O starom rybárovi

O starom rybárovi (Rozprávka)
Kedysi dávno neboli írski rybári skúpi, a keď aj neznámeho bieda priprela, vždy mu pomohli. Ak sa i stalo, že rybárov čln zahnala búrka ďaleko od brehu, kde žil, napokon niekde stroskotal na bralách a zachránil si len holý život, vždy ho ostatní cez zimu prechovali. Stroskotanec im zvyčajne pomáhal pri jednej-druhej robote, až kým sa nemohol bezpečne vrátiť domov.

Ak všetci odišli z rybárskej chalupy, vždy ostalo v kuchyni trocha nachystaného jedla pre niekoho, kto by azda potreboval strechu nad hlavou a dobrý hlt na posilnenie. Také boli dobré staré poriadky. Ľudia však čoraz častejšie na ne zabúdali, viac mysleli na vlastný žalúdok ako na cudziu biedu. Nuž a tak sa raz stalo, čo sa nemalo stať.

Úbohého starého rybára zahnala jesenná búrka ďaleko od dediny, kde mal chalúpku, a keď sa pokúšal zachrániť sa na neznámom brehu, vyhodila mu ozrutná vlna čln na skalisko a tam ho na kúsky roztrieskala. Ktovie ako, ale rybár sa predsa zachránil. Rybári ho zaviedli do najbližšej chalupy, nachovali ho, šaty mu pri ohni vysušili, aj ho prenocovali, ale ráno ho vypravili na cestu domov.

„Ide zima," vraveli rybári. „Sami nemáme dosť rýb a teraz nepotrebujeme pomoc. Siete opraviť a člny vysmoliť si vieme aj sami. Ďalšie hladné ústa nemôžeme chovať."

Rybár sa poďakoval za všetko a s ovesenou hlavou šiel ďalej. V susednej osade obišiel takisto. Raz ho nachovali, prenocovali, potom ho poslali ďalej, hoci vedeli, že starký peši ďaleko nedôjde. Vedeli, že člny teraz v zime nevyplávajú tak ďaleko do mora, aby stretli niekoho, kto by ho zaviedol domov.

Starý rybár si už myslel, že sa jari nedočká, no zašiel ešte í do tretej, najmenšej a najchudobnejšej osady, kde žilo len sedemnásť rybárov. Vošiel do prvej chalupy - biela hlava ovesená, ruka roztrasená.

„Dobrí ľudia, stroskotal som a do jari by som sa domov do Balinu nedostal. Nuž prišiel som vás poprosiť, či by ste ma cez najhoršiu zimu neprechovali. Nie som žobrák, ale vyšiel som na žobrácku palicu, no pomôžem vám pri robote, koľko budem vládať."

„Netráp sa, starký, len tu zostaň s nami, múdra hlava sa vždy zíde pri kozube a hladovať azda spolu nebudeme," ozval sa domáci.

Nuž tak sa stroskotanec preživil cez zimu, a nejeden mladý rybár sa čudoval, že starký spraví viac roboty ako on. Nikto v celej osade nevedel tak rýchlo a také dobré siete robiť ako on.

Keď prišla jar, starký vravel, že by bol čas, aby sa vrátil domov.

„Ale poď ešte s nami na veľký lov," prosili ho rybári. „Keď nám pomôžeš, dostaneš podiel, bude sa ti ľahšie odznova začínať ako s prázdnymi rukami."

Rybárske člny z mnohých osád vyplávali na druhý deň ďaleko na šíre more a úlovok bol teraz naozaj bohatý. Keď bolí člny už skoro plné, zvolal zrazu starec:

„Obráťte, chytro obráťte člny a poďme domov, ide búrka."

Ostatní rybári krútili hlavou.

„Búrka príde, ale iba o deň-dva. Teraz nám ešte nič nehrozí."
Ale starý rybár jednostajne opakoval svoje: „Ide búrka!" Poniektorí si mysleli, že prišiel o rozum, ale skúsení rybári predsa poslúchli.

„Čo ak má starec pravdu?"

Obrátili člny, zamierili k brehu a vracali sa domov. Breh bol ešte ďaleko, keď sa z čista-jasna strhla taká divá búrka, že podobnú ani najstarší rybári nepamätali.

Už-už sa ozrutná vlna prevaľovala cez čln, kde bol aj stroskotaný starý rybár. Vtedy náš starec zrazu vstal, vybral zo šatôčky prsteň, pozrel cezeň na biely hrebeň, zadul zo všetkých síl cez obrúčku a hodil prsteň do vody. Obrovská vlna sa neprevalila cez čln, ale ho bezpečne preniesla bližšie k brehu.

Starec ešte dva razy zachránil čln z nebezpečenstva. Potom padla na zátoku čierna noc, ale rybári už bezpečne doveslovali domov. Všetci sedemnásti z najchudobnejšej osady sa zachránili aj s člnom a priniesli bohatý úlovok, iba starého rybára nikde nebolo. Zmizol, akoby ho more bolo zhltlo. Keď sa všade rozchýrilo, koľké ženy z okolitých osád oplakávajú svojich mužov a synov, vedeli už zachránení rybári, akého starca chovali cez zimu a ako štedro sa im za všetko odslúžil.