Vývin slovenskej dramatickej tvorby (1918 až súčasnosť)

Vývin slovenskej dramatickej tvorby (1918 až súčasnosť)

Vývin slovenskej dramatickej tvorby od roku 1918 po súčasnosť

SLOVENSKÁ  DRÁMA  V  MEDZIVOJNOVOM  OBDOBÍ (1918 – 1945)
Po vzniku prvej ČSR v roku 1918 vznikli priaznivejšie podmienky aj pre rozvoj slovenského dramatického umenia. Významným činom bolo založenie profesionálneho divadla Slovenského národného divadla v Bratislave (1919 – spevohra, 1920 – činohra), ku ktorému pribudlo divadlo v Košiciach (1924), vo vojnových rokoch aj v  Nitre a v Martine – na jeho základe sa počas SNP utvorilo zájazdové Frontové divadlo.

Začiatky slovenského profesionálneho divadla boli skromné. Chýbalo technické vybavenie,  herci, režiséri i pôvodné hry. Repertoár tvorili hry starších slovenských autorov (Ján Chalupka, Palárik, Záborský, Tajovský), ale i hry svetových autorov. Chýbali však hry súčasných autorov s aktuálnou spoločenskou tematikou.

K priekopníkom slovenského profesionálneho divadelníctva patria: Andrej Bagar, Janko Borodáč, Oľga Borodáčová, Jozef Budský. Herecké obsadenie tvorili zo začiatku českí herci, neskôr prvá generácia slovenských hercov: Mikuláš Huba, Viliam Záborský, František Zvarík, Július Pántik, Hana Meličková a ďalší. Vznik divadiel podnietil k väčšej aktivite aj spisovateľov – dramatikov. K najplodnejším autorom medzivojnového obdobia patrili: Ivan Stodola a Július Barč – Ivan.Od apríla 2007 majú všetky tri umelecké súbory k dispozícii novú budovu SND.

Ivan  Stodola

Pochádzal z Liptovského Mikuláša, mesta s bohatými tradíciami ochotníckeho divadla, povolaním bol lekárom. Vo svojej dramatickej tvorbe sa venoval súčasnej i historickej tematike. Malomeštiactvo, karierizmus, túžbu po postavení a pokrytectvo kritizuje v hrách Náš pán minister a Čaj u pána senátora, pričom využíva humor i satiru.

Veselohru Jožko Púčik a jeho kariéra nazval "satirou na falošne chápaný humanizmus". Svedomitého úradníka, starého mládenca Jožka Púčika obvinili z krádeže peňazí v dobročinnom spolku Humanitas, kde pracoval. Je vo vyšetrovacej väzbe a dobročinné spolky ho podporujú – nie zo skutočného súcitu, ale preto, aby vykazovali činnosť. Keď vyjde najavo, že je nevinný, prestanú mať oňho záujem.

V tragédii Bačova žena zobrazil tragické dôsledky vysťahovalectva. Evin muž, bača Ondrej Muranica, odišiel za prácou do Ameriky. V bani, kde pracoval, sa stalo nešťastie – vybuchol plyn, baníkov zasypalo a Eva dostala oznámenie o smrti muža. Po rokoch sa vydala za baču Miša, ktorý ju ľúbil a pomáhal jej. Ondrej však nezomrel. Z bane sa zachránil vetracou šachtou, stratil však pamäť. Po čase sa mu pri železničnom nešťastí pamäť znova vrátila a on sa vracia domov ako boháč.

Eva sa odrazu stáva ženou dvoch mužov, ktorí ju ľúbia a ktorých ona ľúbi tiež a musí sa rozhodnúť medzi nimi. Situáciu vyhrotí žiadosť mužov, aby rozdelila deti. Eva rieši túto ťažkú situáciu dobrovoľnou smrťou. Podľa tohto námetu vznikol film Varúj! V komédii Mravci a svrčkovia kritizuje bezohľadných ľudí, ktorí sa bezprácne obohacujú na úkor iných. Hra vznikla na základe bájky o usilovnom mravcovi a ľahtikárskom svrčkovi.

Z prozaických prác je zaujímavá kniha spomienok Náš strýko Aurel – o živote zakladateľa teórie parných a plynových turbín, ktorý pôsobil ako profesor na technike v Zűrichu.

Július  Barč  -  Ivan

Narodil sa v Krompachoch. Ako kňaz pôsobil v Pozdišovciach, neskôr pracoval v MS. V hre 3000 ľudí upozorňuje na ťažký život nezamestnaných robotníkov. Hra Diktátor má veľa spoločných čŕt s Čapkovou drámou Bílá nemoc. V satirickej hre Mastný hrniec sa vysmieva karierizmu, úplatkárstvu a pretvárke. Dej umiestnil do Ťuťotína, moderného Kocúrkova. Komika sa zakladá na zámene osôb a ich politických funkcií.

V rozhlase oznámia, že stredoškolský profesor biológie Babík sa má stať ministrom. Všetci mu nadbiehajú, poklonkujú sa mu a chcú ťažiť  zo situácie. Keď sa omyl vysvetlí, predstavitelia mestečka sa od neho odvrátia. Po správe, že sa ministrom stal jeho brat, opäť sa hlásia k nemu. Vrcholom jeho tvorby je dráma Matka. Je to tragický príbeh matky a jej dvoch synov. Po ná-vrate mladšieho syna z Ameriky, ktorý okrem modlitebnej knižky pre matku a noža pre brata prichádza s prázdnymi rukami, sa začínajú v rodine konflikty o majetok.

Až dobrovoľná smrť matky, ktorá sa obetuje za jedného z nich, zmieri bratov. Vyhrotená atmosféra vízie hlavnej postavy a kontrastné zobrazenie charakterov sú prejavom expresionizmu. Otázky medziľudských vzťahov rieši v hre Dvaja. Je to príbeh dvoch cirkusových klaunov Maura a Augusta, ktorých spája spoločná vina – zo žiarlivosti zapríčinili smrť tretieho muža. Údelom klaunov je spoločná púť, z ktorej niet úniku.

SLOVENSKÁ  DRÁMA  PO  ROKU  1945

Povojnoví dramatici nadväzovali na predvojnovú drámu. Dramatici mladšej generácie však často experimentovali, upúšťali od realistických postupov. Dramatickú tvorbu zasiahli tie isté umelecké a myšlienkové problémy ako poéziu a prózu – schematizmus, obdobie "normalizácie", vznik menej kvalitných i kvalitných diel. K dramatickému umeniu pribudli divadlá malých foriem a politický kabaret, rozhlasová a televízna hra (Radošínske naivné divadlo – Štepka; Lasica – Satinský). K autorom, ktorí vstúpili do literatúry po 2. svetovej vojne, patria: Štefan Králik, Ivan Bukovčan, Ján Solovič, Peter Karvaš, Leopold Lahola, Osvald Zahradník.

Štefan  Králik

Povolaním bol lekárom a pôsobil na strednom Slovensku, kde spoznával ťažký život ľudí na lazoch. Vo svojej dramatickej tvorbe si všímal najprv dedinského človeka, napr. v hre Mozoľovci, ktorou nadväzuje na tvorbu J. G. Tajovského.
Neskôr žil v Bratislave a mení sa aj tematika jeho hier. Sústreďuje sa na psychiku človeka, jeho vnútorný svet a konflikty. V hre Posledná prekážka postavil proti sebe osobné túžby a nadosobné ciele. Doktor Lorenc sa zamiluje do svojej spolupracovníčky Heleny, ktorá jeho náklonnosť prijíma do chvíle, keď sa objaví jej bývalá láska, teraz chorý Michal. Hrozí mu smrť a zachrániť ho môže iba chirurg Lorenc. Ten stojí pred dilemou: operovať ho a stratiť Helenu, alebo podriadiť sa osobnej túžbe. Nakoniec v ňom zvíťazí lekár.

Margaret zo zámku – je príbeh talianskej herečky Margherity, dcéry chudobného rybára, ktorá sa z lásky vydala za syna amerického miliardára Crowna. Po znečistení pobrežia jej rodiska naftovým odpadom z jeho lodí sa postaví proti svokrovi. Ten jej unesie dieťa i manžela a ju dá zastreliť. Margheritin odpor bol márny, pretože silnejší zvíťazil.

Ivan  Bukovčan

Okrem dramatickej tvorby sa venoval i filmovej – je autorom scenárov k filmom Rodná zem, Medená veža, Orlie pierko, Stratená dolina.

  Medzi vrcholné diela jeho tvorby patrí triptych Pštrosí večierok, Kým kohút nezaspieva a Zažeň vlka, v ktorom sa zameral na vzťah jednotlivca k spoločnosti, na otázky morálnej zodpovednosti za svoje činy a za porušenie zásad humanity.

Pštrosí večierok – ide o stretnutie abiturientov gymnázia po 25 rokoch. Porovnáva tu plány mladých ľudí so skutočnosťou. Skúšobným kameňom sa stal ich vzťah k bývalému triednemu profesorovi, ktorý sa v 50. rokoch dostal do nepríjemnej situácie a bol zatknutý. Jeho bývalí žiaci ho z obavy o vlastné postavenie zaprú, nepomôžu mu. Správajú sa podľa hesla "čo ťa nepáli, nehas". Zrádzajú svoje ideály vo vzťahu človeka k človeku a správajú sa ako pštrosy, keď strkajú pred problémami hlavu do piesku.

Kým kohút nezaspieva – príbeh sa odohráva v slovenskom meste po potlačení SNP. Nemci zatvorili do pivnice desiatich rukojemníkov za zabitie nemeckého vojaka a jeden z nich sa má pre záchranu ostatných dobrovoľne obetovať. V tejto výnimočnej situácii sa odkrývajú charaktery postáv, napätie sa stupňuje, až sa napokon jeden z nich obetuje.

Zažeň vlka! – dej sa odohráva v rokoch kultu osobnosti. Rodina, ktorej mladší syn Ján ilegálne odišiel do zahraničia, sa dostala do zložitej situácie. Starší syn sa po prepustení zo za-mestania pokúša začať nový život v českom pohraničí. Návrat brata z cudziny opäť ohrozuje jeho existenciu, preto ho prehovára, aby sa prihlásil na polícii. Matka však syna bráni, nechce ho opäť stratiť. Ján volí dobrovoľný odchod zo života.

Ján  Solovič

V 70. rokoch, v období "normalizácie," sa presadil Občianskou trilógiou, ktorú tvoria hry: Meridián, Strieborný jaguár a Zlatý dážď.

Meridián – hlavným hrdinom je zidealizovaná postava rušňovodiča Tomáša Benedika, bývalého partizána, vzorného pracovníka, komunistu. Je zásadový, odmieta protekciu a úplatkárstvo, aj keď ide o vlastnú rodinu. Jeho synovia sú úplne protikladné postavy. Ako záporný typ vystupuje vysokoškolák Iľja – ľahostajný, karierista, malomeštiak, ktorý tlačí na otca, aby využil svoje známosti. Mladší syn Miki je kladný typ, ktorý sa má stať pokračovateľom otcových ideí. Hoci zmaturoval s vynikajúcimi výsledkami, neprijali ho na lekársku fakultu. Je sklamaný, ale odmieta využiť zásluhy otca v Povstaní, ktoré navrhuje Iľja. V závere hry otec zomiera na infarkt.

Strieborný jaguár – námetom hry je otázka získania bytu pre viacčlennú rodinu, na čo sa podujme architekt Iľja za úplatky. O jeho konaní sa dozvie Miki vo chvíli, keď sa rodina chystá ísť do Prahy prevziať vyznamenanie, ktoré udelili in memoriam ich otcovi. Miki chce zabrániť bratovi ísť do Prahy a obviňuje ho, že sa spreneveril mravným zásadám mŕtveho otca. Prítomnosť tety z Ameriky, ktorá prišla na striebornom jaguári, vyostruje konflikt medzi bratmi.

Zlatý dážď – Miki tu vystupuje ako uvedomelý funkcionár mestečka, preto sa dostáva do konfliktu s vedením chemickej fabriky, ktorá znečisťuje životné prostredie. V celej trilógii sú typické prvky socialistického realizmu.

Peter  Karvaš

Patrí k tým umelcom, ktorí sa v období "normalizácie" museli nútene na dlhé roky odmlčať, pretože zaujali negatívny postoj k vstupu spojeneckých armád na naše územie v roku 1968. Vo viacerých hrách sa Karvaš vrátil k téme SNP. Dej hry Polnočná omša sa odohráva v ob-dobí potlačenia Povstania do hôr. Autor prostredníctvom halucinácií raneného mladého partizána zobrazuje jeho rozchod s malomeštiackou rodinou, ktorá stála na strane Nemcov. Autor sa zamýšľa nad človekom a zmyslom života.

V hre Veľká parochňa upozorňuje na zneužívanie moci a ohrozovanie ľudskej slobody. Odsúdil násilie a rasizmus, nadradenosť a podceňovanie, k čomu využil podobenstvo o súperení holohlavých s vlasatými, čiže myšlienku o nerovnosti ľudí, čo vedie nevyhnutne k diskriminácii každého druhu. Poslednou Karvašovou hrou pred núteným odmlčaním bola dráma Absolútny zákaz.

Autor ňou chce dokázať, že celá ľudská a spoločenská aktivita po roku 1968 bola "znemožňovaná a nemožná". Základným motívom je absurdné úradné nariadenie: zákaz dívať sa z okna. Je to zamyslenie sa nad minulosťou, nad absurnými procesmi s ľuďmi, ktorí podľahli násiliu a priznali sa k "zločinom", ktoré nikdy nespáchali, a tým stratili svoju tvár.