Postmoderna

Postmoderna

– postmodernistické dielo – nemožno ho posudzovať tradičnými kritériami, pre postmodernu je typické, že je ľahostajná k opakujúcim sa kolektívnym snahám pracovať na náprave sveta, postmoderna sa vzdala úlohy hovorcu ideí a dostala sa do defenzívneho postavenia, prispôsobila sa realite

– postmoderna vyznáva pluralitu, začína tam, kde sa končí celok, uvedomuje si význam rozličných koncepcií

– rovnocenná koexistencia viacerých umeleckých postupov sa neraz javí nepochopiteľne ako samoúčelný chaos, prezentujúci sa v bizarnom tvare

– postmoderna spája vysokú literatúru s literatúrou masovou – je viacjazyková

– viacerí čitatelia čítajú ten istý text po svojom – v rámci svojich osobnostných dispozícií

– špecifickým východiskom postmoderny je fakt, že slovesné umenie vyčerpalo svoje možnosti, nemôže existovať bez toho, aby neopakovalo to, čo už bolo povedané

– postmodernistická próza sa vyznačuje ironickosťou, parodickosťou, citátovosťou

– má zábavný charakter, ponúka zábavu vyššieho rangu

RUDO SLOBODA (1938 – 1995)

· dedinské prostredie, život v skromných pomeroch sa hlboko vpísali do jeho citlivej duše v podobe kresťanského náhľadu na svet, úcty k obyčajnému človeku, spoliehania sa na vlastné sily, lásky k prírode

· mladík hĺbajúci nad záhadami ľudského srdca, tajomnosťou života študuje na Filozofickej fakulte UK filozofiu a slovenčinu, no prednášky z marxizmu a literatúry mu nevyhovovali, preto štúdium zanechal

· v snahe nebyť rodine na obtiaž, vyhnúť sa ich výčitkám a získať skúsenosti prihlásil sa ako brigádnik do baní v Ostrave, no pre zlý zdravotný stav musel odísť, neskôr sa znovu vrátil na Moravu do železiarní, čítal tu filozofov, prozaikov, to ho ovplyvnilo v jeho tvorbe

· orientoval sa na dosiahnutie hlbokých vnútorných zážitkov aj v skromných podmienkach

· rozhodol sa opovrhnúť výdobytkami civilizácie, žiť v prírode

· stále existenčné problémy, duševná choroba ženy, komplikované rodinné vzťahy ho vyčerpali, mal depresie, stal sa alkoholikom

· poslednej kríze nedokázal vzdorovať, roku 1995 spáchal samovraždu

· tvorba: román NARCIS (1965) – zrelá tvorivá osobnosť

· téma vychádza zo zážitkov na Ostravsku, prekračuje však rámec autobiografie

· príbeh hrdinu Urbana Chromého – úprimný obraz skúseností, túžob, ilúzií a sklamaní, ktorými prechádzali mladí ľudia, túžiaci po poznaní zmyslu života

· ukázal, že oficiálne ponuky doby k dosiahnutiu zážitku autentickosti vedú hĺbavého človeka k frustrácii – to bolo v kontexte iných schematických príbehov o šťastnej mladosti za socializmu úplne odlišné, protichodné

· vyjadril pocity mladej generácie

· kultová kniha mládeže

· román BRITVA – psychologická analýza stavu žiarlivosti, Daniel, mladý intelektuál, neschopný činne reagovať, zuteká z mesta na dedinu, román je akousi iróniou do vlastných radov, sebairóniou

· r. Šedé ruže, Romaneto Don Juan

· románom HUDBA (1977) sa pokúsil dokázať, že vie vytvoriť aj konvenčný realistický príbeh

· zlomom v jeho tvorbe je román ROZUM (1982)

· hlavný hrdina je scenárista žijúci na dedine so svojou rodinou (autobiografické motívy), ktorý hľadá námet pre ďalší scenár, no nie je schopný vo svojom živote nájsť inšpiráciu, ocitol sa v období tvorivej krízy, prežíva konflikty,...

· hrdina bojuje o právo na svoj pohľad na život, v obkľúčení nechápajúcimi ľuďmi nedokáže obhájiť pravdu svojej skúsenosti, odcudzuje sa jej, svoj zápas prehráva

· záver tvorí hrdinov pocit zabitosti

· pokúsil sa zmocniť základných tém: nedorozumenia, konfliktov pri stretnutiach po spoločnosti túžiaceho jedinca s málo chápavým okolím

· písal aj na spoločenskú objednávku – r. STRATENÝ RAJ – protialkoholická liečebňa, URŠUĽA, RUBATO

· definitívny obrat k radikálnemu biografizmu – román KRV (1991) – obraz spoločenskej situácie, pokus o zhrnutie vlastnej životnej a umeleckej skúsenosti, nové evokovanie všetkých nosných tém v jednom texte

· striedanie charakteristických slobodovských problémov: vzťahy k rodičom, manželke, deťom, milenkám, priateľom, iným ľuďom, neodbytné motívy životnej frustrácie, starnutia, smrti, samovraždy

· vzájomná zaklesnutosť dobra a zla, sna a reality

· román JESEŇ (1994) – známe motívy, napriek tomu prekvapujúco svieži

· problém uchopený vo viacerých textových polohách ( život s postihnutou ženou – odvíja sa cez dokumentárne zaznamenávanie konfliktov, rozprávkový motív zbavenia sa hlúpej ženy, jeho scenáristické uchopenie, sen starnúceho muža o novej láske,...

· z pozostalosti vydaný román PAMÄTI (1996) – mystifikuje, textová koláž z vracajúcich sa motívov jeho tvorby

· Sloboda bol aj majstrom poviedkového žánru: zb. UHORSKÝ ROK (1968) – literárna senzácia, otvorene píše o sexuálnych skúsenostiach, o drsnosti života, o pocitoch osamelosti, názorových zmätkoch mladých

· odvaha nástojiť na neučesanej pravde života jednotlivca, prechádzať od naturalistického výjavu zo života do virtuálneho sveta snov a vízií, parodovať zaužívané literárne postupy = pootvoril dvere do postmoderny

· pod tlakom konsolidačnej politiky vydal zbierku o živote obyčajných ľudí

HLBOKÝ MIER (1976)

· výber DNI RADOSTI (1982)

· zbierka PÁNSKY FLÁM (1986) – ironická analýza túžby mužov po mimomanželských dobrodružstvách

· v súčasnosti postupne vychádzajú zobrané poviedky pod názvami DO TOHTO DOMU SA VCHÁDZALO ŠIROKOU BRÁNOU, RODNÉ MESTEČKO, JESENNÁ(ZATO)SILNÁ LÁSKA(ešte nevyšla)

· je autorom filmových scenárov Milosrdný čas, Prerušená hra

· bol aj dramatikom, jeho hry ARMAGEDON NA GRBE, MACOCHA sú dodnes v repertoári divadla Astorka Korzo 90

· roku 2002 vydalo vydavateľstvo Slovart Slobodov stratený a znovunájdený román LÁSKA – napísaný začiatkom 70. rokov – sú to reflexie, zážitky, postrehy muža tesne po tridsiatke, zachytáva fiktívne detaily, ktoré sa prekrývajú s realitou

DUŠAN MITANA (1946 – )

– štúdiá – Stredná všeobecnovzdelávacia škola v Novom Meste n. Váhom, 1 rok na žurnalistike, neskôr vyštudoval na VŠMU filmovú a televíznu dramaturgiu

– bol redaktorom Mladej tvorby a Romboidu, v súčasnosti je profesionálnym spisovateľom

– tvorba – predstaviteľ modernej prózy, postmoderny

– majster v písaní poviedok

– zb. PSIE DNI, novela PATAGÓNIA, zb. NOČNÉ SPRÁVY, román KONIEC HRY, zb. NA PRAHU, próza HĽADANIE STRATENÉHO AUTORA, zb. SLOVENSKÝ POKER, básnická zb. KRUTOHRY, ďalšie prózy, je autorom niekoľkých filmových a televíznych scenárov

– iritoval vrchnosť nonkonformnosťou občianskych postojov, umeleckých činov

– originálny talent, nechýba mu hravá fantázia, láska k tajomstvám

– svojou tvorbou demonštroval ľahostajnosť = odmietanie postu socialistického spisovateľa v čase, keď to bolo nebezpečné

– rozvinul netradičné žánrové formy poviedky, využíva postupy postmoderny

– debutom je zb. poviedok PSIE DNI (1970)– demonštruje túžbu po slobode tvorby

– organizujúcim prvkom 10 próz je funkcia rozprávača

– zoradenie poviedok je náhodné a chaotické len zdanlivo (rozprávačský zámer)

– vyskytuje sa tu niekoľko žánrových foriem – zb. rámcujú poviedky LETNÉ HRY (prvky hororu – mysterióznej poviedky) a PSIE DNI – obe sú absurdné poviedky

– ďalej sú tu poviedky reagujúce na súčasnosť, sú prepojené typom protagonistu (tušíme za nimi autora) – MONOTÓNNOSŤ, DOHADY, O KRK, V ELEKTRIČKE, HORÚCE POPOLUDNIE, POSLEDNÝ TERMÍN – majú najbližšie k realite

– poviedky s motívom tajomstva a psychickej výnimočnosti protagonistu – JASTRAB, VIANOČNÁ CESTA

– jediné spojivo – atmosféra deja, horúci letný deň (výnimkou je Vianočná cesta), tento činiteľ ovplyvňuje zmyslové vnímanie skutočnosti, psychické pochody postáv, neznesiteľná horúčava vyvádza postavy z miery, vysvetľuje ich duševný stav (rozrušená, halucinujúca psychika zaznamenáva len možný, pravdepodobný priebeh udalostí)

– poviedky sa dajú len interpretovať, nedajú sa dešifrovať absolútne

– priblíženie niektorých poviedok – DOHADY – výpoveď protagonistu, ktorý sa zúčastňuje matkinho pohrebu, jej smrť je predmetom rečí v pohrebnom sprievode, spochybňuje sa prirodzený skon, susedia uprednostňujú samovraždu ako dôsledok zlých rodinných pomerov(sklamanie zo syna,...), text popri pásme rozprávača dotvárajú útržky rozhovorov, ktoré k nemu doliehajú počas pauzy, keď sprievod čaká pred spustenými železničnými závorami

– pohreb – adekvátne pozadie na štúdium ľudského správania sa – dodržiavanie konvencií je rozhodujúcim kritériom posudzovania, ktoré je v danej chvíli obrátené na odcudzeného syna nebohej, tajomstvo matkinej smrti stráca dôležitosť, z rozprávačovho hľadiska je irelevantné, lebo na podstate veci nič nemení

– dôležité je napätie medzi konvenčnými prejavmi sústrasti a zdanlivým cynizmom syna, ktorý je jednak pripitý, jednak ho od povinného smútku odpútava neznesiteľná horúčava

– V ELEKTRIČKE – svojho času spôsobila senzáciu, lebo jej témou je sexuálny akt náhodných spolucestujúcich v preplnenej električke

– výnimočný zážitok sa však spája s dôležitým momentom, aktér nikdy nedokáže svoju partnerku identifikovať, nevie, ako vyzerala – pocit naplnenia si vyžaduje poznať tvár partnera

– PSIE DNI – v jej časopriestore je navonok všetko v norme – absurdnosť textu vyplýva zo zmýšľania a konania protagonistu, ktoré je v príkrom rozpore s bežnou ľudskou skúsenosťou

– úvodným motívom je motív neznesiteľnej letnej horúčavy, ktorej je o rána vystavený rozprávač(ja – rozprávanie)- je totožný s rozprávačom, má sklon k iracionalite, priťahujú ho tajomstvá

– bez váhania upúšťa od svojich pôvodných zámerov a intuitívne sleduje stopu – nevysvetliteľný záujem o nápadný výraz tváre náhodného okoloidúceho motivuje všetky udalosti, o ktorých rozpráva

– jeho úvahy, reakcie ho usvedčujú z egocentrizmu a precitlivenosti – keď starec odmieta jeho pomoc, pociťuje to ako urážku, vyvoláva v ňom zlosť

– rozprávačova extrémna senzibilita naznačuje možné psychické anomálie(ich vyvrcholením je naturalisticky poňatá likvidácia psíka, asistencia pri starcovej samovražde)

– pre rozprávača je typický zjavný strach, vyvolávajúci striedanie protichodných nálad – na jednej strane lyrické vnímanie prírodnej scenérie, na strane druhej usmrtenie psíka

– uprostred toho je zdvorilá pomoc pri starcovej samovražde – pôsobí nepochopiteľne a absurdne

– text je typickým prejavom postmodernistických tendencií – spája v sebe funkciu vysokej i nízkej (konzumnej, poklesnutej) literatúry, na úrovni prvoplánového čítania je text prostriedkom vzrušovania čitateľovej senzibility, je to senzačný príbeh, čítanie, ktoré hľadá eventuálny skrytý význam textu, sa oprie o vlastnosti kompozície, z tohto hľadiska sa ponúka viacero možností výkladu – napr. bizarná scéna starcovej samovraždy môže byť výrazom totálneho cynizmu, znakom stavu objektívnej skutočnosti(odcudzenosť, ľahostajnosť, sebectvo), inou možnosťou je výklad finálnej situácie ako obrazu rozprávačovho želania, starcova smrť je trestom za odmietnutú pomoc, napokon finále možno prijať ako mystifikáciu, ktorou chce rozprávač zakryť zločin – k takejto extrémnej interpretácii nabádajú detaily, ktoré evokujú skôr obraz exekúcie ako samovraždy(posledná cigareta pred popravou)

– cieľom autora je dialóg so svojím čitateľom, plný hravosti, radosti z jazykovej a kompozičnej dokonalosti textu

– skutočným debutom je však novela PATAGÓNIA (1972), ktorú napísal skôr ako Psie dni

– román KONIEC HRY – príbeh mladého inžiniera Petra Slávika, ktorý v afekte zavraždí svoju manželku Helenu a v snahe ujsť pred spravodlivosťou pripustí, aby sa k zločinu priznala jeho matka

– román má dve dejové línie – jedna prebieha v prítomnosti a rozpráva o zločine a priebehu vyšetrovania, druhá je pásmom Slávikových spomienok na minulosť – detstvo, vš štúdium, manželstvo, rodičia

– protagonista vyznieva ako mravne narušený jedinec so skaličeným svedomím, jeho prítomný život je príležitosťou pre psychologickú diagnostiku a minulosť je jej obsiahlou anamnézou

– HĽADANIE STRATENÉHO AUTORA(ROZHOVORY S LUCIFEROM) (1991)

– prvá časť názvu naráža na klasickú modernu v románe Marcela Prousta Hľadanie strateného času, druhá časť v nás evokuje Fándlyho Dúvernú zmlúvu medzi mňíchom a diáblom

– v kompozícii knihy možno vyčleniť dva tematické okruhy – jeden je tvorený piatimi rozhovormi s Luciferom, druhý zas ostatný text viažuci sa s motívom totožnosti a zmiznutia Tomáša Eliáša, známeho ako spisovateľ Dušan Mitana

– kontexty sú prepojené postavou D. Mitanu, ktorý jednak diskutuje s Luciferom, jednak je možným autorom literárnej pozostalosti, na základe ktorej sa dá rekonštruovať prípad „strateného autora“

– na pretras sa dostávajú rôzne témy – večné ( základné otázky bytia a umeleckej tvorby), témy časové ( spoločensko-politická realita od polovice 70. rokov po jeseň 1989), témy bulvárnej tlače (rodinný život protagonistu) – text je znovu viacjazykový (viacúrovňová štruktúra)

– rozhovory s Luciferom sú dialógy, simulujúce odborné dišputy na závažné témy – na jednej strane túto závažnosť potvrdzujú, na druhej strane ju nadľahčujú a bagatelizujú, predstieraniu odbornej úrovne napomáha bohatý poznámkový aparát – citátovosť textu Mitana spestruje štylistickými vybočeniami z hraníc suchej exaktnosti

– druhý tematický okruh sa týka prípadu Tomáša Eliáša – pozostáva z úvodu editora, ktorý má nenáležitý názov Epilóg alebo Zmiznutie Tomáša Eliáša, toto slovo uvádza nasledujúcu kompozíciu, zostavenú z lit. pozostalosti Eliáša, okrem nočníkových záznamov sú tu aj náčrty nepublikovaných diel, Eliášove spomienky na pobyt v blázinci, kde sa stretol s Mitanom, ktorého zabil tým, že mu nechtiac ukradol meno, výňatky z jeho korešpondencie, lekárske správy, žurnalistické texty, rodinné sympóziá (rozhovory Tomáša, Viery a Márie Eliášovcov) a poznámky skutočného Mitanu, ktorý pravdepodobne spáchal samovraždu – štruktúra jednotlivých textov je pútavá , zložitá i zaujímavá – pohybujú sa medzi fikciou a vierohodným záznamom skutočnosti

– celok sugeruje možnosť, že ide o autentickú pozostalosť autora, ktorý je schopný zmiznúť zo scény tajomne, ako tomu nasvedčujú výpovede zainteresovaných, prijateľné je aj iné vysvetlenie, za ktoré sa prihovára manželka Viera Eliášová – nevie, kto vlastne je jej manžel – rozprávač, autor, editor, je úplne popletená – dielo charakterizuje ako mystifikáciu, veď vlastne aj ona môže byť jednou z podôb mystifikátora

– nejde len o zlomyseľné balamutenie čitateľa, o ľahkovážnu autorskú hru?

– text sproblematizoval konvenčné kategórie epiky – vzťah autor- rozprávač a umelecká fikcia – skutočnosť

– tak narába aj s časom – vo výpovediach niektorých postáv sa spomínajú udalosti, ktoré sa ešte len stanú

– autorovi sa darí napĺňať jedno zo základných prikázaní postmoderny – písať o napísaných veciach inak

– významovosť Mitanovej montáže sa zaujíma o zmysel života, pôvod dobra a zla v človeku, rozličné náboženstvá a ideológie,...hovorí o úskaliach umeleckej tvorby, ktorými prešiel ako občan, vyjadruje sa k politickej atmosfére doby

DUŠAN DUŠEK (1946 – )

– vybudoval si vlastný epický svet (už od svojej prvej knihy Strecha domu (1972))

– začínal poviedkami, a na rozdiel od iných autorov poviedkarom aj ostal

– jeho svet sa utváral empiricky, podľa toho, čo o ňom v danej chvíli vedel, rozširoval sa a spätne sa prehlboval

– Strecha domu – ide o aktuálne rozprávačovo chlapčenstvo a svet starých rodičov, zameraný na očakávaný svet dospievania, odkrývaný v jednotlivých momentoch ako tajomstvo, svet videný chlapčenskými očami sa utvára fragmentárne, má len čas aktuálneho zážitku a jeho priestor sa delí na rad malých celkov: strecha domu, ulica, potok, les, kostol,..., je vecný, vážny

– Oči a zrak (1975) – pribúda dospievanie a dospelosť, detský pohľad je vystriedaný nespojitosťou anonymného veľkomestského sveta, z ktorého sa vyčleňuje mikropriestor manželských vzťahov, pribúda zázračnosť, fantázia, cez postavu Pištáčika aj komika

– Poloha pri srdci (1982), Kalendár (1983) – dospelý pohľad a spätný pohľad na detstvo, rozširujúci sa obzor retrospektívneho záberu na súvislosti sveta rodičov a starých rodičov

– Náprstok (1985) – privoláva si na pomoc pamäť, spomienku, sprostredkované rozprávanie druhých

– svet jeho próz sa rozkrýva, pribúda životných skúseností, vlastné detstvo sa vzďaľuje, stáva sa vecou spomienky, rozširuje sa obzor poznania sveta predkov

– jeho prozaický svet je svetom malých komunít, často sa hovorí o protipóle sveta dediny a sveta mesta

– iným protipólom je svet bezprostredných, dôverne známych situácií oproti situáciám vo veľkých, anonymizovaných ľudských spoločenstvách (rovnako v dedinskom ako aj v mestskom prostredí)

– dedina sa stáva oázou pokoja, no u Dušeka to tak vždy nie je, miestom sociálnej intimity je vonkajší priestor (uličky, námestie, dvory, ihrisko,...), priestor intimity je verejný, všetko sa v ňom dohráva nahlas, v meste zas priestor vnútorný (izby, nemocničný priestor,...), je súkromným, tichým

– priestor vyčleňuje na hore a dole

– hore, vo vzduchu, sú strechy domov, vrabce, súputnici človeka, jeho podobenstvá, často sú bezočivé, držia sa pospolitého života, blízkosti človeka, sú prispôsobivé, sú tam aj komíny, sú svedectvom prítomnosti človeka (dym v komíne), obrazom ľudskej povahy (krivé a rovné, elegantné, smiešne), je to svet zázrakov, mnohovýznamový svet, v ktorom sa spája ľudová obraznosť s modernou

– nevyhýba sa telesnému svetu, ale je to svet obrazného pomenovania, nie je vulgárny

– v jeho tvorbu zohrávajú dôležitú úlohu živly – voda, vzduch, oheň, a všetko sa odohráva na zemi, ktorá ostatné živly zjednocuje

– autor hovorí o živote, ale ja o smrti, o naplnenosti, nedostatočnosti života, radosti, žiali,

– základným vzťahom Dušekových poviedok je vzťah muža a ženy, vzťah mužskej telesnosti, pudov, pachov, živelnosti, hravosti a ženskej harmónie, vôní, kultúry, krehkosti, výchovy a vážnosti

– často sa v ňom ubližuje a zraňuje, zlyháva

– často však v neočakávaných vrcholoch dochádza k spojeniu mužského a ženského prvku, kde sa dopĺňa sila a krehkosť, telesnosť a duchovnosť, pudovosť aj kultúra