolizmus z prvej básne
Témy
✗ vzťah k domovu a rodnému kraju – poézia návratov – obaja oslavujú domov, Slovensko, rodný kraj; Lukáč (zbierka Dunaj a Seina, báseň Taedius urbis), Smrek (zbierka Zrno, báseň U nás)
✗ konfrontácia mesta a dediny – Lukáč odsudzuje mesto, víťazí dedina, Smrek má rád dedinu aj mesto, vyjadruje obdiv mestu cez motív civilizácie
✗chápanie lásky – obaja sa boja sklamania a všednosti v láske, Lukáč tvrdí, že láska prináša duši bôľ, smútok, utrpenie, trýzeň, Smrek, že láska prináša nehu a citovú pohodu, je liek na bolesti
✗ téma vojny – Lukáč vojnu považuje za krízu humanizmu, pád človeka – protivojnový postoj (báseň Moloch), Smrek zaujíma protivonový postoj (zbierky Hostina, Studňa, báseň Len poézia)

Laco Novomestský – zbierky Nedeľa, Romboid, Otvorené okná, Svätý za dedinou

Valentín Beniak – zbierky Tiahneme ďalej oblaky, Plačúci Amopr

Andrej Žarnov – zbierky Stráž pri Morave, Hlas krvi, Mŕtvy, Presievač piesku

Maša Haľamová – zbierky Dar, Červený Mak, Smrť tvoju žijem

Rudolf Fábry – zbierky – Uťaté ruky, Ja je niekto iný

Štefan Žáry – zbierky Zvieratník (báseň Slnečný šialenec), Stigmatizovaný vek, Dobrý deň pán Villon (Balada o mojej bohéme), Múza oblieha Tróju

Rudolf Dilong – zbierky Mladý svadobník, Mesto s ružou

Pavel Ušák Oliva – zbierka Oblaky

Voľný verš – protiklad viazaného verša (rytmicky-organizavaného); vznikol koncom 19. storočia a rozvíjal sa v 20. storočí

– nemá pravidelné striedanie prízvučných a neprízvučných slabík (rytmus), upustil od rovnoslabičnosti, nositeľom metrického impulzu je intonácia; rovnaká intonácia je daná ich rovnakou vetnou výstavbou (čo verš, to veta); veta má dvojdielnu intonačnú shcému, najcitlivejšie miesta vo verši sú na začiatku a na konci, preto sú umiestnené významovo najdôležitejšie časti výpovede; smerom k stredu veršasa vplyv znižuje, je to bod obratu, ktorý člení verš na 2 časti

– autor využíva moment sklamaného očakávania – pri vnímaní verša očakáva, že sa v nasledujúcom verši bude opakovať metrická schéma predchádzajúceho verša, očakávanie sa však nenaplní; toto sa opakuje a je to jednou z príčin estetického zážitku

Slovenská medzivojnová próza (1918-1945)

– vznikom ČSR sa zvýšilo vedomie národnej slobody a vytvorilo sa demokraticko-politické ovzdušie; pre spisovateľov to znamenalo väčšiu tvorivú slobodu

– próza je žánrovo a tematicky pestrá a hľadá cestu ako sa otvoriť Európe a svetu; témy: vojnové zážitky, spomienky na mladosť, povojnová sociálna skutočnosť, história, súčasná spoločenská, politická a kultúrna problematika

– literatúra, kultúra aj umenie majú pluralitnú podstatu (vedľa seba existujú a tvoria viaceré umelecké smery, autor. orientácie, jednotlivci); každý z nich vníma historickú skutočnosť rozdielne a tým spoločne vytvárajú obraz poprevratového človeka a jeho doby; v literatúre tvoria predstavitelia všetkých generácií

– časopisy: Mladé Slovensko, Svojeť, Spartakus, DAV, Tatra

– medzivojnová literatúra pokračuje v rozvíjaní tradícií realizmu – po prevrate tvoria ešte predstavitelia 2. vlny realizmu (kritický realizmus) – Kukučín, Tajovský, Timrava, Maróthy-Šoltésová, Podjavorinská

– tvorivé nadväzovanie na literatúru realizmu v medzivojnovom období prebiehalo v 3 líniách:

1. predstavitelia 3. vlny realizmu – v ich tvorbe vrcholí kritický realizmus; po vojne: Rázus, Jégé, Jesenský; autori väčšinou siahajú po historických témach, lebo prítomnosť bola veľmi protirečivá, dynamická, ťažko sa hodnotila – najlepšie dielo zo súčasnosti od týchto autorov je satirický román Demokrati (Jesenský)

2. sociálno-psychologický realizmus – usiluje sa o prienik do vnútra človeka, ktorý v zlej dobe bojuje s nepriazňou osudu (M. Urban, J. C. Hronský, Š. Letz)

3. socialistický realizmus – súvisí so súčasne existujúcou proletárskou a s programom ľavicovo-orientovaných davistov (P. Jilemnický, F. Kráľ, J. Poničan)

– popri realistických tendenciách, ktoré nadväzovali na kritický realizmus začali do prózy prenikať aj lyrizačné tendencie – skupina autorov zoskupená okolo časopisu Mladé Slovensko a Svojeť vnášala do prózy lyrizačné postupy, chceli vytvoriť umenie pôsobivejšie, nadväzovali na moderné európske smery, no vychádzala aj z domácich tradícii, ich tvorba sa označuje ako lyrizovaná próza – má niekoľko vývojových stupňov, z ktorých každý je osobitý:

1. ornamentálna próza – najviac súvisí s povojnovou situáciou, autori sa snažia vystihnúť vnútro, zložitosť vedomia človeka 20. storočia; dominantou je expresívno-lyrický ornamentalizmus (ornamentalizmus – osobitosť jazyka a štýlu, autori povýšili tvar literárneho diela, aby zodpovedala moderným európskym štýlom); príznačná je nesúrodosť prozaickej výpovede (T. Jozef Gašpar, J. Hrušovský, Ivan Horváth, Gejza Vamoš)

2. lyricky tvarovaná próza – dominantou je expresionisticko-senzualistická epika – zakladá sa na zmyslovom vnímaní reality a postáv (J. Horák, J. Bodenek, F. Gaboj, časťou tvorby aj Hronský)

3. próza literárneho naturizmu – je esteticky najvýznamnejšia, dominantou je rozprávkovo-mýtický epický princíp – týchto autorov spája záujem dedinskú tematiku, texty majú baladický ráz, lyrickosť sa prejavuje v štylizácii, vo zvukovej organizácii textu a v rytmickej stavbe vety (D. Chrobák, M. Figuli, Ľ. Ondrejov, F. Švantner)

1. línia medzivojnového realizmu

– v tvorbe týchto autorov vrcholí kritický realizmus a naturalizmus v medzivojnovom období (Rázus, Jégé, Jesenský)
Ladislav Nádaši Jégé – malá próza z malomeštiackeho života (Žart, Omyl...); novela Wieniavského legenda; román Adam Šangala – historický román s prvkami naturalizmu; vromán Svätopluk; román Cesta životom; román Alina Országová

2. línia – sociálno-psychologický realizmus

– autori vychádzajú z domácich aj svetových tradícií realizmu a pridávajú nové expresionistické tendencie; v tvorbe prevláda sociálna tematika, uplatňuje sa kritika z pozície ľud žijúcich na okraji spoločnosti, hrdinami sú obyčajní dedinskí ľudia, ktorý mravne prevažujú nad ľuďmi bohatými, mocnými, vyššie postavenými; autori podávajú pohľad do vnútra človeka, ktorý je pre nich dôležitejší ako zachytenie vonkajšej skutočnosti sveta; tematicky sú to diela z dedinského prostredia (J. C. Hronský, Milo Urban)

Jozef Cíger-Hronský

– zbierka noviel Podpolianske rozprávky, Tomčíkovci, Sedem sŕdc; romány Proroctvo Dr. Stankovského, Chlieb, Jozef Mak, Pisár Gráč, Na Bukvovom dvore; exilové romány Andreas Búr Majster, Svet na trasovisku; prózy s historickými námetmi (povesti): Kremnické povesti. Zakopaný meč, Budatínski Frgáčovci, Sokoliar Tomáš; rozprávkové knižky: Zlatý dážď, Brontove rozprávky, Smelý zajko, Smelý zajko v Afrike, Budkáčik a Dubkáčik, Tri múdre kozliatka

Jozef Mak

– sociálno-psychologický román ovplyvnený expresionizmom; odohráva sa na Horehronskej dedine v čase od 70. rokov 19. storočia do 30. rokov 20. storočia

Milo Urban

– novely: Jašek Kutliak spod Bučinky; Za vyšným mlynom

Živý bič

– sociálny expresionistický román, protivojnový – autor ním protestuje proti vojne, bezpráviu a násiliu, zachytáva dopad 1. svetovej vojny na obyvateľstvo žijúce v zázemí

Árona

– román má kolektívneho hrdinu – ľud Ráztok, ľud koná a hovorí ako jedna duša, preto sa román nazýva unaministický; expresionistické postavy konajú pudovo, málo rozmýšľajú o svojej situácii a viac konajú, pociťujú silný cit a všetko sa koná v napätej atmosfére; vojna prináša prináša do Ráztok zranenia (Koreň), zabitých (Štefan), biedu a hlad, choroby, dezercie, rekvirácie, nekontrolovanú moc štátnej správy, alkoholizmus (Kúrňava), skazené mravy (Krista), samovraždy; názov Živý bič – vojna, ktorá bičuje ľudí

3. línia – socialistický realizmus

– nástup socialistickej (proletárskej, ľavicovo-orientovanej spoločnosti) literatúry je spojený s mladými autormi, ktorý sa začali organizačne zjednocovať v Prahe

– svoje diela uverejňovali v literárnej prílohe Pravdy chudoby – Proletárska nedeľa, ktorú redigoval Eduard Urx, okolo nej sa vytvorila skupina proletárskych spisovateľov – intelektuálov (Peter Jilemnický, Ján Poničan, L. Novomestský, Daniel Okáli, Andrej Siracký, Jarko Elen...)

– ďalej sa združovali okolo časopisu DAV – do Davu prispievali všetci proletárski spisovatelia, v 30. rokoch aj ďalší (F. Kráľ, J. Kostra, K. Bezek, A. Matuška, M. Chorváth...)

Peter Jilemnický – román Víťazný pád; dielo Kompas v nás; dielo Kronika
Fraňo Kráľ – knihy pre mládež Jano; Čenkovej deti; román Cesta zarúbaná