Madame du Barry
Madame du Barry (1743-1793)
Po smrti madame de Pompadour sa kráľ
Ľudovít XV. ešte viac utiahol do vnútra. Roku 1765 zomrel na tuberkulózu jeho jediný syn Ľudovít, následník trónu. O dva roky na to
zomrela aj jeho manželka Mária Jozefa a 24. júna 1768 zomrela aj kráľovná Mária. Z desiatich kráľových detí ostali iba štyri nevydaté
dcéry: Adélaide, Victorie, Sophie a Louise Marie. Syn mu zanechal päť vnúčat: následníka trónu Louisa-budúceho Ľudovíta XVI. , grófa
d’Artois, ktorý mal v budúcnosti zasadnúť na francúzsky trón ako Karol X. a dve dievčatá. Maria-Adélaide-Clotilde sa mala stať
kráľovnou Sardínie a Alžbeta, na ktorú čakala gilotína. O priazeň kráľa sa uchádzali mnohé dámy, no ani jedna nezaujala kráľa
natoľko, aby sa stala jeho maitresse en titre. Teda až pokým sa neobjavila grófka du Barry.
Du Barry nebola grófkou ani
šľachtičnou, dokonca ani dámou. Vlastným menom Jeanne Bécuová sa narodila 19. augusta 1743 vo Vaucouleurs ako nemanželská dcéra krajčírky
Anne Bécuovej. Jej otcom bol pravdepodobne mních Jean-Baptiste Gomard de Vaubernier, prezývaný aj frére Ange. Anne odišla do Paríža, kde sa
stala metresou Billarda Dumonceauxa, armádneho dodávateľa. Neskôr Anne zosobášil s jedným zo svojich zamestnancov, Nicolasom Rancónom (1749).
Malá Jeanne bola deväť rokov v kláštore Saint-Aure. Ako pätnásťročná sa stala spoločníčkouu madame de la Garde. Stala sa milenkou oboch
jej synov a keď začala zvádzať aj mužských hostí madame de la Garde, bola vyhodená.
Jeanne oplývala veľkou krásou a tak
nečudo, že sa stala metresou Jeana du Barry. Zoznámila sa s ním v roku 1763. Jeane bol niečo ako urodzený pasák, vodieval ju do spoločnosti,
kde sa zoznámila s veľkým množstvom svojich milencov. Medzi nich patril aj vojvoda de Richelieu, známy svojimi intrigami voči bývalej metrese
madame de Pompadour. Na jar 1768 du Barry poslal Jeanne v akejsi obchodnej záležitosti do Versailles, kde sa „náhodou“ zoznámila
s Ľudovítom XV. Pravdepodobne to bolo zásluhou komorníka Lebela, ktorý predstavil Jeanne kráľovi ako grófku du Barry, ženu čistých mravov.
Kráľ bol ňou vraj natoľko očarený, že mu nevadilo,ani keď sa dozvedel o jej skutočnej minulosti. Aby Jeanne akceptovali aj na kráľovskom
dvore, potrebovala manžela a titul. Tým sa stal brat du Barryho, Guillaum du Barry, s ktorým sa zosobášila 1. septembra 1768. Po svatbe sa
manžel vrátil späť do Gaskonska, kým jeho manželka sa v decembri 1768 ubytovala vo Versailles. Teraz ju už bolo potrebné len predstaviť na
kráľovskom dvore.O to postaral sám Ľudovít, ktorý podplatil grófku de Béarn (resp. vyrovnal jej dlhy). To, že sa nekorunovanou kráľovnou
Francúzska mala stať obyčajná prostitútka, zarazilo celú šľachtičnú spoločnosť. Jeanne bola nakoniec predstavená 22. apríla 1769.
Väčšina dvora ju považovala len za chvíľkový vrtoch kráľa. Medzi inými aj vojvoda de Choiseul, ktorý ňou pohŕdal a netajil sa
nevraživosťou k nej. Vojvoda de Choiseul sa stal roku 1758 ministrom zahraničných vecí. Netajil sa podporovaním liberálnych myšlienok
osvietenskej filozofie a podporovaním opozičných parlamentov. V zahraničnej politike sa snažil aj naďalej o udržanie vzťahov s Rakúskom, a
preto zaranžoval sobáš následníka trónu s dcérou Márie, Terézie Máriou Antoinettou. Tá sa konala 16. mája 1770. Minister nielenže
intrigoval voči metrese, zároveň podkopával autoritu kráľa, tlačil parlamenty do odporu voči kráľovi, a tak sa nemožono čudovať, že 24.
decembra 1770 dostal prepúšťací list od Ľudovíta XV. Mária Antoinetta sa k metrese správala s úctou. Po určitom čase však zapracovali
kráľove dcéry, ktoré jej vštepili nenávisť k nej. Vzťahy medzi nimi sa zhoršovali, ale etiketa predpisovala, že prvá dáma dvora, ktorou
bola Mária Antoinett, musí osloviť inú osobu ako prvú, čím dáva súčasne najavo, že túto osobu akceptuje. Dokonca aj Mária Terézia
napísala svojej dcére list, aby sa podvolila kráľovmu želaniu a rešpektovala jeho priateľov. No manželka následníka bola tvrdohlavá a du
Barry ignorovala aj naďalej. Na naliehanie kráľa a v záujme Rakúska sľúbila, že sa jej prihovorí. To sa malo stať 10. júla 1771, čo sa
však nestalo. Lebo opäť zapracovali kráľové dcéry. Mária Antoinetta sa prihovorila grófke až 1. januára 1772 na novoročnej audiencii, aj
to po ďalšom liste adresovanom Márii od Márie Terézie.
Madame du Barry nebola žiadna madame de Pompadour. Hoci bola minimálne
taká krásna, predsa len chýbala jej inteligencia i ctižiadostivosť potrebná na to, aby vstúpila do politiky. Bola ľahko ovplyvniteľná a
dôverčivá. Nebola nijak ambiciózna, uspokojila sa s tým, že mohla obšťasňovať kráľa. Ľudovít mal v tomto období už šesdesiat rokov
a svojej milenke sa snažil splniť všetko, čo jej na očiach videl. Už v roku 1769 jej daroval zámok Louveciennes. Na osobnú potrebu dostávala
madame du Barry ročnú penziu 1,2 milióna livrov (1,7 milióna nemeckých mariek). Tieto peniaze nemala problém minúť. Väčšinou na drahé
toalety a šperky. Vlastnila jednu z najväčších súkromných zbierok klenotov v Európe. Okrem obrovského diamantového náhrdelníka
vlastnila viac ako 140 veľkých a 700 menších diamantov, 300 veľkých perál, tri obrovské zafíry, sedem smaragdov a nespočetné množstvo
ďalších drahokamov.
Väčšinu dňa strávila obliekaním, líčením, skrášľovaním. Zvyčajne stávala o deviatej a narozdiel od
súčasníčok sa okúpala. Mala osobného kaderníka, vizážistu, vlastného sluhu Zamoreho, ktorý zohral v jej živote dôležitú úlohu.
Tak ako jej predchodkyne bola kritizovaná z veľkého míňania peňazí. Do histórie vošla ako symbol rozhadzovačnosti a ľahkomyselnosti. Mala
však vlastnosť, ktorá bola v tej dobe skôr vzácnosťou. Mala veľké srdce a vyvinutý zmysel pre spravodlivosť. Napríklad raz požiadali du
Barry o pomoc v prípade, kde odsúdili na smrť mladú ženu za to, že sa jej narodilo mŕtve dieťa a o svojom tehotenstve neimformovala vopred
úrady. Madame du Barry napísala kancelárovi list a tým jej zachránila život. Neskôr dokonca začala dávať audienciu každé popoludnie,
pretože žiadostí o pomoc prichádzalo veľa.
Za päť rokov jej vlády vo Versailles, vykonala viac dobrého ako všetky metresy
dohromady. 26. apríla 1774 však kráľ náhle ochorel aj 10. mája 1774 presne o 15:15 zomrel. Lekári sa nevedeli zhodnúť na diagnóze, ale
neuvažovali o kiahňach, lebo tie mal prekonať už v roku 1728. Vtedy však šlo len o prudšiu rubeolu. Mal 64 rokov a aj sám vedel, že túto
chorobu neprežije. Ešte pred smrťou napísal metrese, aby odišla na zámok vojvodu d’Aiguillon de Rueil, jedného z jej priateľov a počkala
tam na jeho pokyny. V tú noc, keď pochovávali kráľa, odviedli du Barry na rozkaz kráľa do kláštora Pont-aux Dames. Pravdepodobne to bolo
z dôvodu bezpečnosti, no aj v záujme vlády, pretože za päť rokov po kráľovom boku vedela až príliš veľa o dôverných politických
záležitostiach. Pre rozmaznanú ženu to však bol tvrdý trest. Vlastne bola niečo ako štátna väzenkyňa. Nová kráľovná sa o nej dokonca
vyjadrila: „...Tú kreatúru strčili do kláštora a všetko, čo bolo spojené s tým škandalóznym menom, vyhnali z dvora...“.
Po niekoľkých týždňoch jej povolili návštevu notára, aby mohla usporiadať svoje záležitosti. Bolo to pre ňu veľmi ťažké obdobie, ale
mala veľa priateľov ako vojvodkyne de Richelieu a d’Aiguillon, vojvodu de Brissac a princa de Ligne, ktorým sa podarilo to, že po roku, teda
na jeseň 1776, smela opustiť kláštor. Mohla si ponechať aj zámok Louveciennes. Čoskoro sa tu vrátila k doterajšiemu spôsobu života. Bola
veľmi obľúbená, lebo sa postarala o mnoho bedárov v okolí Louveciennes. Na jeseň 1777 prišiel do Francúzska brat kráľovnej, cisár Jozef
II. Pravým dôvodom bolo presvedčiť svojho švagra, Ľudovíta XVI., aby podstúpil operáciu a mohol si plniť svoje manželské povinnosti.
V parku v Marly zorganizovali „náhodné“ stretnutie medzi Jozefom a grófkou du Barry. Keď jej kráľ ponúkol rameno a ona sa zdráhala
prijať takú česť, vyslovil vetu, ktorá vošla do dejín: „Neodmietajte, prosím, krása si vždy zaslúži kráľovské pocty.“
V roku 1779 vo svojich 36 rokoch si začala s anglickým lordom, Henry Seymourom. Zo zachovaných listov je jasné, že šlo o búrlivý vzťah,
ktorý však náhle ukončila. Dôvody nie sú známe. Ďalším jej milencom bol Louis-Hércule-Timoleón de Cossé, vojvode de Brissac. Bol
o jedenásť rokov starší, ženatý, od roku 1775 bol guvernérom Paríža. Patril medzi najatraktívnejších a najbohatších mužov v krajine.
Grófku poznal od roku 1770, keď bol kapitánom kráľovskej gardy vo Versailles.
Madame du Barry si žila pokojne, hoci okolnosti v
štáte neboli práve najpriaznivejšie. Po tom, čo roku 1774 nastúpil Ľudovít XVI. na trón, nepokračoval v reformách Ľudovíta XV., ale
väčšinu z nich zrušil. Aj výdaje na róby a život kráľovnej rástli. Americká vojna za nezávislosť dohnala Francúzsko takmer k bankrotu a
kráľ bol nútený zvolať generálne stavy.
9. júla sa tretí stav vyhlásil za Ústavodarné národná zhromaždenie, čo znamenalo koniec
absolutizmu vo Francúzsku. Dobytím Bastily 14. júla 1789 vypukla revolúcia. Nepokoje sa šírili na vidiek, no spočiatku sa nijak nedotkli
života madame du Barry, ktorú si obyvateľstvo vážilo pre jej dobročinnosť. Aj počas tejto politickej situácie ju de Brissac stále
navštevoval. 10. januára 1791 jej zo zámku ukradli veľké množstvo šperkov. Spolu s klenotníkom vypracovala osemstranový zoznam a opis
drahokamov, ktorý rozposlala všetkým policajným staniciam v krajine. Tento postup znamenal pre grófku osudnú chybu, pretože sa celý svet
dozvedel o jej obrovskom majetku.
Už 15. februára 1791 dostala grófka správu z Anglicka o nájdení jej šperkov a hneď na to tam
odcestovala. Práve s touto cestou sa vynára množstvo otázok a dohadov. Bola madame du Barry agentkou rojalistov, ako ju neskôr obvinili, alebo
bola len taká naivná? Podporovala kontrarevolučné aktivity, alebo sa stala obeťou svojej dobrosrdečnosti? Isté je, že 19. februára 1791
odišla do Anglicka v sprievode klenotníka, sluhov a dôverníka vojvodu de Brissac, ktorý musel ostať v krajine. V Anglicku jej poskytli
súkromného detektíva, Nathaniela Parkera Fortha, ktorý bol pravdepodobne agentom anglickej vlády a svoju činnosť pre grófku využíval na
špionáž vo Francúzsku. Vymáhanie klenotov bolo zložité, lebo ku krádeži nedošlo na území Francúzska, a tak du Barry využila svoj pobyt
na návštevu známych, ktorí tam žili v exile. Nevedela, že každý jej krok sleduje špión francúzskej vlády Blache a mnoho jej priateľov sú
v styku s exilovou vládou okolo bývalého ministra Calonna a princa de Condé. Neskôr do Anglicka cestovala ešte dva razy. Po návrate domov si
dala vystaviť zmenky od svojho bankára, pretože súdny proces bol vtedy nákladná záležitosť. Aj to vzbudilo neskoršiu pozornosť vlády. V
auguste 1791 súd rozhodol, aby sa pojednávanie presunulo do Francúzska.
Vnútropolitické napätie sa medzi časom vyhrotilo, keď sa
kráľ pokúsil o útek v noci z 20. na 21. júna 1791. V apríli nasledujúceho roka ho girondisti prinútili, aby vyhlásil vojnu Leopoldovi II. Tá
však skončila katastrofou a rozzúrený dav vtrhol do Tuilerií, rozpustil kráľovskú gardu a zatkol jej veliteľa vojvodu de Brissaca. Odviedli
ho do väzenia Orléans, kde ho madame du Barry niekoľko krát navštívila. 2. septembra 1972 ho odviedli do Versailles, kde sa na konvoj vrhla
krvilačná luza, stiahla ho z káry a zmasakrovala. Neskôr jeho hlavu nabodli na piku, vtrhli do Louveciennes a hodili ju pred zdesenú grófku.
Z dôvodu udalostí sa rozhodla odísť do Anglicka za Brissacovou dcérou vojvodkyňou de Mortemant. Po niekoľkých týždňoch sa du Barry
opäť začala zúčastňovať spoločenského života. Podporovala množstvo nemajetných Francúzov a veľké množstvo peňazí dala vyplatiť aj
vojovdovi de Rohan-Chabot, ktorý mal dočinenia s rojalistickými povstalcami vo Vendée. To na ňu vrhlo podozrenie, že spolupracuje s
kontrarevolúciou. V januári popravili Ľudovíta XVI. 1. marca 1793 sa du Barry vrátila do Francúzska. Dozvedela sa, že jej zhabali zámok, z
toho dôvodu, že vláda si myslela, že emigrovala do Anglicka. 2. marca pristála v Calais, kde dva týždne musela čakať na nový pas. Po
určitom čase sa mohla opäť vrátiť do zámku. Medzičasom sa v Louveciennes objavil George Greive, ktorý začal poburovať ľudí. Bol jedným z
fanatických agitátorov revolúcie, ku ktorému sa postupne pridal aj grófkin kuchár Salanave a jej sluha Zamore. Čoraz viac ľudí požadovalo
hlavu grófky. V júni ju Greive a Blache obvinili z nepriateľstva voči štátu, uväznili ju a zhabali jej majetok. Na jej stranu s však vtedy
postavil päťdesiatdeväť obyvateľov obce a ju museli prepustiť.
Greive a jeho pomáhači pokračovali a zastrašovali ľudí. Na
základe nového zákona zo 17: septembra 1793, ktorý hovoril, že každý, ktorý sa správaním, stykmi, alebo korešpondenciou prejavuje ako
zástanca tyranie, bola uväznená v Sainte-Pélagie. Už 21. septembra vyniesli rozsudok, vtrhli na zámok a zhabali listy, ktoré čo i len
náznakom boli podozrivé. Počas pobytu vo väzení sa dozvedela o poprave Márie Antoinetty 16. októbra 1793. Skúsila napísať list žalobcovi
Fouquierovi-Tinvillovi, ktorý 7. decembra napriek tomu vyniesol rozsudok.
V súvislosti s jej pobytom vo väzení sa rozpráva jedna
historka, ktorá sa nachádzala v pamätiach istého Dutensa, no nepodarilo sa ju doložiť. Vraj sa vo väzení objavil akýsi preoblečený kňaz,
ktorý ponúkal grófke záchranu, ak dá dokopy istú sumu peňazí. Nato sa ho vraj grófka spýtala, či by mohol zachrániť ešte dve osoby. Keď
kňaz odmietol, povedala nech namiesto nej zachráni vojvodkyňu de Mortemart. Kňazovi sa vraj podarilo nájsť madame de Mortemart a odviesť ju
späť do Anglicka. Grófka sa ešte pokúsila o svoju záchranu, tým, že prezradila skrýše v Louveciennes, kde ukryla klenoty pred revolúciou.
Ani to jej však nepomohlo a 8. decembra 1793 o pol piatej popoludní jej na námestí Republiky (dnešné námestie Svornosti) odťali hlavu.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta