Hinduizmus

Hinduizmus

India je domovom mnohých jazykov, kultúr a náboženstiev a jej dejiny sú staré prinajmenšom tri až štyri tisícročia. Je krajinou, odkiaľ pochádzajú najstaršie nám známe svedectvá o filozofujúcom ľudskom duchu a je aj jednou z najstarších kolísok ľudskej kultúry.

Okolo polovice druhého predkresťanského tisícročia, t.j. zhruba okolo roku 1960 p.n.l.

- všetky dáta raných indických dejín sú iba približné odhady - Indiu začal od severu postupne dobýjať národ, ktorý si sám hovoril arjas – Árijci. Slovo „árja“ znamená podľa mnohých výkladov pôvodne „vznešený“ a Árijci by potom malo význam

„urodzení“. Podľa iných znamená „tí, ktorí patria k verným“, t.j. vyznávajú náboženstvo Árijcov, a niektorí toto slovo odvodzujú aj od slova označujúceho „oranie“, takže „Árijci“ by znamenalo to isté, čo „roľníci“.

Dobytie Indie Árijcami prebiehalo v troch vlnách. Každá z nich trvala storočia a každá má určitý vzťah k trom oblastiam, na ktoré je India geograficky rozdelená. V prvom období, ktoré siahalo zhruba do roku 1000 p.n.l., sa Árijci usadzovali v tzv. Pandžábe („Päťriečie“) okolo Indu na severozápade Indie. V druhom období, ktoré opäť trvalo približne 500 rokov,

sa za neustálych bojov s pôvodným obyvateľstvom aj samotnými árijskými kmeňmi ich sídliská rozšírili východným smerom do oblasti okolo Gangy, kde vzniklo nové centrum.

V treťom období (asi od roku 500 p.n.l.) prenikli Árijci a ich kultúra aj do južnej časti Indie, do Dekanskej plošiny.

Filozofiu starej Indie predstavuje jedine myslenie Indoárijcov. Z duchovného sveta predárijských národov nepoznáme takmer nič.

Obdobie védske

Dejiny indickej filozofie je ťažké rozčleniť do zreteľne vymedzených období. Podľa dnešného stavu poznania výskum duchovných dejín Indie nie je ešte ukončený a ani všetky príslušné indické diela nie sú ešte preložené do európskych jazykov. Predsa je však možné rozdeliť tieto dejiny do niekoľkých hlavných období.

Prvé takéto obdobie môžeme klásť do rokov približne medzi rok 1500 až 500 p.n.l. a možno ich podľa súboru spisov, ktorým vďačíme za poznatky o tejto dobe a ktoré sú súborne označované ako védy, označiť ako obdobie védske.

Nejde pritom o jedinú knihu, ale o celú literatúru, ktorá bola vytvorená v najrôznejších dobách mnohými neznámymi autormi v priebehu celého uvedeného obdobia. Zahŕňa však mýtické a náboženské myšlienky, ktoré sú ešte staršie. „Véd“ znamená náboženské, teologické poznanie, čo v najstarších dobách znamenalo to isté, čo súbor všetkého poznania, ktoré je hodné zapísania. Rozsahom sú védy asi šesťkrát väčšie než biblia.

Védy sú príručky starých indických kňazov, ktorí v nich uchovávali všetko to, čo je potrebné pre náboženské obetné rituály, t.j. hymny, výroky, formule atď.

Najstaršie a najdôležitejšie sú štyri védy:

Rigvéda sa zdá byť najstaršia, opisuje védsky panteón a delí božstvá na bohov atmosféry, neba a zeme.

Mahabharáta je dlhý epos – má 200 000 veršov. Rozpráva o bojoch medzi kmeňmi usadenými pozdĺž stredného toku rieky Gangy.

Bhagavadgíta tvorí tiež 6. knihu Mahabharáty. Učí, ako má človek žiť. Je najdôležitejším dielom hinduizmu.

Ramajána je báseň so 40 000 veršami, rozpráva o dobýjaní juhu Indie. Hrdina Ráma je vtelením boha Višnu.

Každá z véd je rozdelená do štyroch oddielov. Sú to: mantry – hymny, modlitebné formule,

bráhmany – návody ku správnemu používaniu týchto formulí pri modlitbe, zaklínanie a obetovanie,

áranjaky – „lesné texty“, t.j. texty určené pustovníkom žijúcim v lesoch, upanišády – „tajné náuky“, ktoré sú z filozofického hľadiska najzaujímavejšie.

Veriaci hinduista pripisuje týmto spisom kanonickú platnosť, tzn. považuje ich za božské zjavenia a nedotknuteľné pravdy.

Prvé hlavné obdobie indickej filozofie, nazvané podľa véd, sa delí do troch období podľa doby vzniku jeho jednotlivých častí:

obdobie starovédske alebo doba hymnov, zhruba 1500 – 1000 p.n.l. obdobie obetnej mystiky, približne 1000 – 750 p.n.l.

obdobie upanišád, asi 750 – 500 p.n.l.

• Kultúra a náboženstvo obdobia hymnov

Najstaršími bohmi boli prírodné sily a živly. Nebo, zem, oheň, svetlo, vietor a vodu Árijci (úplne podobne ako iné národy) považovali za osoby, ktoré žijú, hovoria, jednajú a majú svoje osudy rovnako ako ľudia.

V hymnoch Rgvédu sú obsiahnuté hymny, chválospevy na bohov, napr. hymnus o Agnim, bohovi ohňa, o Indrovi, pánovi nad bleskom a hromom, o slnečnom bohu Višnuovi a modlitby k týmto bohom, prosiace o rozmnoženie stád, dobrú úrodu a dlhý život.

Prvé zárodky filozofického myslenia sa objavujú v pýtaní sa, či sa za mnohosťou bohov neskrýva jediný posledný základ sveta. Nevznikol snáď celý svet z takého jediného prazákladu? Myšlienka jednoty, ktorá sa neskôr stala veľkou a ústrednou témou indickej filozofie, vzklíčila teda už v tejto najstaršej dobe.

Obdobie obetnej mystiky – vznik kastovného systému

Obdobie, v ktorom védsky Indovia rozšírili oblasť svojej moci východným smerom až k delte Gangy, kde utvorili vrstvu vládnucu obyvateľstvu inej rasy, je významné tým, že sa

v ňom sformovali spoločenské inštitúcie, ktoré sú od tej doby najcharakteristickejšie pre život v Indii a ktoré dodnes určujú ráz hinduistickej Indie. Touto inštitúciou je kastovný systém a privilegované postavenie kňažského stavu, bráhmanov.

Podnetom k vytvoreniu kást bola nutnosť striktného oddelenia početne slabšej vrstvy árijských vládcov a dobyvateľov od pôvodných obyvateľov. To bolo nevyhnutné, ak sa mala vládnuca vrstva zachovať a nezaniknúť spojením s nimi. Tak vzniklo rozdelenie do nasledovných základných kást:

• bráhmani – kňazi,
• kšatrijovia – vládcovia, králi a bojovníci (približne je ich možné porovnať so stredovekou šľachtou),
• vajšjovia – slobodní ľudia (obchodníci atď.),
• šúdrovia – podrobené obyvateľstvo (nazvané asi podľa jedného z podrobených národov),
• párjovia – zapudení (domorodé kmene, ktoré si zachovali svoju vieru, vojenskí zajatci a otroci, z nich neskôr vznikla vrstva tzv. nedotknuteľných).

Priebehom času sa upevňovalo privilegované postavenie bráhmanskej kasty kňazov.

Ľud veril, že zdar úrody, a teda aj blaho aj bieda obyvateľov závisí na božej vôli. Iba bráhmani však vedeli, ako si správne počínať pri styku s božskými mocnosťami, starostlivo toto poznanie strážili a obklopovali ho tajomstvom. Bráhmani sa však nikdy neusilovali o svetskú vládu a nikdy si nevytvorili uzavrenú cirkevnú organizáciu

s duchovným vodcom v čele. Boli a zostali stavom slobodných a rovnoprávnych jednotlivcov.

V tejto dobe sa postupne formovali a presúvali do popredia filozofického záujmu dva pojmy, ktoré sú základným kameňom všetkého ďalšieho hinduistického myslenia, pojmy brahma a átman.

Obdobie upanišád

Upanišády netvoria ucelený systém, ale sú to myšlienky a náuky rôznych mužov.

Dokopy existuje viac než sto upanišád, ich význam je však rôzny.

Slovo „upanišada“ je odvodené z „upa“ – blízko a „sad“ – sedieť, znamená teda náuku určenú tým, ktorí sedia „blízsko Majstra“, teda tajnú náuku prístupnú len zasväteným. Upanišády sú tak komentáre k nejasným védskym textom. Autorov upanišád vôbec nepoznáme.

Základná povaha upanišád je celkom pesimistická a je tak v príkrom kontraste k nálade hymnov starovédskej doby, ktoré sa úplne obracali k tomuto svetu. Upanišády chápu život

ako strasť a tento prvok sa stáva základným motívom indického myslenia, ktorý od tejto chvíle už nikdy neustúpi do pozadia.

Najvýznamnejšie upanišády obsahujú dve základné filozofické myšlienky: náuka o brahma a átmane a myšlienka o sťahovaní duší a spasení.

Brahma a átman

„Brahma“ s pôvodným významom „modlitba“, „zaklínanie“ a neskôr „posvätné poznanie“ sa v priebehu dlhého vývoja cez najrôznejšie medzistupne stalo nakoniec univerzálnym pojmom, všeobecne tvorivým princípom sveta, veľkou dušou sveta, ktorá spočíva v sebe samej, z ktorej vzišlo a v ktorej všetko spočíva. Brahma je prazákladom všetkých vecí.

V jednom staršom texte sa hovorí: „V skutočnosti bol tento svet na počiatku brahma.

Brahma stvorilo bohov. Akonáhle stvorilo bohov, dalo im vládu nad svetmi...“

A inde: „Brahma je drevo, je strom, z ktorého vytesali zem a nebesá. Vám, múdrym, ktorí hĺbate v duchu, zvestujem toto: O brahma sa opiera a na ňom spočíva všetko."

Rovnako tak prešiel dlhým vývojom a pretváraním aj pojem átman. Pôvodne označoval asi „dych“, „dýchanie“, ale neskôr nadobudol významu „podstata“, „vlastné ja“, „táto bytosť“ v zmysle „ja v protiklade k tomu, čo nie je ja“. Átman je teda najvnútornejšie jadro nášho vlastného ja, ku ktorému prenikáme, keď si od človeka ako javu odmyslíme najskôr jeho telesnú schránku a keď od trvajúceho, životom dýchajúceho ja (ktoré by sme mohli označiť ako „psyché“) potom oddelíme všetko, čo je chcenie, myslenie, cítenie, žiadostivosť. Tak dospejeme k onomu neuchopiteľnému vnútru našej bytosti, pre ktoré nemáme žiadne iné slovo než „ja“, „vlastá bytosť“ či

„duša“, všetko výrazy, ktoré vyjadrujú význam výrazu „átman“ len približne.

V upanišádach sa prišlo k poznaniu, že brahma a átman sú jedno. Došlo teda

k stotožneniu brahma s átmanom. Všetko je brahma, avšak brahma je átman v nás. Tu máme pred sebou základ indoárijských náboženských predstáv, ktoré sú zjavným protikladom náboženstvám semitského pôvodu, napr. islamu a náboženstva starých Židov. Lebo zatiaľ čo v semitských náboženstvách sa boh javí ako pán a človek ako jeho služobník a poddaný, zdôrazňujú Indovia ich bytostnú identitu.

Je nutné poznať átman, lebo v ňom poznávame všetko jestvujúce. Jeden starý text hovorí:

„K átmanu sa nedospieva štúdiom, ani géniom, ani knižnou učenosťou... Bráhman sa

musí vzdať učenosti a stať sa dieťaťom... nesmie hľadať veľa slov, pretože tým len ochabúva jazyk.“

Pravda teda nie je prístupná rozumu, nemožno ju uchopiť slovami. A aj vyvolený k nej môže preniknúť len po dlhej ceste. Pôsty, kľudné sústredenie, mlčanie,

najprísnejšie odriekanie a sebakázeň, úplné odpútanie pozornosti a vôle od vonkajšieho sveta – to sú podmienky, za ktorých je duch schopný preniknúť k jadru vlastného ja,

k átmanu. Zrieknutie sa seba, vonkajšieho úspechu a zmyslových potešení, vedomé podstupovanie námahy a utrpenia, skrátka askéza, plnila v Indii úlohu ako sotva u nejakého národa.

Sťahovanie duší a spasenie

Je to druhá základná myšlienka upanišád. Čo sa stane s človekom po jeho smrti? Starý text hovorí: „Ako zlatník berie kov z jednej plastiky a uková z neho nový, iný a krásnejší tvar, tak aj duša, ktorá zo seba striasla telo a oslobodila sa od nevedenia, tvorí inú, novú a krásnejšiu podobu, napríklad otcov..., bohov... alebo iných bytostí. A každý sa zrodí podľa toho, z čoho je teraz, podľa toho, ako jedná, podľa toho ako žije. Kdo koná dobro, zrodí sa ako dobrý, kdo koná zlo, zrodí sa ako zlý. Svätým sa stane svätými skutkami a zlým zlými.“ Toto je myšlienka o sťahovaní duší.

Ale pre toho, kto pochopil, že všetko žitie má charakter utrpenia, pre toho nebola príliš lákavá vyhliadka na to, že sa zrodí znovu na nižšom alebo vyššom stupni podľa toho, ako sa osvedčí v terajšom živote. Preto sa neusiloval o to, aby dobrým životom dosiahol znovuzrodenie na vyššom stupni, ale sa skôr snažil, aby ustavičnému kolobehu striedania smrti a opätovného narodenia úplne unikol. To je zmysel indického pojmu spasenia (mókša).

Pretože puto k novej existencii vytvárajú a túto existenciu určujú skutky (karman), podmienkou spasenia je, aby človek zanechal jednania, vzdal sa sám seba, prekonal vôľu k životu – askéza. Ale to samo ešte nestačí. Je potrebné ešte poznanie , pochopenie: K spaseniu dospeje iba ten, kto pozná, čo je nepominuteľné. A poznanie nie je nič iné než zjednotenie sa s átmanom, o ktorom sa hovorí: „Átman je mojou dušou. K nemu, k tejto duši, sa odoberiem, až budem odtiaľto odchádzať.“

Ak je však átman v nás samotných, potom sa nie je treba niekam uberať, ale iba dospieť k poznaniu: „Kto poznal: ja som brahma, nebude vyslobodený, ale už je vyslobodený. Odhalil mámenie mnohosti.“

Poznanie je teda oslobodzujúca moc. Individuálna existencia, ktorá je nám Európanom tak drahá, že ju pokladáme za nesmrteľnú, nie je prirodzene pri tejto forme spasenia zachovaná, ale zaniká vo veľkej duši sveta. „Ako plynúce rieky zanikajú v mori, strácajú svoju formu aj svoje mená, tak aj múdry muž, zbavený svojho mena a podoby, vchádza do božskej múdrosti, ktorá je nado všetkým.“