Veľkomoravské obdobie – Staroslovienska literatúra

Veľkomoravské obdobie – Staroslovienska literatúra

Staroslovienska literatúra (800 – 1000) (Veľkomoravské obdobie)
Začiatky písanej slovenskej literatúry siahajú do stredoveku a súvisia s príchodom kresťanstva, ktoré šírili najmä franskí kňazi. Bohoslužobným jazykom bola latinčina, do domáceho jazyka boli preložené len základné náboženské texty. Veľkomoravské kniežatá (Mojmír, Rastislav) museli bojovať proti politickému a kultúrnemu vplyvu Východofranskej ríše, ktorý upevňovali franskí kňazi latinskou liturgoiu, nezrozumiteľnou nášmu ľudu.

Knieža Rastislav (846 – 870) sa snažil upevniť samostatnosť ríše. V r. 862 požiadal byzantského cisára Michala III., aby vyslal do Veľkomoravskej ríše misionárov, ktorí by tu šírili kresťanstvo. Cisár vyhovel jeho žiadosti a v r. 863 prišli na naše územie dvaja vzdelanci – kňazi Konštantín a Metod. 

Konštantín a Metod pochádzali z Macedónie z mesta Solún. Boli to učení grécki bratia zo vznešenej rodiny. Obaja poznali slovanské nárečie z okolia Solúna, na základe ktorého zostavili staroslovienčinu, bolo zrozumiteľné aj veľkomoravskému ľudu, pretože v tom čase boli medzi slovanskými jazykmi iba veľmi malé rozdiely.

Pred príchodom na naše územie zostavil Konštantín prvé slovanské písmo – hlaholiku (na základe malých písmen gréckej abecedy). Misijná činnosť Konštantína a Metoda marila úsilie franských feudálov o nadvládu nad Veľkomoravskou ríšou. Franskí kňazi oboch bratov obvinili pred pápežom z bohorúhačstva, a preto sa obidvaja vydali do Ríma (867) obhajovať slovanskú bohoslužbu.

Konštantín obhajoval staroslovienčinu nielen ako jazyk spisovný, ale aj cirkevno-kresťanský. Pápež Hadrián II. potvrdil slovanskú bohoslužbu, schválil staroslovienske preklady bohoslužobných kníh a vymenoval Metoda za arcibiskupa a vrátil sa na Veľkú Moravu. Chorľavý Konštantín vstúpil v Ríme do gréckeho kláštora a prijal meno Cyril (Kyrillos). Onedlho zomrel.

Keď sa zmocnil vlády Svätopluk (871 – 894), franskí kňazi uvrhli Metoda do väzenia. Po prepustení musel znova v Ríme obhajovať slovanskú bohoslužbu u pápeža Jána VIII, ktorý potvrdil starosloviensky liturgický jazyk. Po Metodovej smrti pápež Štefan V. zakázal slovanskú bohoslužbu (885). Väčšina slovienskych kňazov musela odísť pred prenasledovaním, pretože Svätopluk sa priklonil k latinskej liturgii. Odišli najmä do Bulharska, kde na začiatku 10. storočia zostavili nové písmo – cyriliku (na základe veľkých písmen gréckej abecedy).

Staroslovienska prekladová literatúra bola určená najmä na náboženské, liturgické potreby. Preklady sa zachovali iba v neskorších odpisoch z 10. – 11. storočia. Konštantín a Metod preložili do staroslovienčiny omšovú knihu (misál), zbierku žalmov (žaltár), spevník, evanjeliá (Nový zákon), Starý zákon.
Konštantín napísal veršovaný predslov k prekladu Evanjelia, tzv. Proglas (9. stor., proglas – predslov). Proglas je prvá slovanská báseň. Je to zároveň najstaršia slovanská báseň – hymnus.

Báseň je patetickým chválospevom a zanietenou obhajobou slovanskej knižnej vzdelanosti. Autor vyjadruje právo Slovanov na vlastný liturgický jazyk, na možnosť počúvať slová kresťanskej náuky vo svojom jazyku. Konštantín v básni vyslovuje požiadavku na chápavosť človeka, ktorý si musí byť schopný osvojiť písmená, teda gramotnosť ako základ pre pozdvihnutie sa ku knižnej kultúre a cez ňu k zákonu božiemu, čiže duchovnému životu.

Báseň má 110 veršov. Text Proglasu sa zachoval v štyroch odpisoch a objavil ho v r. 1858 A: F. Hilferding na jednom srbskom pergamene zo 14. stor.
Medzi najvýznamnejšie pamiatky staroslovienskej pôvodnej literatúry patria Moravsko – panónske legendy (koniec 9. stor.). Tvoria ich dve legendy – Život sv. Konštantína (autor Kliment) – autor sa sústreďuje na vykreslenie Konštantínovho detstva, štúdia, múdrosti, činnosti, vyzdvihuje jeho nadanie, súcit s trpiacimi a neochvejnosť pri obhajovaní pravdy proti trojjazyčníkom.

Život sv. Metoda (autor pravdepodobne Gorazd) – je bohatší na životopisné fakty a približuje Metodovu činnisť na Veľkej Morave, obsahuje historické dokumenty o schválení slovanskej liturgie. Moravsko – panónske legendy predstavujú umeleckú prózu a zároveň historický dokument. Nie sú to legendy v pravom slova zmysle. Autori sa pridržiavajú konkrétnych faktov a udalostí.

Veľkomoravská ríša zanikla na začiatku 10. storočia. Slovenské územie sa stalo súčasťou feudálneho Uhorského štátu. Uhorský štát sa orientoval na latinskú kultúru a vzdelanie. Literárnym, administratívnym a náboženským (liturgickým) jazykom sa stala latinčina. V cirkevnej literatúre sa písali hlavne náboženské piesne, modlitby, kázne, exemplá, legendy.

Vo svetskej literatúre dominovali kroniky, svetské piesne, slovníky a filozofické spisy. Kronikári zobrazovali historické udalosti, ktoré spájali s fantastickými bájami a povesťami. Zachovala sa Anonymova kronika (zač. 13.st.) a Kronika Šimona z Kézy (13. st.). Známe sú Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi, ktorá opisuje udalosti zo života mníchov a Legendy o sv. Štefanovi, ktorých autorom je Maurus, biskup v Päťkostolí.

V tomto období sa šírila aj tzv. slovakizovaná čeština najmä vďaka štúdiu slovenských študentov na pražskej univerzite. Slovenskí evanjelici prijali za liturgický jazyk češtinu Kralickej biblie (biblická čeština, kralická čeština), podporili ešte viac šírenie tohto jazyka na našom území.