Ako šlo vajce na vandrovku

Ako šlo vajce na vandrovku (Rozprávka)

Za starých čias sa stalo, že šlo vajce na vandrovku; ako tak ide na tú vandrovku, stretne ho vôl: „Kdeže ty ideš?" – pýta sa ho.

„Ja idem na vandrovku," odpovie vajce. – „Aj ja idem, budeme dvaja," rečie vôl a šli ďalej. Stretli koňa.

„Kdeže idete?" – „Ideme na vandrovku."

„Aj ja idem, budeme traja." – Šli ďalej, stretli mačku. – Aj tá šla s nimi; bolo ich štvoro. – Zase šli ďalej, stretla ich kačka. Aj tá šla s nimi; bolo ich pätoro. – Šli ďalej, stretli moriaka.

„Kdeže toľkí idete?" – „Ideme na vandrovku."

„Aj ja idem s vami, bude nás viac." – Bolo ich šestoro. – Šli ďalej, stretli raka. – Aj ten išiel s nimi, a tak ich bolo sedmoro.

Šli, šli, až prišli do jedného lesa, a tam nebolo ani vtáčka, ani žiadneho zvieratka, všade všetko pusté. Vandrovníci boli hladní, nebolo čoho do úst vložiť a noc sa blížila. I vraví vajce mačke: „Ty máš dobré oči, iď hore na drevo a pozri, či dakde neuvidíš svetlo!" Mačka sa hneď vydriapala na strom, a keď bola hore, videla v diaľke chyžku a v nej svetielko. Chytro zliezla dolu a hovorí to ostatným.

„No, už je dobre, tam pôjdeme, a čo by tam aj čerti boli, musia nám dať jesť," rieklo vajce. Šli. – Keď ku chyžke došli, vraví vajce koňovi, aby zabúchal na dvere. – Kôň zabúchal a von vyšla stará baba. „Čo tu chcete, čo tu hľadáte? Chytro choďte preč; keď moji chlapci domov prídu, všetkých vás pobijú," spustila baba na nich.

„Ej, pobijú, nepobijú, len sa ty o nás netráp, ale daj nám jesť," povedalo vajce.

„Eh, nech vás parom poberie, ja pre takých pocestných nič nemám," odpovedala baba. – Tu sa vajce veľmi rozhnevalo a kázalo volovi, aby vzal babu na rohy a odniesol ju do lesa. Aj sa to vo chvíli stalo; vôl odniesol babu do lesa, hodil ju do jamy a pribehol naspäť. Tu ako do chyže vošli, počuli, že ide človek. Všetci sa ľakli, len vajce nie; hneď rozkázalo, aby sa kôň za dvere postavil, vôl doprostred izby, mačka aby vliezla na ohnisko, moriak na policu, kačica pod lavicu, rak musel vliezť do krhly s vodou, a keď už bol každý na mieste, zhasilo vajce svetlo a zahrabalo sa do pahreby.

Obyvatelia tej chyžky boli zbojníci; dvaja prišli domov, traja zostali na zboji.

– Zadivili sa, že sa v chyži nesvieti a že im baba nejde otvoriť. „Azda zaspala," hovorí jeden. „No, veď ju zobudím," riekol druhý a vošiel do dverí. Ale tu kôň zadkom vyhodil, až zbojník odletel. „Ký to čert!" zvolá zbojník a skočí do izby, a tu ho vôl začne rohami klať, a keď skočí k ohnisku, aby si oheň rozžiaril, mačka ho začne škriabať, a ako siaha do popola, vajce sa rozpukne a strekne mu do očí.

– Skočí ku krhle, aby si oči vymyl, tu mu rak chytí prst do štipca. „Ej, sto bohov vám do hrdla, veď je to nie s dobrým," zvolal zbojník a hľadal dvere; ale vôl ho ešte rohami dobíjal a moriak volal: udri, udri, a kačička: tak, tak, tak, tak! Horko-ťažko sa zbojník von dostal a tu vypráva kamarátom, čo sa mu v chyži stalo. „Za dvermi stojí mlatec so štyrmi cepami, na prostriedku izby stojí jeden so železnými vidlami, na ohnisku je drapač, v pahrebe jeden strieľa a vo vode jeden strihá, na polici volá udri, udri, a pod lavicou tak, tak, tak!" – I ľakli sa zbojníci, utiekli do lesa a do chyžky sa viac nevrátili. – Žilo tam teda vajce s kamarátmi v pokoji, kým nepojedli, čo tam našli; potom sa asi domov vrátili.