O kocúrovi, kohútovi a kose

O kocúrovi, kohútovi a kose (Rozprávka)
O kocúrovi, kohútovi a kose

Jeden otec mal troch synov, najstarší sa volal Martin, druhý Matej a najmladší Michal. Všetci traja boli už odrastení, keď im raz otec ochorel a o niekoľko dní sa na smrť chystal. Zavolal si synov k lôžku a povedal im:

- Viete, deti, nemám iného bohatstva, iba túto chalupu, kocúra, kohúta a kosu. V chalupe bývajte a z tých troch vecí si každý po jednej vezmite. Nehádajte sa, buďte vždy svorní a pánboh vám požehná.

Sotva to dopovedal, umrel.

Keď synovia otca pochovali, rozdelili si dedičstvo. Martin si vzal kosu, lebo ňou vedel dobre kosiť. Matej si vzal kohúta a Michal kocúra.

- Ale, milí bratia, - rečie Martin, - doma všetci ostať nemôžeme, lebo by sme od hladu pomreli. Ostaňte vy dvaja tu a voľajako si už dáte rady, ja pôjdem s kosou do sveta.

Bratia sa mali radi a čo jeden chcel, na to pristal i druhý. A preto bratovi vôľu lámať nechceli.

Martin vzal kosu a šiel do sveta. Chodil dlho-predlho, ale nikde robotu nenašiel. Až napokon prišiel do jednej krajiny, kde boli ľudia veľmi hlúpi. Prišiel do mesta, postretol jedného človeka a ten sa ho spýtal, čo to nesie.

- Kosu, - odpovedá Martin.

- A čo je to? A načo?

- Tráva sa tým skáša.

- Tráva znáša? Veď je to výborné, my trávu rukami trháme, a to je veru ťažká robota. Keby ste šli k nášmu kráľovi, on by vám za znášika iste dobre zaplatil.

- Čo by som nešiel? Pôjdem.

Pán ho zaviedol ku kráľovi a ten kosu veľmi obdivoval a najal si Martina, aby s ňou šiel na kráľovské lúky trávu znášať.

Martin išiel a s ním veľa divákov. Ale Martin nebol hlúpy. Naprostred lúky zapichol kosu do zeme a kázal jednému sluhovi, aby napoludnie priniesol obed pre dvoch, a potom vyhnal z lúky všetkých divákov. Napoludnie, keď sluhovia priniesli obed pre dvoch, čudovali sa, že je taký kus lúky zožatý.

- Aj váš znášik bude jesť? - opýtali sa Martina.

- Keď robí, aj je. Ale choďte si len spánombohom a nechajte nás samých.
Sluhovia odišli a Martin sám zjedol obed pre dvoch.

„Dobre, že mi zišlo na um pýtať obed pre dvoch, keby mi boli priniesli iba pre jedného, nebol by som sa najedol." Tak to šlo deň po dni, kým napokon všetky lúky pokosil. Keď si všetku prácu porobil, šiel si s kosou na pleci ku kráľovi po plácu.

- A či tvoj znášik sám trávu znáša? - opýtal sa ho kráľ.

- Veru sám, pán kráľ! - odpovedal figliar.

- A nechal by si nám ho tu za tisíc zlatých?

- Veru je hoden viac, ale vám ho za tie peniaze nechám, - odpovedal kosec, vzal peniaze a šiel domov. Kráľ dal postaviť kosu do jednej svetlice, aby sa jej nič nestalo. Prišiel druhý rok, tráva narástla a bol čas pokosiť ju.

Tu rozkázal kráľ, aby vyniesli znášika na lúku. S veľkou slávou prišli na lúku, zapichli znášika do zeme a odišli. Mysleli si, že znášik nemá rád, keď sa niekto naňho pozerá. Napoludnie prihrmeli s obedom a boli zvedaví, či znášik už veľa roboty spravil. Ale kosa stála tam, kde ju ráno postavili. Čudovali sa, položili k nej obed a šli to oznámiť kráľovi.

»Veď hneď prvý poldeň poznášal znášik toľko trávy z lúky, keď s ním prišiel ten človek. Prečo teraz nechce robiť?« - pomyslel si kráľa pokrútil hlavou. Ale večer prišiel zasa sluha a oznámil, že sa kosa ani lúky ani obeda nedotkla.

- Iste znášikovi ktosi počaril, - povedal kráľ, - dajte mu päťadvadsať palíc. Ak ani potom nič nespraví, dáme ho zakopať.

Po slávnom rozkaze vyniesli na lúku dereš, položili naň kosu a dráb jej päťadvadsať odrátal. Kosa po každom údere nadskakovala a nejedného všetečníka švihla po nose.


- Počarili znášikovi, - kričali všetci, - zakopte ho! A hneď to i spravili, kosu zakopali do zeme a vytrhávali trávu rukami ako dosiaľ.

Bratia si medzitým dobre žili a požehnávali otca, že im nechal také dobré dedičstvo. Po nejakom čase, keď sa im už peniaze míňali, ozval sa Matej:

- Teraz pôjdem ja so svojím kohútom do sveta, azda ho i ja tak dobre predám ako ty kosu.

- Len choď ďaleko, kde sú ešte hlúpi ľudia, v Čechách by si zaň veľa nedostal, - radil mu Martin.

Matej si vzal svoje dedičstvo a šiel. Prišiel zasa k jednému mestu a postretol akéhosi pána.

- Čože to nesieš, dobrý človek? - opýtal sa pán.

- Kohúta si nesiem, - odpovedal Matej.

- Takého vtáka tu nemáme, načože ti je?

- Ten vták privoláva deň.

- To je div divúci. My ho každý deň musíme odprevádzať ta za ten vrch a ráno mu zas ísť v ústrety, a to je veru oštara. Keby ten vták bol naozaj taký, ako vravíš, náš kráľ by ti zaň veľa tisíc zaplatil.

- Presvedčte sa sami, - povedal Matej a šiel s kohútom ku kráľovi.

- Milostivý pán kráľ, ten človek má vtáka-voláka, ktorý deň privoláva, a keď vták ide spať, ide spať i deň.

- Veď by sa taký vzácny vták ani peniazmi zaplatiť nedal, keby naozaj tak bolo, ako vravíš.

- Milostivý pán kráľ, veď sa o tom. môžeme čoskoro presvedčiť.

Dali kohútovi zlaté bidlo a kohút sa spokojne uhniezdil. Onedlho deň odišiel, hoci ho nikto neodprevádzal. Kráľ bol rád a rána sa ani dočkať nemohli. O polnoci všetci povstávali a čakali, ako bude vták deň privolávať. Odbila jedna, nič, bili dve, kohút zakikiríkal a všetci zdúpneli, čo to za čudný spev. Tri bili, a kohút zasa zakikiríkal a potom ešte neraz do štvrtej, keď sa už celkom rozvidnelo. Keď kráľ videl, že kohút naozaj deň privolal, prikázal, aby Matejovi z pokladnice vyplatili päťtisíc zlatých a aby ho všetkým uctili. Matej si vzal peniaze, dobre sa najedol, napil a potom sa kráľovi poďakoval i pobral sa domov.

Naradovaní bratia ho vítali a začas sa mali zasa dobre. Ale akosi negazdovali s peniazmi, nuž sa im čochvíľa rozkotúľali. Keď ich už mali málo, povedal Michal:

- Bratia moji, teraz pôjdem ja do sveta šťastie hľadať. Azda dostanem i ja za kocúra toľko, ako ste vy dostali.

I jeho bratia napomenuli, aby sa vybral ďaleko, kde sú ľudia hlúpi, lebo v Čechách by nič nedostal. Michal vopchal kocúra do vreca a šiel. Dlho chodil, kým napokon prišiel do krajiny, kde ľudí nerozumel. Ale kým prišiel do hlavného mesta, naučil sa toľko, že sa aspoň trocha dohovoril. Pred mestom postretol akéhosi pána a ten sa ho spýtal, čo to vo vreci nesie?

- Kocúra, - odpovedal Michal a ukázal mu ho.

- To je čudné zviera a načo je?

- Chytá myši, hocikoľko ich je v dome, všetky vylapá.

- Nože vopchaj zas toho lapáka do vreca a poď ku kráľovi. My máme v zámku toľko myší, že nám div po stole nebehajú, a kráľ by dal ktoviečo za to, keby sa niekomu pošťastilo zo zámku ich vyhnať.

- Ľahká pomoc, - rečie Michal, vopchal kocúra do vreca a ponáhľal sa za pánom.

Keď prišli ku kráľovi, ozval sa pán:

- Milostivý pán kráľ! Tento človek má tu kocúra-lapáka. Je to zviera, čo myši chytá, a keby vaša milosť rozkázala, nuž by ho predal.

- Ak je to pravda, vďačne ho kúpim.

- Pán kráľ, len mi povedzte, kde ich je najviac, a hneď sa presvedčíte, ako ich môj kocúr lapá.

Zaviedli Michala do komory, kde bolo najviac myší. Len sa tak pod nohami hemžili.' Michal rozviazal vrece, kocúr vyskočil a myšiam bolo beda-prebeda!

Kráľ sa nesmierne zaradoval a hneď prikázal, aby Michalovi desaťtisíc zlatých vyplatili. Šuhaj si podskočil, keď mal toľké peniaze v hrsti, a veselo sa domov vracal. Už bol dva dni preč, keď kráľovi zrazu zišlo na um, čo bude ten lapák jesť, keď už myší v zámku nebude. Nikto mu to nevedel povedať, a Michal bol už ďaleko. Nuž kráľ prikázal, aby jazdec ihneď vysadol na najrýchlejšieho koňa a cválal za Michalom.

Šuhaj si šiel pekne po ceste, ako do mesta prišiel, tade sa i vracal. Na štvrtý deň zrazu začuje za sebou jazdca. Posol už zďaleka naňho volal, a Michal ho počkal. Jazdec pricvála a začne sa Michala napoly po nemecky, napoly po česky vypytovať, lenže Michal ho nerozumel. Nuž opýtal sa ho po nemecky:

- Was?

Vtom sa jazdec obrátil a cválal preč, akoby ho vietor odnášal. Michal si pomyslel, že to bol akiste blázon, vykročil.

Zmorený a zaprášený sa vrátil jazdec do zámku, zoskočil z koňa a bežal kráľovi oznámiť, čo sa dozvedel:

- Milostivý pán kráľ! Zlú novinu nesiem. Keď kocúr vychytá myši, bude i nám koniec.

- Kto ti to povedal? - dozvedal sa preľaknutý kráľ.

- Ten chlap, čo nám kocúra predal. Cestou som ho dohonil a opytujem sa ho, čo bude to zviera žrať, keď všetky myši pochytá. A on mi nato: „Vás!"

Hneď dal kráľ všetkých svojich radcov zvolať a radili sa, čo s kocúrom. Naveľa-naveľa sa poradili, že nechajú kocúra v komore zavretého a pred dvere postavia stráže, aby kocúr nemohol ujsť. V tej chvíli dostal najvyšší veliteľ rozkaz, aby štyroch mocných, smelých chlapov pred komoru postavil na stráž. Vo dne v noci stála pri každom rohu stráž a chlapi umierali od strachu, keď v komore voľačo len šuchlo. Na druhú noc bolo v komore ticho, lebo kocúr už všetky myši pochytal. Ráno, keď sa v komore nič nepohlo, lámal si chlap pri obloku hlavu, čo to zasa môže byť. Nuž osmelil sa a nazrel do komory. Ale beda! Kocúr sedel na obloku, a keď zazrel fúzatú tvár a huňatú čiapku, zľakol sa, skočil do obloka a fujas! Už ho nebolo. Druhý vojak začul krik, bežal pozrieť, čo sa robí, a tu kamarát hore bradou. Bez dychu vtrhol do zámku a zvolal:

- Beda, zle je, pán kráľ! Ten ukrutný lapák ušiel z komory a na smrť pohrýzol stráž, čo stála pri obloku. Bohvie, kde je teraz a koľkých ľudí už zahrdúsil. Beda-prebeda, veľké nešťastie sa na nás privalilo!

Hneď všetci zamykali domy, každý by sa bol najradšie schoval. Ale kráľ rozkázal, aby sa pluk najsmelších vojakov ozbrojil a tiahol proti kocúrovi. Rozkaz naskutku splnili. Za kocúrom sa tri dni hnali, ale nebolo po ňom ani chýru ani slychu.

Bratia žili svorne a na pokoji, gazdovali lepšie ako predtým, lebo vedeli, že teraz sa už na nijakú pomoc spoliehať nemôžu. Ale keď sedávali spolu, neraz sa na hlupákoch do chuti nasmiali.