Edvard Beneš

Edvard Beneš

1. Kedy sa narodil a kedy zomrel Edvard Beneš?

Edvard Beneš sa narodil 28.mája 1884 a zomrel 3.septembra 1948.

1. Kde sa narodil a kde zomrel Edvard Beneš?

Edvard Beneš sa narodil v Kožlanoch a zomrel v Sezimovom Ústí.

1. Aká bola národnosť Edvarda Beneša?

Národnosť Edvarda Beneša bola česká.

1. Aké boli mená rodičov Edvarda Beneša?

Mená rodičov Edvarda Beneša boli Matej Beneš a Anna Benešová.

1. Aké boli vybrané mená súrodencov Edvarda Beneša?

Vybrané mená súrodencov Edvarda Beneša boli Vojta Beneš a Václav Beneš.

1. Aké bolo meno synovca Edvarda Beneša?

Meno synovca Edvarda Beneša bolo Václav Ladislav Beneš.

1. Aké bolo meno manželky Edvarda Beneša?

Meno manželky Edvarda Beneša bolo Hana Benešová.

1. Aké boli politické strany, v ktorých pôsobil Edvard Beneš?

Politické strany, v ktorých pôsobil Edvard Beneš boli realistická strana, česká strana pokroková, Československá strana národne –sociálna.

1. Aké bolo meno organizácie, ktorú založil Edvard Beneš?

Meno organizácie, ktorú založil Edvard Beneš bola organizácia Mafia.

1. Kto bol Edvard Beneš?

Edvard Beneš bol vysokoškolský profesor,  český politik, diplomat, právnik, filozof, minister zahraničných vecí, predseda vlády, prezident, vedúci predstaviteľ druhého československého odboja, člen Československej strany národnej socialistickej a autor československej zahraničnej politiky.

Edvard Beneš je osobnosťou, na ktorú ukazujeme pri tragických udalostiach našich dejín.

1. Aké bolo štúdium Edvarda Beneša?

V mladosti študoval najprv na gymnáziu v Prahe- Vinohradoch. Po maturite študoval na Filozofickej fakulte pražskej Karlovej univerzity. Od roku 1904 študoval vo Francúzsku na Sorbonne na Slobodnej škole politických vied. V roku 1907 pokračoval v štúdiu v Berlíne. Štúdia Edvard Beneš zakončil v roku 1908 v Dijone doktorátom práv s doktorandskou prácou na tému Problém rakúsky, otázka česká.

1. Aká bola mladosť Edvarda Beneša?

Býval v dome rodiny Oličových, spriatelenej s jeho priateľkou a neskôr manželkou Hanou.

1. novembra 1909 si vzal za ženu Hanu Benešovú rodenú Annu Vlčkovú Svadba bola na pražských Vinohradoch v kostole svätej Ľudmily.

V matrike sú krstné mená snúbencov zapísané ako Eduard a Anna.

Manželstvo Benešových zostalo bezdetné. V roku 1919 čakali manželia Benešový dcéru, ale Hana dieťa nedonosila.

1. Aká bola pracovná kariéra Edvarda Beneša?

Tri roky vyučoval Edvard Beneš na obchodnej akadémii v Prahe, od roku 1912 po tom ako sa habilitoval v obore filozofie, prednášal ako docent na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, Edvard Beneš prednášal v Krakovskej ulici v Klementíne.

1. Aké bolo obdobie prvej svetovej vojny Edvarda Beneša?

Po vypuknutí prvej svetovej vojny organizoval český vnútorný odboj v Rakúsko-uhorskej monarchii v organizácii Maffie. Edvard Beneš zaisťoval spojenie odboja s Tomášom Garriquom Masarykom, ktorý bol v exile vo Švajčiarsku.

1.septembra 1915 Edvard Beneš odišiel do zahraničia, kde spolupracoval s Tomášom Garriquom Masarykom a Milanom Rastislavom Štefánikom.

Hana Benešová zostala v Čechách a kvôli politickým aktivitám manžela bola rakúskymi úradmi niekoľkokrát uväznená.

Beneš mal zo svojich skorších pobytov v zahraničí potrebné znalosti o tamojších pomerov a celkovej politickej situácie vo svete.

V roku 1916 sa Edvard Beneš podieľal na ustanovení Československej národnej rady, v ktorej zastával miesto generálneho tajomníka.

Spoločne s Milanom Rastislavom Štefánikom komunikuje s predstaviteľmi dohodových mocností o zriadení samostatných československých vojenských jednotiek.

Dôležitým výsledkom Benešovej diplomacie bolo uznanie Československej národnej rady ako predstaviteľky nového štátu Francúzskom, Veľkou Britániou a Talianskom.

1. Aké bolo medzivojnové obdobie Edvarda Beneša?

Československo sa v tomto období rodilo ako štátny útvar nikdy predtým neexistujúci. Tento štát sa rodil na základe Wilsonových požiadaviek práva národu na sebaurčenie

Tento koncept, dodnes prijímaný väčšinou Čechmi ako prirodzený a spravodlivý Beneš obhájil v mierových zmluvách z roku 1919 a 1920 a ako tvorca československej zahraničnej politiky sa snažil tento štát zabezpečiť mierovými zmluvami

Po vyhlásení zvrchovanosti Česko-slovenskej republiky 28.októbra 1918 bol menovaný za ministra zahraničia vo vláde Karla Kramařa.

V Paríži okrem iného dohodol nové hranice štátu na juhu Slovenska. To všetko sa odohralo na Parížskej mierovej konferencii v roku 1919.

Behom sedemdňovej vojny s Poľskom o Tešínsko v januári 1919 nastal jeden z riedkych sporov medzi Benešom a Masarykom.

Zatiaľčo Masaryk podporoval ozbrojený vstup na Tešínsko, Beneš naopak vnímal v Paríži nevôľu vedúcich štátov Dohody k tomuto vstupu a bol proti nemu.

V septembri 1919 sa Edvard Beneš vrátil domov.

Poslancom parlamentu bol Edvard Beneš od roku 1919-1926.

V rokoch 1921-1922 zastával Edvard Beneš funkciu česko-slovenského predsedu vlády.

 Od počiatku sa orientoval na povojnovú európsku veľmoc Francúzsko, s ktorým v roku 1924 Československo uzavrelo spojeneckú zmluvu, Edvard Beneš sa takisto orientoval na krajiny Balkánu, Rumunsko a Juhosláviu, s ktorými zmluvne vytvoril obranný systém tzv. Malú dohodu.

Ako minister zahraníčia navštevoval Beneš často Ženevu v súvislosti s jednaniami Spoločnosti národov.

Edvard Beneš bol uznávaným účastníkom významných medzinárodných konferencii napríklad v Janove, Locarne, Haagu a Lausanne.

V roku 1932 v Ženeve sa zúčastnil konferencie o konvenciách a ozbrojení. Po návratu upozornil ministra národnej obrany Bohumíra Bradáče a náčelníka Hlavného štábu armády Jána Syrového, že konferencia skončila neúspechom. Treba v roku 1936 alebo 1937 očakávať politickú a vojenskú krízu, na ktorú musí byť armáda pripravená. Prisľubil, že na posilnenie armády zoženie finančné prostriedky.

 Od roku 1929-1935 bol členom a podpredsedom Československej strany národne socialistickej a významne ovplyvňoval jej politiku.

V rovnakom roku uzavrelo Česko-slovensko prostredníctvom Beneša spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom.

O samotnej zmluve hovoril Edvard Beneš aj v rozhovore pre sovietsky denník Pravda s tým, že túto zmluvu považoval za symbol návratu Ruska do Európy. Všetky média v Zväze sovietskych socialistických republík dohodu s Československom, ktorú podpísal Beneš vrele vítali.

Edvard Beneš takisto pomáhal zakladať Spoločnosť národov, bol miestopredsedom, členom Rady a v roku 1935 aj predsedom. Edvard Beneš podporoval politiku kolektívnej bezpečnosti.

Beneša najviac trápilo, že rumunské vzťahy so Sovietskym zväzom boli veľmi zlé a juhoslovanské sovietské vzťahy v podstate neexistovali, pretože Kráľovstvo Juhoslávie Zväz sovietskych socialistických republík neuznával.

V roku 1935 Edvard Beneš formálne vystúpil z Československej strany národne socialistickej, strana ho však stále považovala za svojho prívrženca.

Edvard Beneš odmietal marxizmus, a boľševizmus, ale socializmus mu bol sympatický.

18.decembra 1935 bol Edvard Beneš zvolený za hlavu štátu.

1. Aké bolo obdobie druhej svetovej vojny v znamení Edvarda Beneša?

Po prijatí Mníchovského diktátu z 30.septembra 1938 Beneš 5.októbra 1938 abdikoval na funkciu česko-slovenského prezidenta.

1.októbra 1938 nemecká armáda začala obsadzovať Sudety, 22.októbra 1938 Edvard Beneš opustil republiku, 30.novembra 1938 sa stal prezidentom právnik Emil Hácha.

Británia prezidentovi poskytla útočisko, s nepísanou podmienkou, že zostane súkromnou osobou. O politike nebude verejne rozprávať a ani sa v nej angažovať. Spočiatku sa v tomto sľube vnútorne zaviazal. V tej dobe sa Edvard Beneš pripravoval na cestu do Ameriky.

Edvard Beneš v liste Emilovi Háchovi poželal

Pán prezident, viem aké ťažké úlohy budete mať, preukázali ste vlasti veľké služby vo funkcii správneho súdu a fakt, že všetci sa u nás zjednotili na Vašej voľbe to iba zdôrazňuje. Praje vám, aby sa Vám nová práca darila a aby štát a národ rýchlo odišiel z tejto situácie. S výrazom úprimnej úcti Edvard Beneš

Emil Hácha v liste Edvardovi Benešovi napísal

Pán prezident, Váš láskavý list ma dojal ma povzbudil povzbudil v mojej úlohe, ktorú som prijal so sebazapretím. Som si vedomý, že budem prísne posudzovaný.

Po okupácii českých krajín a vzniku Slovenského štátu v marci 1939 prehlásil Mníchov za neplatný a zastával teóriu právnej kontinuity Československa.

Mníchov znamenal pre Beneša podobne ako pre jeho českých spoluobčanov traumu a túžbou odčiniť Mníchovskú dohodu bol priam posadnutý.

Už po Mníchove sa začal zaoberať otázkou Nemcov v Čechách a budúcou zahraničnou politickou orientáciou. Získal si dôveru svojej generácie politikov, ale aj mladšej generácie politikov.

Beneš po príchode do Londýna obnovil kontakty s britskými priateľmi nezávislosti Československa.

Zároveň udržiaval a prehlboval konšpiratívne spojenie s domovom.

14.novembra 1938 Edvarda Beneša v Putney navštívil Jaroslav Drábek, ktorý bol v tom čase zástupca politického ústredia.

Dňa 2.februára 1939 Edvard Beneš spolu s manželkou odplávali zo Southamptonu do New Yorku, kde ho osobne privítal a podporil starosta Fiorello H. La Guardia.

Chicagská univerzita ho pozvala ako významnú politickú kapacitu prednášať o demokracii. Amerika bola iná ako Európa a pripravila mu veľké uvítanie.

15.marca 1939 ho zastihla správa o konci československej republiky a o okupácii Československa nacistami.

Ján Masaryk povedal doslova:

Stal sa veľký medzinárodný zločin, slobodná Európa bude znova vybudovaná a v nej slobodní Česi a Slováci

Edvard Beneš bol v zahraníči uznávanou politickou osobnosťou. Niektorí jeho politickí partneri z minulých dôb si to ale nemysleli predovšetkým 2 Slováci a to Milan Hodža a Štefan Osuský. Zložitejším súperom bol Osuský. Štefan Osuský mu vyčítal, že Edvard Beneš ignoroval varovné správy o francúzskej politike. Šiel tak ďaleko, že žiadal, aby sa Beneš postavil pred súd. Francúzi Osuského akceptovali. Francúzsky premiér sa s Edvardom Benešom odmietol stretnúť. Po obsadení Francúzska sa ťažisko exilu presunulo do Londýna. 

18.marca 1939 vystúpil s prvým politickým prejavom po odchode do exilu. V tomto prejave skonštatoval, že v Európe je vojna, že celý svet je v nebezpečí, že bude zničená všetka koncepcia ľudskej mravnosti rozbitím všetkých vznešených pojmov poctivosti a slušnosti.

Dňa 18.apríla 1939 Beneš v Chicagu oznámil zástupcom niekoľkých českých a slovenských krajanských organizácii, že prijíma ich výzvu, aby sa ujal vedenia československého zahraničného odboja.

Dňa 31.mája 1939 Beneš slávnostne otvoril československý pavilón na svetovej výstave v New Yorku.

Dňa 12.júla 1939 manželia Benešovi odplávali z USA a vrátili sa do Londýna.

Od februára do júla 1939 prednášal ako hostujúci profesor na Chicagskej univerzite.

V roku 1939 Edvard Beneš založil v Paríži Československý národný výbor ako organ zahraničného odboja. Tento orgán zanikol 9.júla 1940.

Veľká Británia uznala česko-slovenskú exilovú reprezentáciu už 21.júna 1940.

V júli 1940 Edvard Beneš založil v Londýne exilovú štátnu reprezentáciu tzv. dočasné štátne zriadenie a prevzal funkciu exilového česko-slovenského prezidenta.

Beneš mal pripravený aj ďalší plán a jednal so Sovietmi. Bolo jasné Exilová misia bude čeliť námietkam. Relatívne početne boli v exilovej vláde zastúpení generáli. Pri ťažkej úlohe viesť zahraničnú armádu to bolo žiaduce.

Problémy mal Beneš s Jánom Masarykom. Do funkcie ministra zahraničia ho musel doslova dotlačiť. Potreboval ho ako propagačné eso. Nikto nevedel osloviť zotročený národ ako práve Masaryk.

Samostatnou kapitolou od začiatku boli komunisti. 

Winston Churchil v Londýne 27.júla 1940 na Benešovú počesť usporiadal slávnostný obed, ktorého sa zúčastnilo asi 40 predných britských osobností. Churchil sľúbil Benešovi odčiniť zločin na Československu. 

V roku 1941 Edvard Beneš autorizoval Operáciu Antropoid.

Keď 22.júna 1941 nacistické Nemecko porušilo platnosť sovietskeho paktu a prepadlo Sovietsky zväz, londýnska exilová vláda naviazala so Sovietmi diplomatické kontakty.

27.septembra 1941 nastúpil v Prahe do funkcie zastupujúceho rišského protektora Rainald Haindrich jeden z architektov holokaustu a muž patriaci do najvyššieho poschodia nacistického štátu. Hneď v druhý deň vyhlásil v protektorátu stanné právo. Začala najhoršia vojnová fáza v obsadenej krajine. Represie zameral na českú inteligenciu a odbojárov. Do jari 1942 sa Haindrichovi podarilo český odboj takmer zastaviť. Tlak Britov na odbojovú organizáciu neustával a bolo potrebné nejako reagovať.

Beneš v tom čase často navštevoval naše armádne jednotky v Británii a Škótsku.

Myšlienka vysádkového vojska v Británii sa objavila v roku 1941. Už od roku 1941 posielal šéf spravodajstva František Moravec do vlasti vysádky parašutistov, ktorí by dokázali vytracť tvrdú nacistickú dôveru. Beneš sa s oboma parašutistami s dojatím rozlúčil. 

1.novembra 1941 dosadil Edvard Beneš 4 predstaviteľov komunizmu v Londýne. Moskva tým výrazne posilnila svoje informačné zdroje.

27.mája 1942 bol uskutočnený na Haindricha atentát. Hácha bol od roku 1940 v zúfalom zdravotnom stave a zcela zlomený človek neschopný odporu.

Po tom čo sa stalo by nemali mať Nemci v Československu miesto.

V priebehu vojny Beneš dosiahol uznanie exilovej vlády všetkými spojencami.

V roku 1943 Benešovi kulminovali snahy napraviť Mníchov. Beneš bol pozvaný do Washingtonu Roosveltovi. Beneš bol cestou absolútne spokojný. Američania potvrdili riešenie nemeckej otázky aj garanciu obnovenia Československa.

Beneš chcel sa obratom vydať do Moskvy, aby uzavrel dohody aj so Sovietmi.

Beneš odletel z Londýna 23.novembra 1943 v tieni konferencie Malej trojky v Teheráne. Čakanie sa pretiahlo na 3 týždne, lebo let do Moskvy prekazilo aj počasie. Úsek cesty absolvoval aj vlakom.

Beneša Sovieti príjali s veľkou úctou. Na záver návštevy si Beneš prezrel vojnové trofeje a mal rozhovor s našimi komunistami

12.decembra 1943 Beneš uzavrel v Moskve novú spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom.

Na jar 1945 Beneš odcestoval cez Moskvu na oslobodené územie republiky, v Košiciach vymenoval prvú povojnovú vládu.

Po návrate do Londýna predniesol prezident dlhý referát.

V októbri 1944 sa vyostrila situácia na území Podkarpatskej Rusi. Toto územie sa samovoľne prepadávalo do sovietskeho panstva. Sovieti Rusíni naberali do armády. Ján Masaryk na to upozornil Beneša a Beneš sa na to sťažoval u Stalina. Podkarpatská Rus bola napokon stratená. K pripojeniu Podkarpatskej Rusi k Československu už nikdy nedošlo.

Beneš po vypuknutí povstania musel riešiť aj slovenskú otázku. V tej dobe vyslanec Osuský trefne konštatoval, že rôzni Slováci bojujú za rôzne štátne útvary. Jedny bojujú za Československo, druhí bojujú za samostatné Slovensko a slovenskí Komunisti bojujú za pripojenie Slovenska k Sovietskemu zväzu. Sám prezident nemal v tejto otázke jasno a o postavení Čechov a Slovákov chcel hovoriť až po vojne.

V deň pred odletom do Moskvy sťažila prezidentovi život mozgová mŕtvica.

 Táto povojnová vláda prijala 5.apríla 1945 Košický vládny program.

Edvard Beneš s členmi exilovej vlády prekročil východnú hranicu postupne obnovovaného Československa 3. apríla 1945. Edvard Beneš sa vracal do vlasti po 6,5 ročnom exile.

Edvard Beneš v tom čase prijal s nadšením správu, že územie západných Čiech začali oslobodzovať jednotky americkej 3.armády generála Pattona. Existovala totiž veľká nádej, že americké vojská oslobodia nielen Prahu, ale dokonca aj celé územie Čiech a snaď aj časť Moravy.

Edvard Beneš preto dúfal, že Československo by sa tak nedostalo pod úplnú sovietsku kontrolu a komunisti by prišli o veľkú výhodu, ktorú im poskytovala prítomnosť sovietskych vojakov.

Dohoda medzi Američanmi a Sovietmi však jasne stanovovala, že Československo oslobodí sovietska armáda.

Generál Patton síce žiadal jej revíziu a poukazoval na to, že v Prahe bude skôr ako Sovieti, tí ale neboli ochotní pristúpiť na zmenu a tak Patton dostal rozkaz nepostupovať ďalej. Benešove nádeje na oslobodenie Československa Američanmi sa teda rozplynuli.

1. Aké bolo obdobie po druhej svetovej vojne v znamení Edvarda Beneša?

Vo svojich povojnových prejavoch Beneš potvrdil odsun Nemcov a ich kolektívnej viny. Prezidentov prejav sa konal v čase, keď boli Nemci z Brna prakticky vyhnaní. Zostali tam predovšetkým len nemecké deti a ženy. 

Prezident Edvard Beneš sa 8.mája 1945 vydal automobilom naprieč oslobodenou krajinou do hlavného mesta.

Zvolil pritom zložitejšiu trasu cez Poprad, Brezno, Banskú Bystricu, Zvolen až do Bratislavy a odtiaľ smerom do Brna a Prahy.

Túto trasu a cestu automobilom si zvolil zámerne, chcel prejsť čo najviac miest a obcí, stretnúť sa s obyvateľstvom.

Beneša po celej ceste vítali nadšené davy ľudí a dochádzalo aj k mnohým dojemným situáciám.

16.mája 1945 Beneš pricestoval do Prahy a bol búrlivo privítaný. Prehovoril pred staromestskou radnicou zničenou boji behom povstania.

V tom čase osud Emila Háchu sa začal naplňovať. Emil Hácha svoje posledné prejavy čítal duchom neprítomný. Ten prejav z marca 1944 nedokončil, akoby sa v ňom lúčil so životom. Hácha bol zatknutý priamo v Lánoch. V zúfalom zdravotnom stave zomrel 27.júna 1945 vo väzení na Pankráci.

Presne podľa plánu boli zatknutí všetci členovia protektoratovej vlády.

Účtovanie s Nemcami behom leta 1945 malo rýchly spád.

Tí čo sa obávali represii najväčšiu nádej vkladali do rúk prezidenta.

V tom čase však v Československu nefungoval parlament, teda zákonodarný orgán, zákonné sa vydávali normy formou prezidentských dekrétov. Keďže prezidentom bol Edvard Beneš, dnes sú známe pod označením Benešove dekréty.

Je potrebné si uvedomiť, že tieto dekréty boli kolektívnym dielom vlády, nie Benešovou svojvôľou.

Tieto Benešove dekréty sa týkali bežného života a chodu štátu, plnili teda úlohu zákonov a ústavných zákonov, za normálnych okolnosti príjmaných parlamentom. 

28.októbra 1945 bol potvrdený v funkcii prezidenta.

Slobodné parlamentné voľby sa konali v máji 1946. Zvíťazila v nich Komunistická strana so ziskom 38 percent. Vznikla tak nová vláda na čele s Klementom Gottwaldom.

V júni prebehla aj voľba prezidenta, ktorá potvrdila Beneša vo funkcii. Išlo o formalitu, Beneš predstavoval stelesnenie obnovy vojnou poznačeného štátu a v tejto situácii sa nenašiel ani žiadny protikandidát.

Pred Benešom v súvislosti s Tisom vystala otázka, čí má Tisovi udeliť milosť.

Predsedovi vlády Klementovi Gottwaldovi napísal v tejto súvislosti obsiahly list, v ktorom okrem iného uvádzal, že Tiso aktívne vystupoval pri potlačení Slovenského národného povstania, za svoje činy odmietol prevziať akúkoľvek zodpovednosť a na súde nad nimi neprejavil žiadnu ľútosť. Beneš ďalej uviedol, že z ľudského hľadiska je ochotný udeliť Tisovi milosť. V tejto veci chce poznať stanovisko vlády, pretože kvôli Tisovi nechce spôsobiť politickú krízu. Vláda o tejto otázke následne rokovala a hlasovala. 17 jej členov hlasovalo za trest smrti a 6 sa zdržali. Dva dni nato, 18.apríla 1947, bol Tiso na dvore Justičného paláca v Bratislave obesený.

27.mája1946 sa konali prvé povojnové voľby. Sám prezident v roku 1946 k voľbám nešiel a dostal oprávnenú kritiku od demokratických strán. V Československu pokračoval model vladnutia bez opozície. Beneš v tom čase jazdil po republike a užíval si priazne obyvateľstva. 

19.júna 1946 bol opäť zvolený za prezidenta Československej republiky. 

Až príliš vychádzal z úvahy, že Československo sa môže stať mostom medzi Sovietskym zväzom a západnými demokraciami a pomôže tak k stabilite v Európe.

Ako sociológ bol presvedčený, že politika je praktická sociológia a že jeho politika je vedecká.

 Benešova nerozhodnosť vo februári 1948 uľahčila komunistom prevzatie moci v krajine. Jediní, ktorí sa za Beneša otvorene postavili, boli študenti, ktorí boli následne surovo zbití na Nerudovej ulici. Počas politickej krízy, vyvolanej komunistami mu na protest ministri demokratických strán ponúkli svoju demisiu. Beneš ich demisiu po komunistickom nátlaku 25.februára prijal a poveril zostavením novej vlády predsedu Komunistickej strany Československa Klementa Gottwalda.

V období krátko pred prevratom 19.februára 1948 pricestoval do Československa bývalý sovietsky veľvyslanec Valerian Zorin. Tento veľvyslanec navštívil v nasledujúcich dňoch ministra zahraničia Jána Masaryka.

Vysvetlil mu, že Zväz sovietskych socialistických republík po všetkých strankách podporuje Gottwalda v záujme vzájomných dobrých vzťahov je potrebná rekonštrukcia československej vlády.

To bol zrejme dôvod Benešovej reakcie počas návštevy generality československej armády z 25.februára 1948, ktorá ho žiadala o rozkazy.

Prezident uviedol, že danú situáciu nemôže riešiť použitím armády, pretože by musel zaistiť Gottwalda a to by Sovieti nestrpeli.

Ďalšou skutočnosťou bolo, že Beneš sa v boji proti komunistom cítil byť osamotený.

Tradičné demokratické organizácie neorganizovali protidemonštracie na podporu demokratického zriadenia, ale dokonca odporučili svojim členom zúčastniť sa 24.februára štrajku organizovaného komunistami. Pre Beneša to bolo trpké sklamanie. 

Do tretice Beneš predpokladal, že ak nebude klásť odpor, tak komunistický režim bude mierny a nebude mať represívny charakter ako v Sovietskom zväze. Nakoniec sa v Gottwaldovi horko sklamal.

Poslednou vyhýbkou k totalitnému štátu sa stalo leto 1947. Československá vláda sa chcela zúčastniť Parižskej konferencie o plánoch obnovy Georgea Marshala, ktorý chcel hospodársky zuboženú krajinu postaviť na nohy. Odpoveď z Moskvy bola jednoznačná, účasť na Marshalovom pláne by bola aktom nepriateľstva k Sovietskemu zväzu. Československá vláda sa rozhodla nezúčastniť konferencie ani ako pozorovateľ. Prezidentovo lekárske konzíliu konštatovalo, že Beneš nie je spôsobilý vykonávať funkciu prezidenta.

Od 1.januára 1948 do februárovej revolúcie sa Beneš stretol s Gottwaldom celkom 17-krát. Bývali demokratickí spojenci s ním mohli byť len 30 minút.

Ešte 22.februára 1948 dokonca nariadil ministrovi obrany generálovi Ludvíkovi Svobodovi, aby vydal rozkaz s prehlásením, že armáda podporuje svojho vrchného veliteľa – prezidenta republiky a bude brániť demokraciu a ústavný systém.

Oprávnene preto vystáva otázka prečo Edvard Beneš prijal demisiu 12 nekomunistických ministrov.

Hlavným dôvodom takéhoto počínania bolo Benešovo presvedčenie, že akýkoľvek násilný pokus zabrániť komunistom v prevzatí moci by mal za následok sovietsku vojenskú intervenciu.

V osudných februárových dňoch už bol Edvard Beneš slabý a chorý človek, čo do istej miery mohlo ovplyvniť jeho rozhodovanie, pravdepodobne však nie do tej miery, aby ako prezident nedokázal posúdiť vážnosť situácie a nájsť riešenie s rozvahou a plným vedomím.

Zlomený Edvard Beneš opustil 27.februára 1948 Hradčany a presunul sa do svojho vidieckeho sídla v Sezimovom Ústí.

Do svojej smrti ho opustil len dvakrát a to kvôli pohrebu Jána Masaryka a kvôli 600. Výročiu Univerzity Karlovej.

V tomto období sa stal Edvard Beneš exulantom vo svojej vlastnej krajine.

Bol držaný komunistickými strážami a bez ich kontroly nikto nesmel k nemu dnu ani von.

Odmietal však úvahy o odchode do zahraničia.

Pôvodne Beneš chcel abdikovať zo svojho úradu už po rozhodnutí odísť do ústrania. Gottwald ho však 7.marca 1948 presvedčil, aby tak nerobil.

Edvard Beneš chcel zabrániť alebo aspoň zmieniť represie voči svojim bývalým spolupracovníkom.

Na konci apríla 1948 sa preto rozhodol definitívne odstúpiť z funkcie prezidenta.

V máji 1948 sa prezident pokúsil komunistom vzoprieť, keď odmietol podpísať novú československú ústavy vlády predsedu Komunistickej strany Československa Klementa Gottwalda, tzv. Ústava 9.mája.

Oficiálne rezignoval 2.júna 1948, informácia o tom však prenikla na verejnosť až 7.júna.

Zlý psychický stav v ňom prehĺbili správy z Juhoslávie, kde sa Josip Broz Tito postavil proti Stalinovi a uhájil si nezávislosť.

Dňa 3.septembra 1948 Edvard Beneš zomiera v Sezimovom Ústí.

V dobe jeho výkonu funkcie od roku 1945 do roku 1948 bolo vynesených 730 rozsudkov smrti. Jednalo sa o rozsudky na základe dekrétu o potrestaní nacistických zločincov, zradcov a ich pomáhačov.

V tejto dobe bol už prezident Beneš veľmi vážne chorý. Dlhodobo trpel Menierovou chorobou a častými migrénami.

Už v roku 1943 postihlo Edvarda Beneša mozgové krvácanie. V novembri 1944 utrpel Edvard Beneš po prvýkrát cievnu mozgovú príhodu, na jar 1945 sa zopakovala cievna mozgová príhoda. Keď ho v roku 1945 v Prahe navštívil predseda národných socialistov Petr Zenkl bol Benešovým telesným a duševným stavom zdesený. V júli 1947 postihol Edvarda Beneša záchvat mŕtvice, od tej doby musel byť pod stálym lekárskym dohľadom. Začiatkom roka 1948 musel chodiť o barlách, trpel neznesiteľnými bolesťami hlavy miestami aj stratou reči a občas i výrazne slinil. Jeho postihnutie sa stále výraznejšie zhoršovalo.

1. 18. Aké boli diela Edvarda Beneša?

Diela Edvarda Beneša boli Otázka národnostní, Svetová válka a naše revolúce, Úvahy o slovanství, Demokracie dnes a zajtra, Šesť let exilu a druhé světové války, Paměti, Od Mníchova k nové válce a k novému vítězství, Mníchovské dny a Povaha politického stranictví.

1. Aká je hlavná téma knihy s názvom Povaha politického stranictví?

Benešov spis s názvom Povaha politického stranictví je rozdelená do troch časti. Najprv Beneš rozoberá politickú kultúru, strany a demokratizmus, potom sa venuje psychológii strany a straníka a v poslednej časti zhŕňa ťažkosti demokracie.

Už v úvodu prvej časti knihy Edvard Beneš zmieňuje demokratického podobu novovzniknutého štátu a upozorňuje na potrebu vybudovať politickú kultúru. Kapitola doslova začína vetou, že nemáme politické kultúry.

Uvádza, že existuje kultúra vedecká a umelecká, avšak politická kultúra neexistuje v žiadnom prípade.

Absencia pevných politických tradícii ako aj politickej výchovy zapríčinili, že nedošlo k rozvoju kultúry politickej.

Demokracia podľa Beneša je spoločenská sústava, kde sa musí každý živiť poctivou prácou svojich rúk.

Do opaku demokracie stavia feudalizmus, absolutizmus a monarchizmus.

Podľa Beneša v 20.rokoch 20.storočia existovali len niektoré inštitúcie, ktoré mohli byť považované za demokratické.

Tieto inštitúcie sú podľa Beneša opisované ako nedokonalé, v ktorých sa občania len nepriamo zúčastňovali na vláde.

V tomto období boli ešte patrné dozvuky absolutizmu a ľudia, ktorí by boli potrební pre demokraciu, neboli k dispozícii.

Podľa Beneša je možné vládnuť s nedokonalými, zlými inštitúciami avšak so zlými ľuďmi v žiadnom prípade.

Problém demokracie je videný v probléme mravnom. Edvard Beneš doslova píše: Je potrebné vytvoriť a vychovať k demokracii ľudí.

Demokratický systém sa vyznačuje existenciou politických strán. Podľa Beneša pravý politik v demokracii by sa nemal obohacovať na druhých, vydierať a ovládať masy k svojim prospechom. Politik má svoje ideály, ciele a poslanie.

Podľa Beneša pravého vodcu vystihuje veta: Jeho veľkosť je v jeho činnosti. Proti takému vodcovi sa na odpor nestávajú masy a navzájom sa obe strany akceptujú.

Politické prostredie na začiatku 20.rokov 20.storočia Beneš hodnotí: Ako ďaleko sme od ideálu pravej demokracie.

V kapitole Psychológie strany a straníka sa autor zaoberá ďalšími ťažkosťami demokracie a poukazuje na boj o získanie väčšiny.

Moderná doba vyžaduje nové spôsoby uvažovania a badania, ktoré môžu uskutočňovať len vzdelaní ľudia, v žiadnom prípade ľudia prostí. Avšak davy, majúce svoje záujmy, môžu ku svojmu prospechu využívať politické strany.

V moderných štátoch zásada väčšiny umožňuje strane mať naprostú moc v štáte čí ako opozičná strana byť podriadená strane vládnucej.

Každá demokratická strana túži po moci a vláde a často sa tak stáva bezohľadnou až despotickou k druhým.

Podľa Beneša je však toto chovanie v politike zcela prirodzené. Na druhú stranu dodáva, že strana si uvedomuje svoje chovanie a čiastočne svoju bezohľadnosť obmedzí, len aby neprišla o svoju moc.

Zásada väčšiny umožňuje strane rozhodovať o veciach svojvoľne a nepozerať sa na záujmy druhej strany.

Strana sa ženie za svojimi záujmami a potrebami, usiluje sa o čo najväčší počet straníkov a pri tomto jednaní Beneš upozorňuje na neobjektívnosť strany pri rozhodovaní.

Pre svoje úspechy sú politické strany schopné klamať verejnosť.

Beneš toto jednanie považuje za niečo bežné v boji strán o každého nevzdelaného jedinca. Toto jednanie je typické pre krajne ľavicové a pravicové strany.

Beneš upozorňuje tiež na prepojenie vlády s políciou, ktoré dosadzuje do strany svojich ľudí a znevažuje ku svojim prospechom.

Ako príklad Beneš uviedol Rusko, kde k takej skutočnosti došlo.

V poslednej kapitole sa Beneš venuje následkom straníckeho ducha a upozorňuje na skutočnosť, že následok straníckého ducha poškodzuje verejnú mienku, tlač, ale aj jednotlivca.

Ďalší následok straníckeho ducha pozoruje v opovrhovaní ľuďmi, ktorí sa chovajú čestne. Chovanie týchto strán vyvoláva v ľuďoch pocit nedôvery, ktorí strácajú vieru v pravdu, cnosť i česť.

Namiesto boja strán z hľadiska ideológie sa objavuje boj osobný medzi jednotlivcami o ich postavenie.

V závere spisu zhrňuje svoje myšlienky a i cez nedokonalosti demokracie vtedajšej doby priznáva, že i tento systém je lepší než aristokratické režimy.

Apeluje na vybudovanie dokonalých demokratických inštitúcii a na väčšiu vzdelanosť obyvateľov. Potom dôjde k rozvoju politickej kultúry.

1. Aké sú znaky demokratického a nedemokratického politika?

Zatiaľ čo nedemokratický politik panuje, nepracuje a vydáva rozkazy, demokraticky zmyšľajúci politik pracuje na základe princípu deľby práce. Ide predovšetkým o deľbu práce medzi jednotlivými zložkami spoločnosti. Demokracia sa týmto znakom podstatne odlišuje od režimu nedemokratického.

Ďalším znakom demokracie je veda, ktorá prispieva k rozvoju demokracie. V demokracii sa občania vyjadrujú k politickému dianiu, vyjadrujú svoj súhlas a nesúhlas s vedením vlády.

K rozvoju demokracie je takisto dôležité, aby boli občania riadne vzdelaní. Demokracia sa usiluje o čo najväčší rozvoj v školstve.

Pravda, ktorú Beneš prirovnáva k pocitivosti a úprimnosti, je ďalším dôležitým znakom demokracie.

Oligarchie však nemajú podľa Beneša dlhé trvanie. Spoločnosť začne utočiť proti oligarchickej vláde a bude naliehať na demokratické princípy.

Problém demokracie a demokratickej autority sa viaže k problému výchovy k demokracii. Je potrebné vychovať demokratické masy predovšetkým vodcov.

1. Aký bol vzťah Edvarda Beneša k Slovensku?

Beneš bol hlavným predstaviteľom čechoslovakizmu. Raz sa vyjadril, že o nejakých Slovákoch podľa neho nemôže byť ani reči a odmietal snahy o svojbytnú slovenskú politiku.

Pre tento postoj mal už na konci prvej svetovej vojny veľký konflikt so Štefánikom, tento postoj nepriamo urýchlil rozpad Česko-slovenska od roku 1938, a pre tento postoj mal aj počas druhej svetovej vojny neustále konflikty so Slovákmi v odboji hlavne s Milanom Hodžom a Štefanom Osuským.

Vznik slovenských národných orgánov pripúšťal len pod tlakom ako napríklad na konci druhej svetovej vojny.

1. Aké je znenie rozhovoru Edvarda Beneša so Stalinom?

Stalin: Ja viem, že vy, Čechoslováci, nám Rusom nedôverujete. Ani vy, dr. Beneš, nám nedôverujete.

Beneš: Áno

Stalin: Avšak ja vás uisťujem, že dodržíme zmluvu, ktorú sme s vami uzavreli- že Československo bude slobodná a nezávislá krajina a že my nebudeme zasahovať do Vašich vnútorných záležitostí. Ako to budete robiť, také to budete mať.

1. Aké sú citáty Edvarda Beneša?

Dlho som veril, že aspoň Gottwald mi neklame, ale teraz vidím, že klamú všetci bez výnimky.... kto je komunista, je klamár- je to spoločný rys všetkých komunistov, najmä ruských. Mojou najväčšou chybou bolo, že som do konca odmietal veriť, že ma i Stalin chladnokrvne a cynicky klamal, ako v roku 1935, tak i neskôr, a že jeho uisťovanie mňa i Masaryka bolo úmyselným a cieľavedomým podvodom.

Oni obviňujú mňa, že som ich sklamal a ja obviňujem ich, že oni sklamali mňa v rozhodujúcej chvíli.

1. . Aké boli ocenenia Edvarda Beneša?

Ocenenia Edvarda Beneša boli Československý vojnový kríž, Rád svätého Sávy, Rád rumunskej koruny, Rád talianskej koruny, čestné občianstvo mesta Třebič.

1. Aké sú pamätníky Edvarda Beneša?

Pamätníky Edvarda Beneša sú pamätník s reliéfom Benešovej tváre pred Základnou školou na Okružnej ulici v Aši, socha pred Právnickou fakultou Masarykovej univerzity, pamätník s bustou Edvarda Benša v Sezimovom Ústí, súsošie Edvarda Beneša a Tomáša Garriqua Masaryka z roku 1938.

1. Aký bol Edvard Beneš očami historika a aká bola súčasná situácia v Európe očami historika ?

Edvard Beneš nebol podľa historika emotívny vodca. Nebol charizmatický a strhávanie davov nebola jeho silná stránka. Edvard Beneš si bol vedomý aj hendikepu československej armády. V Československu sa začalo neskoro zbrojiť a Veľká Británia zlomila nad Československom palicu už začiatkom 20.rokov 20.storočia. Francúzsko ukázalo limity záruk hraníc svojich východných spojencov v roku 1925 v rámci Locarnskej konferencie. A v roku 1938 to rozhodne nevyzeralo na to, že by nám Francúzsko vyrazilo na pomoc priamo cez Nemecko.

Beneš veľmi dobre vedel, že výstavba československého opevnenia sa robí hlavne na upokojenie domácej verejnosti a ekonomiky, nie preto, že by to malo nejaký väčší vojenský význam.

Edvard Beneš spolu s Tomášom Garriquom Masarykom myšlienkovo veľmi dobre ladili a mali veľmi dobrý vzťah k sociológii. Na strhávanie davu však potrebujete aj nejakú telesnú konštrukciu, ktorú Tomáš Garrique Masaryk nepochybne mal, ale Beneš ani trochu. Edvard Beneš bol malého vzrastu a mal vysoký hlas. Nedostatok charizmy Edvard Beneš doháňal usilovnosťou, snaživosťou a pracovitosťou.

1. Aké sú zaujímavosti o Edvardovi Benešovi a jeho rodine?

Jeho brat Vojtech sa stal učiteľom, spisovateľom a podobne ako jeho brat aj politikom.

Zo svojich štúdii napísal Edvard niekoľko novinových článkov. Písal do Práva lidu a Rovnosti, ale takisto aj do francúzskych novín, kde sa snažil zoznámiť s našimi problémami. Vo svojich článkoch sa zameriaval na otázky sociálne, otázky zahraničnej politiky a venoval sa takisto problémom demokracie.

Edvard Beneš bol nominovaný na Nobelovu cenu za mier, ale neuspel.

Rolu Edvarda Beneša stvárnil aktívny politik, senátor a primátor Teplíc Jaroslav Kubera. Podľa režiséra filmu Ondreja Trojana bol pri natáčaní trochu nervózny, čo korenšpodovalo so zdravotným stavom prezidenta Beneša.

Maršalovu dcéru si zahrala Karla Oličová, ktorá bola veľká obľúbenkyňa prezidenta Edvarda Beneša.

1. Aké boli východiská tejto zahraničnej politiky? Vychádzala táto zahraničná politika z výsledkov prvej svetovej vojny?

Československo ako štát vznikol ako výsledok prvej svetovej vojny, keby nebola prvá svetová vojna, tak by Československo nevzniklo. Víťazné veľmoci museli prijať vznik takéhoto štátu. Československá zahraničná politika sa venovala na tieto víťazné veľmoci. Francúzsko sa stalo v tom čase najsilnejším štátom v kontinentálnej Európe.

1. Prečo sa nepodarili spojenecké zväzky napríklad s Poľskom?

Napríklad zväzok štátov Malej dohody bol namierený proti Maďarsku Maďarsko nebolo zmierené výsledkom prvej svetovej vojny. Lebo z veľkej Rakúsko-uhorskej monarchie sa stal malý maďarský štát. Obyvatelia aj politická scéna tým trpela. Boli tam silné snahy o revíziu a tento spolok, táto Malá dohoda bola namierená voči maďarským snahám. Československo bolo súčasťou versaillského systému.

Československo s Poľskom nemali príliš dobré vzťahy. Po prvej svetovej vojne bola krátka vojna medzi Poľskom a Československom o Tešínsko. Mierová konferencia rozhodla, že Tešínsko bolo rozdelené na dve časti, čo Poliaci s tým nesúhlasili.

1. Čo by mal urobiť lepšie Beneš v súvislosti s nástupom nacistov k moci?

Sila Francúzska postupne upadala. Veľká Británia nebola tiež fanúšikom, aby mala blízko seba silné Francúzsko. Nacisti vôbec neboli spokojní s postaveným Nemecka vo vtedajšej Európe. Československo na čele s Benešom muselo hľadať spôsoby, čo robiť v tejto situácii. Nacisti neboli spokojní s československo-nemeckými hranicami. Po prvej svetovej vojne súčasní Nemci a Rakúšania výrazne neprotestovali v súvislosti s československo-nemeckými hranicami. Keď sa Hitler dostal k moci, tak sfanatizoval nemeckú menšinu v prihraničných oblastiach Československa. Pod vplyvom Hitlera sa snažila nemecká menšina v prihraničných oblastiach zlepšiť svoje postavenie.

Adolf Hitler bol hlavným strojcom narúšania vnútropolitickej situácie na Slovensku.

1. Aká bola pozícia Beneša na domácej politickej scéne?

Pozícia Beneša počas prezidentských volieb bola podľa historika pomerne jednoznačná. Voči nemu vystúpil v prezidentských voľbách jeden protikandidát, Bohumil Nemec, ktorý bol profesorom botaniky, ktorý nebol v politike, ale bol reprezentantom istých politických strán. Krátko pred voľbou, Bohumil Nemec svoju kandidatúru stiahol a Beneš bol jediným kandidátom. Iste nebol to človek, za ktorým by stáli všetky politické strany a všetci politici. Predchádzajúci prezident Tomáš Garrique Masaryk odporúčil práve Edvarda Beneša.

1. Do akej miery sa mohol Edvard Beneš spoliehať na samotné Francúzsko alebo Sovietsky zväz v roku 1938 počas sudetskej krízy?

Československo bol štát, ktorý uznával Sovietsky zväz ako štát. Západné štáty sa na Sovietsky zväz pozerali s nevôľou a nechceli dlho uznať Sovietsky zväz. Československo bolo prvým štátom, ktorý so Sovietskym zväzom uzavreli spojeneckú zmluvu, čo sa na to s nevôľou pozerala Veľká Británia.

1. Ako hodnotia historici tento zväzok?

Legionári spočiatku pôsobili proti boľševikom. Po boľševickej revolúcii sa zrazu Československo premenilo na boľševického spojenca. Keď veľký štát uzatvára zmluvu s malým štátom, tak vždy je tam pochybnosť, čí to je z lásky.

1. Čo sa zmenilo v demokratických republikách Európy v roku 1938?

Práve Francúzsko nieslo najväčšiu ťažobu nemeckých bojov. Najväčšie bitky sa konali medzi Francúzmi a Nemcami na pohraničí Nemecka a Francúzska alebo rovno na území Francúzska. Francúzi mal veľký počet padlých a ranených počas prvej svetovej vojny. Nebola v podstate žiadna francúzska rodina, kde nepadol nejaký rodinný prislušník. Nálada v francúzskej spoločnosti nebola naklonená k ďalšiemu boju proti Nemecku. Francúzi a Briti boli v tom čase spojenci a Briti nemali spojeneckú zmluvu s Československom.

Doteraz existujú vášne o tom, čí Československo sa malo brániť. Tí obyvatelia Československa mali tú snahu to brániť. Podľa historika by sa mohlo brániť, keby súčasťou Nemecka nebolo Rakúska. Hranica Nemecka siahala až po Bratislavu a tým sa sťažila obrana Československa. Bola reálna obava, že keby Československo napadli Nemci, tak by súčasne Československo napadli aj Poliaci a Maďari. Vojakov českej národnosti v československej armáde bolo niečo vyše 50 percent. Ostatní bolo Maďari, Rumuni a Slováci a Nemci.

Československo nemalo žiadnu šancu sa ubrániť Nemecku a ešte duplom, keby sa do vojny zapojilo Maďarsko a Poľsko. Následky pre Československo by boli katastrofálne.

1. O akú politiku sa Beneš snažil v rokoch 1945-1948?

Edvard Beneš reálne vychádzal z mocenskej pozície, ktorá zavládla počas druhej svetovej vojny, ale aj po nej. Edvard Beneš sa snažil orientovať budúcu politiku počas druhej svetovej vojny na Sovietsky zväz. Sovietsky zväz bol po druhej svetovej vojny jeden z víťaznych veľmocí, so Sovietskym zväzom sme mali už aj hranicu, podkarpatská Rus pripadla tesne pred skončením druhej svetovej vojny Sovietskemu zväzu. Beneš bol pragmatik aj v tom, že musí mať dobré vzťahy aj so západom. Beneš chcel robiť akúsi vyváženú politiku. Táto predstava Beneša bola dosť naivná, malý štát nemôže robiť mocenskú politiku obzvlášť, keď sa nachádza medzi dvoma mocenskými zoskupeniami. Československo malo na výber, buď sa pridá k západu alebo k Sovietskemu zväzu. Československo sa nakoniec stalo súčasťou spojeneckého zväzu Sovietskeho zväzu.

1. čo v danej situácii by mohol urobiť Beneš, keď 12 demokratických ministrov podali demisiu?

Historik si myslí, že Edvard Beneš si uvedomoval, že situácia je naozaj vážna. Beneš prijal s nadšením, že Československo oslobodzuje americká armáda počas konca druhej svetovej vojny. Dokonca si prial, aby americká armáda oslobodila Čechy a Moravu, s tým sa oslabí vplyv Sovietskeho zväzu. To sa žiaľ nepodarilo, dohody medzi Američanmi a Sovietskym zväzom boli jasné. Bolo ustanovené, že územie Československa oslobodí Sovietsky zväz a tým sa prirodzene Československý štát dostal pod vplyv Sovietskeho zväzu. Bola len otázkou času, keď sa k moci dostane politická reprezentácia, ktorá bude lojálna k Sovietskemu zväzu. K tomu došlo vo februári 1948. Beneš prijal rezignaciu ministrov. Uvedomoval si, aká situácia hrozí a uvedomoval si aj možnosti riešenia zložitej politickej situácie. Edvard Beneš sa v tejto situácii cítil osamotený. Československo v tomto čase navštívil Valerián Zoryn, ktorý začal diktovať ako sa situácia v Československu má uberať. Beneš to vyhodnotil tak, že nemá význam odporovať komunistom, lebo si uvedomoval hrozby ďalšej občianskej vojny a nekládol nejaký veľký odpor. Edvard Beneš sa obával, že Sovietsky zväz bude vojensky intervenovať Československo. Edvard Beneš mal aj pocit, že ak nebude klásť odpor komunistom, tak bude komunistický režim mierny. V tom sa, ale mýlil, lebo 50.roky 20.storočia boli Československu kruté, boli vynašané tresty smrti, ľudia boli braní do úranových baní

1. Dá sa povedať, že na sklonku života bol Edvard Beneš zlomený muž?

Áno, dá sa to tak povedať. Mozgovú príhodu prekonal ešte počas vojny v Moskve. Počas roku 1948 mal niekoľko mozgových príhod alebo mŕtvic. Tá posledná sa mu stala osudná. V tomto období sa nachádzal Edvard Beneš v Sezimovom Ustí, kde bol strážený sovietskymi strážami. Bol v podstate v takom domácom väzení vo svojej víle. Bolo o ňom známe, že to nebol človek, ktorý mal nejaké koníčky. Bol to človek, ktorý žil politikou celý život. Politika bola zároveň jeho koníček. Bol politik telom i dušou.

1. Je Edvard Beneš kladnou postavou alebo postavou, ktorá sklamala?

Podľa historika je to dobrá, ale aj zároveň ťažká otázka, ktorú si politológovia a publicisti kladú pri Benešovi. Podľa historika Beneš sa snažil urobiť pre Československo, to čo najlepšie vedel, bol vlastne jeden z ľudí, ktorý stál pri zrode Československa. Ten Československý štát bol jeho dieťaťom. Tú službu k československému štátu myslel úprimne. Snažil sa, aby bolo čo najmenej obetí, čo najmenej represii. Počas Mníchova si myslí historik, že robil realistickú politiku.