Romantizmus v slovenskej literatúre

Romantizmus v slovenskej literatúre

Slovenský národ žil v tomto období pod dvojakým útlakom: národnostným maďarským a hospodárskym rakúskym. Na čele slovenského národného života stojí generácia Štúrovcov. Úlohou štúrovcov bolo povznesenie slovenského ľudu, bojovali proti maďarizácii, za rušenie poddanstva, odstránenie feudalizmu, za slovenské školstvo a snažili sa o zjednotenie národa prostredníctvom jazyka.

Zakladali nedeľné školy, spolky miernosti, vzdelávacie spolky. Činnosť mladej generácie sa sústreďovala v spolkoch – najznámejší Spoločnosť česko – slovanská (1829 – Karol Štúr, Samo Chalupka). Spisovným jazykom chceli štúrovci zjednotiť národ rozdelený na prívržencov bernolákovčiny a Kollárovej češtiny. Spisovný jazyk uzákonili r. 1843 v Hlbokom na základe stredoslovenského nárečia, pravopis fonetický. 1. dielo v Štúrovej slovenčine bol 2. ročník almanachu Nitra.

Prvý spolok používajúci spisovnú slovenčinu ako úradný jazyk bol spolok Tatrín (predchodca MS). Proti Štúrovej slovenčine vystúpil Ján Kollár v diele: Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. Spisovnú slovenčinu obhájil Hodža v spise Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo.

Prevláda lyrika, pestuje sa balada, historická povesť, ponáška na ľudovú pieseň a kratšia próza zo súčasného života so satirickým zafarbením, ako aj dumka, krakoviak. Štúrovci používali sylabický verš (slabičník) – rovnaký počet slabík vo veršoch.

Ľudovít Štúr

- bol vedúcou osobnosťou slovenského života v období vrcholiaceho národného obrodenia. Narodil sa v Zay Urhrovci v rodine učiteľa, kde získal aj základné vzdelanie. Po štúdiách na nemeckom gymnáziu v Rábe prišiel r. 1829 na lýceum do Bratislavy. Tu sa stal horlivým členom Spoločnosti česko – slovanskej a neskôr vedúcou osobnosťou. Po zrušení Spoločnosti preniesol jej činnosť na Katedru reči a literatúry československej, kde pôsobil ako zástupca profesora Palkoviča. Dvojročný študijný pobyt v Halle nielen prehĺbil vedomosti mladého Štúra, ale upevnil aj jeho vlastenecké cítenie. Po návrate prednášal o slovanských a európskych literatúrach a vystupoval proti pomaďarčovaniu Slovákov. Pre túto činnosť ho r. 1843 odvolali z Katedry. Potrebu uzákonenia spisovnej slovenčiny odôvodnil v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. V ňom dokazoval, že za samostatný národ možno považovať iba ten celok, ktorý má vlastnú jazykovú, duchovnú a materiálnu svojbytnosť.

Ako vynikajúci jazykovedec sa prejavil v knihe Nauka reči slovenskej, do ktorej zahrnul hláskoslovie, morfológiu, pravopis i skladbu. Jeho Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski sa stali strediskom národného života. Boli to prvé politické noviny, ktoré ponúkali informácie o hospodárskych a politických problémoch. Príčinu biedy slovenského ľudu videl vo feudálnom zriadení. Proti nemu bojoval i ako poslanec za mesto Zvolen na uhorskom sneme. „My chceme slobodu. To je náš cieľ a svätá túžba,“ vyhlásil na smene r. 1847.

Na podnet Štúra, Hurbana a Hodžu sa v máji 1848 v Liptovskom Mikuláši zišli predstavitelia národného hnutia a sformulovali Žiadosti slovenského národa, v ktorom žiadali uplatnenie slovenčiny v úradoch a školách a autonómiu Slovenska v rámci Uhorska. Nová uhorská vláda neakceptovala tieto požiadavky, ale vydala na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač, pre ktorým utiekli do Čiech. V septembri r. 1848 sa utvorila vo Viedni Slovenská národná rada na čele so Štúrom, Hurbanom a Hodžom, ktorá organizovala povstanie proti uhorskej vláde. Povstalci verili, že Viedeň splní ich národné požiadavky. Štúrove nádeje však cisár nesplnil.

Posledné roky života prežil v Modre, kde zomrel na následky zranenia pri poľovačke. Tam je aj pochovaný.

Štúrova básnická zbierka je rozsiahla. Už ako študent uverejnil v češtine cyklus básní Dumky večerní. Zaznieva v nich romantický smútok, prameniaci z rozporu medzi snom a skutočnosťou. Vyjadrením svojich pocitov, lásky k domovu vytvoril v romantickej literatúre prvú osobnú a reflexívnu lyriku. Už na začiatku básnickej tvorby Ľ. Štúra vidieť jeho odhodlanie bojovať za Slovákov i za cenu života. Dôkazom toho je báseň Smlúva Slováku.
Ať padneme, však padneme, hodní svého rodu,
vnukum našim nabudeme volnost a svobodu.

Je to jedna z prvých revolučných básní v slovenskej literatúre. Až v r. 1853 vychádzajú jeho Spevy a piesne, ktoré predstavujú tvorbu z porevolučných rokov. Sú to epické i lyrické prevažne elegické básne. Názory na literatúru Štúr vyjadril v knihe O národních písních a pověstech plemen Slovanských, ktorú vydal po česky v Prahe.

Vyslovil myšlienku, že Slovania vniknú do budúcnosti národnou poéziou, ktorej prameňom je ľudová slovesnosť,  pretože v nej vyťaží obetavosť a láska za vlastný národ. Odsudzoval západoeurópsky subjektivizmus a individualizmus na pritom zdôrazňoval, že: „v napodobňovaní nič nie je v opravdivom zmysle umeleckého.“

Sklamanie z výsledkov revolúcie, kritiku Rakúskej ríše a vieru v jej rozpad vyjadril v diele Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré napísal po nemecky a vyšlo až po autorovej smrti v ruskom jazyku. V slovenčine vyšlo až roku 1994.

Svojou všestrannou literárnou a publicistickou tvorbou, organizátorskou a politickou činnosťou bol Ľ. Štúr vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia i celého obdobia slovenskej romantickej literatúry.

Otec Ľ. Štúra pôsobil ako učiteľ v Trenčíne. Matka Ľ. Štúra je pochovaná v Trenčíne. R. 1836 vychádzka štúrovcov na Devín – k vlastným menám prijali slovanské – (Ľ. Štúr – Velislav). V Halle ovplyvnilo Ľ. Štúra Herderovo učenie (Herder je nemecký filozof, hlásal, že svet speje k humanizácii a na čele humanistického vývoja budú slovanské národy).