Ako sa menil predmet filozofie v Grécku

Vysvetlite, prečo a ako sa menil predmet filozofie v Grécku na začiatku klasického obdobia a na začiatku poklasického obdobia. Vyberte si 2 ľubovoľné teórie (alebo konkrétnych filozofov) z týchto období a charakterizujte ich.
 
Klasické obdobie - Až do perzských vojen (500 – 449 p.n.l.) bola filozofia a veda výsostne súkromnou záležitosťou úzkeho kruhu vzdelancov – veda pre vedu bez praktického využitia (prírodná filozofia, eleati, pytagorejci) – po prehratých vojnách v koloniálnych územiach a zmenách politického systému (demokracia v Aténach, bohatstvo a luxus = potreba vyššieho vzdelania) sa slobodní občania viac zaujímali o praktické veci života (politika) ako o prírodu – učitelia múdrosti a vykladači pravdy (sofisti) otočili kolesom dejín a začali sa zaoberať antropologickými otázkami (obrat k človeku) – politika vyžaduje predovšetkým obratnosť a pohotovosť slova = učenie rétoriky a mravný relativizmus, ktorý spôsobil mravný úpadok spoločnosti.
Iný predstavitelia: Sokrates, sofisti, Platón, Aristoteles
 
Platón 427 – 347 p.n.l.: bol Sokratovým žiakom hoci pochádzal z aristokratického prostredia. Keď mal 29 rokov, Sokrates musel vypiť jed. Platón tento čin Aténčanov ostro odsúdil a začal sa angažovať. Sokrata považoval za najšľachetnejšieho občana Atén. Napriek tomu bol popravený (už vtedy si Platón všimol rozpor medzi ideálom a skutočnosťou v štáte). Platón bol ten, ktorý zapísal Sokratovo učenie – napr. Sokratova obhajoba pred súdom. Založil filozofickú školu Akadémiu (háj, kde bola škola bol pomenovaný podľa gréckeho hrdinu Akadéma). Pomocou dialógu sa na nej vyučovala  filozofia, matematika a gymnastika.  Diela (všetky sú napísané formou dialógu), takmer vo všetkých Platónových prácach vystupuje v dialógoch ako hlavná postava Sokrates: Obrana Sokratova (obhajoba), Kritón (o zákonoch), Prótagoras (konfrontácia so sofistami, Platón rovnako ako jeho učiteľ vystupuje proti nim), Gorgias (čo je cnosť), Menón (poznanie = spomienka) …
 
Hlavný predmet Platónovej filozofie: skúmal vzťah medzi tým čo je nemenné a tým čo plynie (rovnako ako predsokratici). Zaujíma sa o to, čo je večné a nemenné v prírode, morálke štáte. Pre Platóna je to jedno a to isté – jedna „večná a nemenná skutočnosť“.
Náuka o ideách (Platónov objektívny idealizmus): všetko čo môžeme vnímať svojimi zmyslami, všetko čo môžeme chytiť, to všetko je z materiálu (hmoty), ktorý obrába čas. To znamená, že to plynie! (porovnaj s ostatnými prírodnými filozofmi). Naproti tomu je niečo, čo sa nedá zmyslami uchopiť ani sa toho dotknúť. Je to časovo neohraničená forma (idea), ktorá je večná a nemenná. Nie je to žiadna fyzikálna pralátka. Práve naopak, existuje „to“ len v nehmotnom svete, „svete ideí“.  Platón je idealista!  Platón prišiel na to, že za skutočným zmyslovým svetom, musí existovať ešte svet ideí, svet foriem (to je to nemenné bytie, ktoré hľadal), večné nemenné vzorce a pravzory všetkých javov na svete, z ktorých sú ostatné veci na Zemi odvodené (stvorené).
Gnozeológia - ako poznávame podľa Platóna: to čo trvá krátko (napr. mydlová bublina alebo mramor. žiadny rozdiel tam nie je. skôr či neskôr zaniknú) nemôžeme poznať. Máme o tom len domnienky (zmyslové = nesprávne). Dokonalé poznanie môžeme získať len pomocou rozumu. Platón je racionalista! Nemôžeme sa spoľahnúť na to, čo nám tvrdia zmysly, ale iba na to čo pochádza z racia. Rozum máme rovnaký. Je dokonalý.
 
Nesmrteľná duša: Platón rozdelil svet na dve časti:
a/ zmyslový svet: ten čo plynie, nedokonalý, premenlivý, nepoznateľný, pominuteľný ...
b/ svet ideí: ten čo je večný a nemenný, dokonalý, trvajúci, poznateľný rozumom ... 
Človek je rozpoltená bytosť. Máme telo (plynúca hmota spojená s nedokonalými zmyslami) a dušu (nesmrteľná, je sídlom rozumu). Duša je nemateriálna a môže nazrieť do sveta ideí !! (ideálne formy – predobrazy mimo nášho sveta). Duša žije vo „svete ideí“, v ktorom vníma ideálne formy existencie (pravú nemennú skutočnosť). Keď potom človek vo svojom živote zažije nejaký prírodný jav (kôň, strom, koláč atď.) vynorí sa mu v duši slabá spomienka.
Poznávanie (učenie) je len rozpomínaním na svet ideí, v ktorom duša sídlila pred našim príchodom na svet = toto je ideálny život, ale väčšina ľudí sa upriamuje na materiálny svet vnímaný zmyslami = duša nemá priestor na sebarealizáciu (upadá = slabé poznanie).   
 
Ideálny štát: štát by mali riadiť filozofi, ktorí by boli dlhodobo na túto funkciu pripravovaní (viď. Storig). Napr. mali by byť vychovávaní štátom (Platón prvý navrhol škôlky a družiny pre deti). Platónovo porovnanie tela človeka a štátu ako dobre fungujúceho organizmu:   .......telo  duša  cnosť  štát ......hlava  rozum  múdrosť  vládca  ......hruď  vôľa  odvaha strážcovia  ......brucho  žiadostivosť  miernosť  živitelia (roľníci)  ..  Platónov štát bol štátom utopistickým až totalitným. Človek bol v ňom len súčasťou štátnej mašinérie.
Vplyv Platóna na filozofiu: v stredoveku sa Platónova filozofia stala najsilnejším spojencom kresťanskej teológie a filozofie a svoju renesanciu zažila aj v novoveku. Platón je zakladateľom idealistickej filozofie, bojovník za vládu ducha v živote, zvestovateľom najvyšších, večných a nemenných mravných noriem pre ľudí. V Platónovi sa zjednotila celá grécka racionálna filozofia (Pytagoras, Parmenides, Sokrates a iní) s vierou v prevteľovanie, očistenie a vykúpenie (viď. Učenie o ideách)
 
Poklasické obdobie - Helenizmus: 322 (smrť Aristotela) – 50 n. l. (nadvláda Ríma) – 300 n.l. (stredovek):  na konci klasického obdobia gréckej filozofie (Sokrates + Platón + Aristoteles) sa udiali veľké politické prevraty. Dobyvačné vojny Alexandra Veľkého (356 – 323 p.n.l.) spojili obrovské územia a vytvorili štát dovtedy nevídaných rozmerov (porovnaj s polis). Spojili Macedónsko, Grécko, Egypt, Sýriu, Orient až po Indiu. Vzniklo svetové spoločenstvo (niečo ako staroveká globalizácia), v ktorom hral dominantnú úlohu grécky jazyk a grécka kultúra. Grécka kultúra sa stala kozmopolitnou kultúrou starovekého sveta. Preto sa toto obdobie nazýva helenizmom. Na začiatku nášho letopočtu začal tieto územia dobývať Rím a vytvoril ríšu podobných rozmerov. Zatiaľ čo Rimania dobili helénsky svet a latinčina sa stáva dominantným jazykom, samotný Rím sa stal gréckou kultúrnou kolóniou. Duch starovekého Grécka zvíťazil. Grécka kultúra sa stala základom všeobecnej vzdelanosti. Toto obdobie sa nazýva neskorá antika.
 
Miešanie kultúr a špecifickosť gréckej kultúry: v tomto období nevznikla žiadna originálna filozofická koncepcia, ale vychádzalo sa z učenia velikánov klasického obdobia. Nastal úpadok filozofie.  Typickým znakom tej doby bol tzv. synkretizmus (prelínanie náboženstiev, filozofií, kultúr). Ľudia boli z náhlych politických a sociálnych zmien prekvapení a neboli na to pripravení. Šíril sa strach z ďalšieho vývoja, neistota, strata základných istôt, pochybovanie a pesimizmus. Zvyklo sa vravieť: „Svet je starý.“
Nové náboženstvá (napr. aj kresťanstvo) učili, ako môže byť človek spasený a oslobodený od smrti a utrpenia. Typickými prejavmi bola nádej na večný život a nesmrteľnosť duše. Filozofia samotná sa tiež začala uberať týmto smerom. V popredí záujmu stál človek, ktorému treba pomôcť. Treba mu ukázať ako má správne žiť ale aj zomrieť! Epicentrom filozofického uvažovania sa stala ETIKA (hlavný filozofický predmet v tej dobe).  Hlavnou otázkou je: „Ako možno dosiahnuť skutočné šťastie?“ Centrom filozofie ostali Atény ale centrom vedy bola Alexandria v Egypte najväčšia knižnica matematiky, astronómie, biológie, medicíny). Politickým centrom bol Rím.
Spoločným cieľom všetkých filozofických škôl helenizmu bolo šťastie, blaženosť a slasť. Každá škola sa ich snažila dosiahnuť iným spôsobom.
 
Stoici  3 st. p.n.l. – 2 st. n.l.: názov stoici je odvodený od budovy v Aténach – stoá poikilé (farebná stĺpová sieň). Boli ovplyvnení kynikmi. V tejto miestnosti založil Zenón z Kitia (322 – 262 p.n.l.) stoickú školu. Je predstaviteľom tzv. staršej stoy. 
Učenie stoikov: najvyššie miesto zaujíma v ich učení etika. Zo všetkého najdôležitejšie je rozpoznať čo je dobré, zlé a nepodstatné. Úlohou človeka je boj proti afektom (vášni). Keď je duša oslobodená od vášní (ataraxia = duševný pokoj), človek sa stáva múdrym. Kľúčovým momentom stoickej etiky je život v súlade s prírodou = rozumný život = apatický postoj k nepodstatným veciam. Stoický humanizmus: človek je považovaný za „mikrokozmos“ (viď. Herakleitos alebo východné filozofie), ktorý je odrazom „makrokozmu“ (svetový rozum – logos, alebo brahma). Toto presvedčenie ich viedlo k myšlienke tzv. „prirodzeného práva“. Ľudský rozum a univerzum (vesmír) sú jedno a to isté, časovo a priestorovo neohraničené podmienky prirodzeného práva pre všetkých, aj otrokov (všetci sme jedno) = príprava na kresťanstvo a humanizmus.  Predstaviteľ mladej stoy, rímsky politik Cicero, zaviedol ako prvý pojem humanizmus – centrom pozornosti má byť človek, jednotlivec.
Iné myšlienky stoikov: 
nič sa nedeje náhodou, treba sa zmieriť so svojim osudom – deterministi  
Seneca (stoik): „Človek je pre človeka posvätný.“  - neskôr heslo humanizmu. 
Stoické cnosti: odvaha, pevnosť, vernosť povinnostiam, sebazaprenie a sebaovládanie
Iní predstavitelia: kynici, epikurejci, skeptici, eklektici, novoplatonisti