Slovenská medzivojnová próza – F. Kráľ, P. Jilemnický

Slovenská medzivojnová próza – F. Kráľ, P. Jilemnický

Slovenská medzivojnová próza – socialistický realizmus -  F. Kráľ, P. Jilemnický

Vznikom Československej republiky v roku 1918 sa vytvorili priaznivejšie podmienky  pre rozvoj literatúry. V próze existujú vedľa seba rôzne umelecké smery a prúdy, takže slovenská medzivojnová literatúra je žánrovo veľmi pestrá – nejednotná, mnohoprúdová. V próze je to:

1. kritický realizmus
a)  staršia generácia – ktorej ťažisko tvorby je v predvojnovom období: Jozef Gregor – Tajovský, Božena Slančíková – Timrava, Martin Kukučín
b)  mladšia generácia – do literatúry vstupuje po 1. svetovej vojne: Milo Urban, Jozef Cíger -Hronský, Ladislav Nádaši – Jégé

2. socialistický realizmus – Fraňo Kráľ, Peter Jilemnický, Ján Poničan

3. lyrizovaná próza – Ľudo Ondrejov, Margita Figuli, František Švantner, Dobroslav Chrobák

Vznik a rozvoj socialistického realizmu v próze súvisí s existenciou proletárskej poézie a  s programom skupiny DAV. Zakladateľom SOCIALISTICKÉHO REALIZMU bol ruský prozaik Maxim Gorkij románom Matka. Predstavil v ňom hrdinu – proletára, ktorý sa z obyčajného pasívneho robotníka mení na uvedomelého bojovníka za práva proletariátu (vývinový hrdina – Pelageja Nilovna a jej syn Pavel Vlasov). Literárna kritika vyčítala takým románom, že majú nízku umeleckú hodnotu a plnia agitačnú funkciu (agitácia – získavanie, presviedčanie).

Umeleckú metódu socialistického realizmu si osvojili aj niektorí slovenskí prozaici: Kráľ, Jilemnický, Poničan, Hečko.

Fraňo Kráľ

– narodil sa v USA, kam jeho rodičia odišli za prácou;
– ako 2-ročný sa vrátil s matkou na Slovensko; žili v biede – od mala vypomáhal rodine ako dedinský pastier; vyučil sa za tesára, neskôr ukončil učiteľský ústav a stal sa učiteľom; pre svoje politické názory bol ako komunista prenasledovaný; mal podlomené zdravie (TBC) a bol osobným priateľom P. Jilemnického;

– písal poéziu i prózu; jeho prvými prozaickými dielami boli knihy pre mládež Čenkovej deti – o ťažkom živote rodiny bez otca, a Jano – autobiografické dielo, v ktorom zobrazuje smutné detstvo chudobného chlapca
V románe Cesta zarúbaná čerpal námet z obdobia hospodárskej krízy. Aj tento román má autobiografické črty – z čias, keď pôsobil ako učiteľ vo Vyšnej Slanej (v románe: Radzímka). Román má tri dejové línie:

1.  Osud učiteľa Baricu, ktorý sa v priebehu jedného školského roka mení z naivného mladého muža na zástancu práv dedinskej chudoby. Keď dedinu opúšťa, ďakuje jej obyvateľom za to, že mu „otvorili oči“.

2.  Osud Žofy Zábrelky, ktorej muž odíde za prácou do sveta a ona sa stará o dvoch synov; aby ich uživila, "predáva sa" notárovi, za čo si vyslúži pohŕdanie zo strany dedinčanov i staršieho syna Janíka. Keď mu učiteľ vysvetlí, prečo to jeho matka robí, zahanbí sa. Chce jej uľahčiť  život a aby jej ubudol hladný krk, utopí sa. Žofa sa pomätie a mladšieho syna dajú do sirotinca.

3.  Osud dedinskej chudoby (kolektívny hrdina) – vykresľuje boj ľudí za právo na prácu a riadne mzdy, ktorý sa končí úspešne.
  Literárna kritika však toto dielo hodnotí v porovnaní s jeho prózami určenými pre mládež ako krok späť. Prevláda v ňom agitačná, ideologická funkcia nad umeleckou hodnotou.

Peter Jilemnický

Bol  pôvodom Čech, na Slovensku pôsobil ako učiteľ (na Kysuciach). V 20. rokoch bol v Sovietskom zväze, počas 2. svetovej vojny v koncentračnom tábore a po vojne pôsobil v Moskve ako kultúrny atašé. Jeho prozaické dielo je pomerne rozsiahle a má nerovnakú umeleckú hodnotu.

Spolu s Fraňom Kráľom patril k zakladateľom socialistického realizmu. Je autorom dvoch "kysuckých románov" – Víťazný pád a Pole neorané. Dej oboch sa odohráva na Kysuciach v období po 1. svetovej vojne a v čase hospodárskej krízy.

V románe Víťazný pád je hlavným hrdinom Maťo Horoň, ktorý sa vracia z vojny nový, premenený. Chce si vziať  za ženu Magdu, no tá ho zrádza a pod nátlakom matky sa má vydať  za iného. Maťo ju zabije a seba ťažko zraní. Hospodári na otcovej pôde, voda mu však berie úrodu i rozostavaný dom.

Tvrdý Maťo sa však nevzdáva, prežije svoj "pád", znova vstáva, aby zvíťazil nad kamenistou, neúrodnou kysuckou pôdou, ktorú sa odhodláva zúrodniť a prinútiť ju  k novému životu. V názve je ukrytý aj večný kolobeh života Kysúc: ľudia s prichádzajúcou jeseňou padajú, aby na jar znova vstali a bojovali s kamenistou, skúpou zemou.

Jilemnický uplatnil metódu socialistického realizmu v románe Pole neorané, v ktorom zobrazil uvedomovanie kysuckého proletariátu. Hlavný hrdina Pavel Huščava odchádza pracovať do vítkovických železiarní v Ostrave, kde sa pod vplyvom komunistov triedne uvedomí. Osudy ďalších členov jeho rodiny dopĺňajú celkový obraz danej doby: starý Huščava sa živelne búri proti exekúcii, no strach z trestu ho privedie k samovražde. Pavlov mladší brat Ondrej sa vráti z učenia u drotára dokaličený. Autor sleduje aj osud ďalšej postavy – Zuzy Cudrákovej. Muž Marek odišiel za prácou do sveta a ona dostala "zaručené" správy o tom, že zahynul. Po silnom citovom vzťahu k Pavlovi čaká dieťa a pri pôrode zomrie.

Riešenie konfliktu medzi vykorisťovateľmi a ľudom vidí autor v revolučnom čine, ktorým je štrajk vítkovických robotníkov i demonštrácia ľudí na Kysuciach.
Pre romány , písané metódou socialistického realizmu, je typický záver: je optimistický, plný nádeje v lepšiu budúcnosť.

Objavuje sa v ňom nádejné červené svetielko, symbol spravodlivejšej budúcnosti. Jilemnický je autorom zbierky noviel Kompas v nás – všetky príbehy spája rovnaká myšlienka: šťastie si má človek hľadať pomocou kompasu, ktorý nosí v sebe a tým je srdce.

Z tejto zbierky je známy napr. Prípad Evy Burdovej – príbeh dievčiny, ktorá má odvahu postaviť sa proti vôli otca, odmietnuť vybraného ženícha a rozhodovať samostatne o svojom živote.  V príbehu O dvoch bratoch je príčinou nenávisti medzi bratmi majetok. Udalosti SNP v Čiernom Balogu zobrazil Jilemnický v románe Kronika, kde je rozprávačom priamy účastník bojov horár Gondáš.