Človek a tiger

Človek a tiger (Rozprávka)
Stalo sa to za dávnych čias, keď zvieratá ešte vedeli rozprávať.

Mladý roľník prerušil prácu na ryžovom poli. Bolo práve poludnie a slnko neznesiteľne pálilo. Utiahol sa teda sedliak do tieňa košatého stromu, ktorý rástol vedľa jeho role, a pustil sa dojedla. Bolo to skromné jedlo, hrudky varenej ryže, zavinuté do listov arekovej palmy.

Počas poludňajšieho odpočinku si aj byvol hľadal potravu vo vysokej tráve, ktorá bujne rástla okolo ryžových polí. Keď sa nasýtil, tiež sa utiahol do tieňa jedného z banánovníkov. Pokojne prežúval a z času na čas pohodil hlavou, odháňajúc takto muchy, ktoré ho obťažovali, pretože ich priťahoval zápach veľkého zvieraťa v horúčave poludnia. Byvol, ako väčšina týchto zvierat, ustavične prežúval.

Zrazu sa zviera prebralo z driemot a zbystrilo pozornosť: v závane vetra zacítilo pach šelmy. Vyskočilo na rovné nohy a čakalo so zdvihnutou hlavou a bojovne pripravenými rohmi.

Ako tak byvol hľadí okolo, zbadal tigra, ktorý sa k nemu prikráda. Keď bol tiger blízko, vraví: ,,Netvár sa tak bojovne, byvol! Neprichádzam ako nepriateľ. Chcel by som sa ťa iba na niečo spýtať. Celé dni ťa sledujem bez toho, aby si ma ty videl. Schovaný v. húštine, ktorá lemuje tieto polia, pozorujem zaujímavé divadlo, ako vy dvaja s človekom spoločne pracujete. Ako je to len možné, že malý útly človek bez veľkej sily, bez prenikavého pohľadu a bez čuchu, ktorý je najvyšším darom prírody, prichádza na tvojom chrbte a prinúti ťa pracovať pre seba, hoci ty, byvol, si desaťkrát ťažší a silnejší, ba aj rýchlejší a vytrvalejší ako on?"

„Aby som ti pravdu povedal, neviem, prečo je to tak," odvetil dobrácky ťarbák byvol. „Stále sa akosi nemôžem ubrániť jeho vplyvu... Viem iba toľko, že má vzácny talizman, nazývaný rozum."

„Musím zájsť za ním a popýtať sa ho na tú zvláštnu vec," povedala žltá šelma po chvíli. „Musím sa ho na to opýtať, pretože keby som mal jeho rozum, získal by som veľkú moc nad ostatnými zvieratami a bolo by to pre mňa veľmi výhodné. Len si predstav, byvol, nemusel by som prenasledovať korisť a naháňať ju po džungli, len by som jej prikázal, aby sa nehla z miesta - a bez námahy by som získal potravu. Mohol by som si podľa vlastnej vôle vyberať naj tučnejšie a najchutnejšie zvieratá."

„Veru tak," zadumane prisvedčil byvol. „Prečo teda nejdeš za ním a nespýtaš sa ho na to?"

Tiger sa rozhodol. Priplichtil sa k roľníkovi a hovorí mu: „Človeče, som veľký, silný, rýchly, ale túžim ešte po čomsi navyše. Počul som, že máš to, čo sa nazýva rozum, a vďaka tomu rozkazuješ všetkým zvieratám. Mohol by si mi dať trochu z neho? Pre mňa by to malo velikánsku cenu."

„Prepáč, tiger," odpovedal človek a poškrabal sa za ušami, „ale nechal som svoj rozum doma. Nezvyknem ho nosiť so sebou, keď idem pracovať na pole. Ale skočím ho pohľadať."

„Môžem ísť s tebou?"

„Lepšie bude, ak zostaneš tu, pretože dedinčania by sa naplašili a zbehli by sa, aby ťa zabili. Počkaj ma, pohľadám, čo ti tak veľmi treba, a hneď sa vrátim."

Mladý roľník urobil niekoľko krokov, potom sa vrátil zamyslený: „Čo ak zatiaľ, kým sa budem kvôli tebe namáhať, dostaneš chuť na môjho byvola a zožerieš ho? Bezpodmienečne ho potrebujem k svojej práci, kto by mi potom nahradil toľkú stratu?"

Tiger nevedel, čo na to povedať. A roľník pokračoval: „Ak dovolíš, priviažem ťa k tomuto stromu, potom spokojne pôjdem po rozum."

Keďže sa tigrovi veľmi žiadalo mať trochu z toho tajomného rozumu, súhlasil. Človek ho potom povrazom pevne priviazal ku kmeňu košatého stromu a ponáhľal sa domov. Vrátil sa s poriadnou otepou dobre vysušenej slamy, rozhodil ju okolo stromu - a podpálil ju.

„Toto je môj rozum!" skríkol na tigra, ktorého obklopili plamene a ukrutne ho pálili. Tiger tak reval, že sa aj ostatné šelmy v džungli chveli od strachu, vyhrážal sa i prosil. No človek mu neuvoľnil putá.

Pozeral sa, ako tigra oblizovali plamene, a usmieval sa pritom. Aj byvol, ktorý sa prizeral na toto divadlo, dal sa do rehotu a tak natriasal hlavou, až ňou udieral o skalu, trčiacu zo zeme. A odrazu, v tomto záchvate veselosti, tak sa tresol o kameň, až si vybil všetky horné zuby. Odvtedy mu už nijaké nenarástli.

Ale plamene prepálili povraz, ktorým bol tiger priviazaný k stromu. Dravec zúrivo ryčal od bolesti a strachu, trhal sa a usiloval sa uniknúť. Nakoniec vyskočil z plameňov, ktoré ho obkľučovali, a hybaj do džungle. Tu si vytrhal horiace chlpy z kožucha. Čas už nikdy nezacelil čierne škvrny, ktoré zanechali plamene na jeho dovtedy žltom odeve.