Prechodná generácia

Prechodná generácia

Spoločensko-historické pomery

Už počas 1. sv. vojny sa zrodila myšlienka vytvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov. Slovensko  sa stalo súčasťou Československej republiky 28. októbra 1918. Do roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Rakúsko – Uhorska. Nový štát zbavil Slovákov maďarizačného útlaku, zaviedol parlamentnú demokraciu. Napriek tomu naďalej existovalo vysťahovalectvo (prichádza k prvej emigračnej vlne = chlebová vlna, týkala sa Východu, Oravy a Kysúc, veľa Slovákov odišlo do USA, Kanady a Austrálie, v roku 1924 začína hospodárska kríza).

V roku 1919 bola obnovená činnosť Matice slovenskej. Slovenčina prenikla do škôl, úradov, stala sa štátnym jazykom, nastal rozvoj vedy a umenia – SND v Bratislave, zvýšila sa vzdelanosť obyvateľstva (r. 1920 otvorili Univerzitu J. A. Komenského a postupne aj ďalšie vysoké školy). Zakladali sa nové vydavateľstvá, vychádzalo mnoho kníh a časopisov (Slovenské pohľady, Svojeť, Elán, DAV). Od polovice tridsiatych rokov vývoj v ČSR ovplyvňovala zahranično-politická situácia – nemecký fašizmus a jeho rozpínavosť. V r. 1939 sa ČSR rozpadla. 14. marca 1939 bol vyhlásený Slovenský štát, neskôr Slovenská republika. 15. Marca 1939 nemecké okupačné vojská obsadili Čechy a vyhlásili Protektorát Čechy a Moravu. Na Slovensku bol nastolený klérofašistický režim, ktorý začal obmedzovať tvorivú slobodu umelcov.

V medzivojnovom období v slovenskej literatúre existovalo popri sebe niekoľko básnických škôl a skupín. V nebývalom počte rastú preklady súčasných autorov, spisovatelia študujú v cudzích krajinách a to napomáha zmenšiť tradičné zaostávanie za modernými literárnymi smermi.

Slovenská medzivojnová poézia sa rozvíja v dvoch prúdoch:

– pokračovanie v tradíciách slovenskej lyriky, hlavne symbolistickej
a) staršia generácia nadväzuje najmä na hviezdoslavovsko-kraskovskú tradíciu  (J. Jesenský, V. Roy)
b)  prechodná generácia (M. Rázus, Š. Krčméry)
c) mladí autori si hľadajú tvorivú cestu - vitalizmus  (J. Smrek), neosymbolizmus (E.B. Lukáč)
d)  katolícka moderna (R. Dilong, J. Silan, G. Zvonický a i.)

– inšpirácia v svetovej avantgardnej poézii
a) ľavicová avantgardná skupina: skupina DAV orientovaná okolo časopisu DAV, ktorý upozorňoval na nebezpečenstvo fašizmu, proletárska poézia, vplyv poetizmu a nadrealizmu
  (L. Novomeský, F. Kráľ, J. Poničan)
b)  nadrealizmus (R. Fábry, Š. Žáry, V. Reisel, P. Bunčák, J. Lenko)

– individuálne formovaní autori (V. Beniak, M. Haľamová)

Charakteristika slovenskej medzivojnovej poézie
– literatúra pred r. 1918 sa nazýva predprevratová a po r. 1918 poprevratová,
– básnici vyjadrujú úľavu nad koncom vojny,
– radosť zo vzniku ČSR strieda pocit vyrovnávania sa s vojnovými zážitkami,
– staršia generácia nadväzuje na hviezdoslavosko-kraskovskú tradíciu,
– mladí autori hľadajú nové postupy a svoje tvorivé cesty, kladú dôraz na súčasnosť, nepokračujú v národno-obrodeneckej línii,
– básnici venujú pozornosť aj prekladu z iných literatúr,
– slovenská medzivojnová poézia je pestrá, tematicky rôznorodá a myšlienkovo bohatá,
– úspech dosiahli nadrealisti, katolícka moderna a davisti.

Prechodná generácia
 
– Martin Rázus (1888 – 1937)
– básnik, prozaik, dramatik,
– ako predseda SNS sa stal poslancom národného zhromaždenia ČSR,
– pred vojnou inklinoval k moderne, neskôr sa od moderny odklonil a uprednostňoval národnú tematiku.
Z tichých a búrnych chvíľ
– zbierka reflexívnych básní na témy: spomienky na detstvo, pobyt v cudzine a príroda,
– príroda symbolizuje tiché chvíle, búrnymi chvíľami myslí Rázus neutešený stav národa, žiale krivdy, pochybnosti o sebe a svojich schopnostiach.

To je vojna; Hoj zem drahá
– zbierky básní s vojnovými námetmi, ktoré Rázus spracúva pomocou biblického podobenstva a balád,
– ďalšou témou je postavenie Slovenska v Rakúsko-Uhorsku a vznik ČSR.
Kameň na medzi
– vyjadruje sklamanie nad nesparavodlivým vývinom Slovenska v ČSR.

Stretnutie
– básnická skladba vydaná až po smrti autora,
– stretáva sa s blízkymi, s matkou sa rozpráva o nebohom otcovi,
– okrem intímneho rozhovoru má aj spoločenský prvok – vieru v spoločenské zmeny a príchod lepších čias.

Maroško; Maroško študuje
– autobiografické romány o detstve, starostiach i radostiach, o formovaní Maroška Plajbása z dieťaťa na dospelého muža,
– je tu zaznamenaný aj národný život.

– Štefan Krčméry (1892 – 1955)
– po vzniku ČSR vyvíjal literárnu a kultúrnu činnosť, venoval sa poézii, próze, literárnej histórii, kritike a prekladom,
– jeho tvorba sa pohybuje medzi modernou a klasikou.

Keď sa sloboda rodila
– zbierka básní napísaná pred 1. sv. vojnou, ktorou Krčméry očakáva národné oslobodenie,
– je zložitá tematicky aj formálne, využíva alegóriu a symboliku.

Herbárium
– zbierka reflexívnych básní ovplyvnená symbolizmom a európskou modernou,
– vyjadruje životnú skepsu a boľavý smútok, istotu hľadá v domove.

Piesne a balady
– básne tejto zbierky zaznamenávajú slovenské národné dejiny ako každodenný zápas s tvrdou realitou,
– báseň „Na fraštáckom poli“ zachytáva popravu Holubiho a Šuleka – vodcu 1. dobrovoľníckej výpravy v revolučnom roku 1848.

150 rokov slovenskej literatúry
– literárno-historická práca o dejinách slovenskej literatúry.

Mladšia generácia

Vitalizmus (lat. vitae – život)
– umelecký smer, ktorý ospevuje život, životodarnú aktivitu,
– vznikol ako bezprostredná reakcia na koniec 1. sv. vojny,
– oslavuje mier, mladosť, krásu, priateľstvo, chuť žiť naplno, vnímať svet všetkými zmyslami (senzualizmus)
 

– Ján Smrek (1898 – 1982)
– vlastným menom Ján Čietek, veľmi skoro mu zomreli rodičia, dostal sa do sirotinca v Modre,
– predstaviteľ vitalizmu v slovenskej poézii,
– založil Edíciu mladách slovenských autorov (EMSA) a kultúrny mesačník Elán,
– je označovaný ako „poeta natus“ – rodený básnik,
– básnik životného optimizmu, neúnavný hľadač lásky a harmónie.

Odsúdený k večitej žízni
– zbierka ovplyvnená symbolizmom, pomocou symbolov chcel vyjadriť nedostatok lásky, ktorá mu chýba, básne sú plné smútku a pesimizmu,
– Smrek v nej prekonáva smútok z ťažkého detstva a útrap 1. sv. vojny.

Cválajúce dni
– touto zbierkou sa Smrek prihlásil k vitalizmu,
– ospevuje život, aktivitu, elán,
– veľa miesta venuje láske, mladosti, kráse, ktoré občas spája formou balady,
– básnik nehovorí za seba, vyjadruje životný pocit celej svojej generácie, ktorá si po prežití vojny myslí, že dobyje svet.

Ján Smrek – Cválajúce dni  (úryvok)
My, mladí, jarí šarvanci,
ktorí sme život – svoju milú ­–
objali prvom pri tanci,
sme celým dúškom živí –
­  my sme tí jazdci diví!
Sedíme na paripách:
  uháňajúcich dňoch,
a pevne držíme sa hrivy­.

Iba oči
– v tejto zbierke Smrek posilnil senzualistické vnímanie, čo sa prejavilo aj v názve, snaží sa život prežívať naplno, ale bez hedonizmu (hedonizmus – pôžitkárstvo),
– nájdeme tu ľúbostné a prírodné motívy, ale aj motívy sociálne a cestovateľské.

Básnik a žena
– básnická skladba vo forme dialógu medzi básnikom a neznámou ženou, ktorú stretol a oslovil jedného zimného dňa, je to básnická poviedka, Smrek v nej využil symboliku ročných období /počas všetkých štyroch období prezentuje vzťah k žene od jeho vzniku, cez vzplanutie a koniec, až po stretnutie po rokoch,
– skladá sa z 5 častí:
1. časť: „V zasneženom parku“ básnik sa stretáva s neznámou ženou v zasneženom parku a začínajú spolu viesť dialóg o láske a o poézii,
2. časť: „Pokračovanie jarné“ pokračuje rozhovor o láske, láska je tu vyjadrená v náznakoch,
3. časť: „Letná noc na vode“ láska a rozhovor pokračuje, žena si uvedomuje, že nemôže byť sama básnikovou inšpiráciou, lebo básnik žije a tvorí pre lásku,
4. časť: „Padajú listy“ žena si uvedomuje svoje povinnosti a radí básnikovi, že je povinný rozdávať krásu a cit pre všetkých ľudí,
5. časť:  „Po desiatich rokoch“ básnik sa necíti sám, znovu sa v parku stretáva so ženou po 10 rokoch, rozhovor sa obnovuje, zamýšľajú sa nad láskou, životom a poéziou,
– okrem lásky zachytáva aj Smrekove názory na poéziu, miesto ženy v spoločnosti a vzťah k životu a k realite, ktorú podľa neho treba chápať ako sen či zázrak.
 
– Emil Boleslav Lukáč (1900 – 1979)
– pracoval v národných novinách, redigoval časopisy, prekladal maďarskú a francúzsku péziu, ktoré ho aj ovplyvnili,
– označovaný ako „poeta doctus“ – básnik učený,
– je protipólom svojho generačného druha Jána Smreka,
– hlavný predstaviteľ slovenského symbolizmu v poprevratovom období, jeho poézia je najpesimistickejšia,
– z umeleckých postupov sa pridržiaval neosymbolizmu a dolorizmu (z tal. doloroso = bolestne, žiaľne, smutne),
– v jeho poézii prevažujú temné, hlboké tóny, tragika, pesimizmus, meditatívnosť, zásadové etické postoje a idea humanizmu.

Spoveď
– neosymbolistická zbierka, plná bolesti, prevažuje v nej Lukáčova nedôverčovosť až negatívnosť k svetu, ktoré vyplynuli z jeho vojnových zážitkov, prejavuje svoj sklon k dolorizmu,
– téma domova, banícke prostredie, oslava rodného kraja, spomienky na 1. sv. vojnu.
Dunaj a Seina
– zbierka básní, ktoré vznikli počas štúdií na Sorbonne v Paríži,
– na rozdiel od Smreka na Lukáča pôsobila cudzina nepríjemne až nepriateľsky,
– v básni „Taedium urbis“ (Hnus z mesta) stavia do opozície domov a svet, dedinu a mesto, dedinu vidí ako čisté miesto, mestskú morálku vníma ako skazenú,
– spomína na mestá Bratislavu a Paríž, rodná dedina Hodruša je preňho symbolom mravných a kladných hodnôt, mesto je symbolom nerestí, silu a istotu nachádza v domovine,
– v názve využil názvy riek, pričom Dunaj predstavuje vlasť a Seina cudzinu Francúzsko.

Hymny k sláve Hosudarovej
– v tejto zbierke Lukáč háji kresťanský svetonázor, osobné a spoločenské problémy,
– nadviazal na Hviezdoslava, využíva biblizmy a archaizmy.

Križovatky
– zbierka spoločenských básní, v ktorých vycítil blížiace sa nebezpečenstvo fašizmu,
– prežíva bezmocnosť a bezvýchodiskovosť situácie,
– svet sa mu zdá čierny, čierna farba je kultovou farbou symbolizmu,
– využil tu symboly a alegóriu.

O láske neláskavej
– v tejto zbierke kladie do popredia zmyslové a erotické motívy, v láske však vidí bôľ, žiaľ, utrpenie,
– básnik sa nepoddáva citu, láska má uňho podobu nenávisti, blúdenia, skepsy, sklamania,
– básnik tvrdí, že láska nikdy nesmie byť v pokoji, lebo vtedy zaniká.

Emil Boleslav Lukáč – O láske neláskavej  (úryvok)
Si túhy mojej predmetom, si túha stelesnená
neviem ťa iným menom nazvať,  len tým krásnym – žena.
Nikdy niet túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť,
a predsa, keď ťa milujem, cítim sa ako hosť.

Elixír
– zbierka pokračuje v spoločenskej poézii,
– Lukáč cíti príchod vojny, ktorú považuje za vrchol krízy humanizmu a demokracie, za ústup tradičných hodnôt európskej kultúry, vzdelanosti a filozofie.

Moloch (sumerský boh ohňa a vojny)
– protivojnová básnická zbierka, vychádza z kresťanskej a antickej mytológie, podáva tu revolučný obraz sveta na pozadí biblického obrazu histórie.

Bábel (babylonská ríša)
– básnická zbierka s protivojnovou tematikou,
– na biblickom obraze podáva znaky nacizmu.

Proletárska poézia (ľavicová avantgarda)

– predstavuje ju predovšetkým časopis a skupina DAV, ktorú založili v roku 1924 mladí ľavicovo orientovaní spisovatelia a umelci,
– DAV názov vznikol zo začiatočných písmen krstných mien jeho zakladateľov (Daniel Okáli, Andrej Sirácky, Vlado Clementis),
– hlásili sa k socialistickým ideálom, k marxistickej ideológii a boli členmi KSČ,
– námety čerpali z európskej proletárskej poézie,
– nadviazali na futurizmus, expresionizmus, konštruktivizmus a poetizmus,
– predstavitelia Ján Rob Poničan, Ladislav Novomeský, Daniel Okáli, Peter Jilemnický, Fraňo Kráľ a iní.

– Ladislav Novomeský (1904 – 1976)
– najvýznamnejší predstaviteľ avantgardnej ľavicovej poézie, prijal ideológiu komunizmu, ale tvoril slobodne,
– podieľal sa na príprave SNP,
– v r. 1950 ho obvinili z tzv. buržoázneho nacionalizmu a odsúdili na 10 rokov väzenia, v 60. rokoch ho rehabilitovali,
– okrem zbierok básní napísal aj poémy: Vila Tereza, Do mesta 30 minút.

Nedeľa

– zbierka spája básne sociálne, melancholické, plné smútku, ale aj úžasu nad svetom,
– predstavuje svet kaviarní, tančiarní, atmosféru veľkomesta,
– základným motívom viacerých básní je hľadanie šťastia,
– názov zbierky vyjadruje názozr, že poézia a krása by mali byť sviatkom v živote človeka,
– rovnomenná báseň „Nedeľa“ je avantgardnou básňou Apollinairovho typu (báseň pásmo), je mnohotematická, reflexie mieša s opismi reálneho prostredia Bratislavy.

Otvorené okná

– Novomeský v tejto zbierke posilnil svoje typické línie sociálnu a avantgardnú,
– názov sa stal programom mladej generácie.

Svätý za dedinou

– táto zbierka odráža tragiku doby, lebo obsahuje aj básne so španielskou tematikou (Novomeský bojoval v španielskej občianskej vojne na strane republikánov proti fašizmu; Španielska krajina, Kondotier, Sen),
– nájdeme tu aj básne, v ktorých sa autor vyrovnáva so samotou vo vypätom neprajnom čase, zachytáva absurdnosť doby, ktorá sa rúti do vojny,
– dobu charakterizuje ako čas prevrátených hodnôt, kde je všetko hore nohami,
– myslel si, že poéziu v tej dobe nikto nepotrebuje, ale on v nej našiel liek na bolesť.

Pašovanou ceruzkou
– zbierka 10 básní, ktoré vznikli počas Novomeského väznenia v Ilave,
– rozpracoval tu motív cesty.

Nadrealizmus
– oneskoril sa za Európou, formoval sa v 2. polovici 30. rokov 20.storočia ,
– predstavitelia: Rudolf Fabry, Vladimír Reisel, Pavel Bunčák, Štefan Žáry,
– bol špecifický tým, že spisovatelia úzko spolupracovali s maliarmi J. Mudrochom, C. Majerníkom, V. Hložníkom; využívali podnety z iných oblastí (psychológia, film, výtvarné umenie),
– nadrealisti sa snažili o novátorstvo, snažili sa dokázať rytmické a obrazové vlastnosti slovenčiny,
– odmietli tradičné hodnoty v snahe šokovať meštiactvo a jeho vkus,
– používali psychologický automatizmus – zachytávajú činnosť psychicky, bez zapojenia rozumu,
– z básnických prostriedkov nadrealisti najčastejšie využívali metaforu, voľný verš,
– odmietli druhú svetovú vojnu, v básňach vyjadrovali túžbu po slobode,
– po vojne sa autori od nadrealizmu odklonili, pripojili sa k socialistickému realizmu.
 
– Rudolf Fábry (1915 – 1982)
– zakladateľ slovenského nadrealizmu.

Uťaté ruky
– experimentálna zbierka, prvé nadrealistické dielo v slovenskej literatúre; Fabry ňou odmietol literárne tradície a klasickú poéziu,
– využíva automatizované texty, pásma, neveršovaný text.

Vodné hodiny hodiny piesočné
– v zbierke sa strieda próza s veršami,
– reaguje na spoločenské udalosti: rozbitie Československa, fašizmus, neslobodu,
– Jedenkrát som videl – báseň o chorom dievčati, ktoré uštipol had, a o Európe – obraz je alegorickým vyjadrením fašizmu, ktorý zasiahol ako jed celú Európu.

Ja je niekto iný
– zbierka považovaná za vrcholné dielo slovenského nadrealizmu,
– má dve pásma: Prvé stretnutie s Féneom, Druhé stretnutie s Féneom,
– Féneo je vybájená postava, ktorá vystupuje raz v úlohe diabla – zvodcu, raz v úlohe dvojníka; názov zbierky aj dvojznačnosť Fénea naznačujú schizofréniu doby a rozpoltenosť ľudí,
– v zbierke dominuje odmietanie vojny (pomocou obrazov tmy, temna, čiernej noci) a príklon k humanizmu.
 
– Štefan Žáry (1918)
– využíva avantgardné postupy, experimentovanie, nápadité obrazy,
– jeho poézia sa nevyhýba tragike,
– štylizuje sa do údelu prekliatych básnikov,
– diela: Zvieratník, Pavúk pútnik, Stigmatizovaný vek

Katolícka moderna

Nebola to generácia ani literárne hnutie, lebo autori sa hromadne nikdy nestretli. Väčšinou to boli básnici – katolíci, viacerí z nich boli kňazmi. Ich zjednotiteľom bol Boh. Dominovala reflexívna poézia. Podnety čerpali aj z poetizmu, symbolizmu (využívali symboly z Biblie, gréckej mytológie), existencializmu (otázka bytia a nebytia). Katolícku modernu možno členiť podľa inšpiračných zdrojov na časovú (výročia, sviatky, úmrtia, politické udalosti) a nadčasovú, inšpirovanú reflexiami o zmysle života. Cirkevná hierarchia sa k nej stavala odmietavo.

Predstavitelia: R. Dilong, J. Silan, P.G. Hlbina, G. Zvonický, P. Ušák-Oliva, K. Strmeň, M. Špric, S. Veigl.

Po nástupe komunizmu po r. 1945 mnohí predstavitelia katolíckej moderny emigrovali, najčastejšie do Ríma,  Kanady a USA, a v zahraničí vytvorili silné centrá pre publikovanie exilovej literatúry. Na Slovensku boli vyčiarknutí z učebníc, ich diela boli zakázané a do roku 1989 sa o nich nesmelo písať.