Smútok za Johnom Lennonom
Smútok za Johnom Lennonom (Rozprávka)
BOLA raz jedna oceľová guľka. Mala oceľové telo, oceľové oči, srdce z ocele. Bývala v hlavni revolvera.
Ako kukučka v hodinách, ktorá namiesto „kuk" urobí „puk".
Ako bežec na štartovacej dráhe pripravený každú chvíľu vybehnúť.
- Keby som mohla vyletieť, - hovorila si oceľovým hlasom. - Všetkým by som ukázala, kto je na svete najmocnejší. Ja!
Malým strieborným kvapkám dažďa, ktoré stekali po obloku, hovorila:
- Vy hlúpa voda! Viete vôbec, že ja som najsilnejšia na svete? Všetko rozdrvím! Všetko rozmetám!
Ale dažďové kvapky šli ďalej svojou cestou a mysleli si svoje:
„My sme oveľa silnejšie! Keď dopadneme na zem, prebudíme v nej korienok. Korienok vystrčí zvedavú hlavičku - a už je na svete
rastlinka, už je na svete nový život a ten je silnejší ako milión guliek do revolvera!"
Oceľová guľka sa ďalej zlostne pozerala z okna. Zrazu zbadala na chodníku malé guľky, práve také ako ona. Niektoré boli biele, iné
čierne a niektoré niesli dlhé paličky so zástavkou.
- Hej, guľky! - zakričala na ne oceľová guľka. - Prečo idete po tom chodníku? Prečo tam veselo poskakujete? Musíte trhať a sekať a
drviť a ničiť! Veď nato ste guľky z revolvera!
Zdola sa ozvalo:
- My nie sme žiadne guľky, my sme noty. Hudba. Pesnička. Hudobník John Lennon nás poslal do sveta, aby sme prinášali radosť, a nie aby
sme zabíjali!
- Pch! - pohŕdavo zvolala revolverová guľka. - Hudba! Najkrajšia hudba na svete je hvizd vystrelených guliek. Veď počkajte, keď
stretnem toho vášho hudobníka, ukážem mu, kto je
na svete najmocnejší.
A John Lennon zatiaľ sedel doma za bielym klavírom a vyťukával na bielych klávesoch pesničky o žltej ponorke, o jahodových poliach, o
bláznovi na kopci, o pánovi Nikto, ktorý býval v krajine Nikde a nikdy nič nerobil. Spieval príbeh o holičstve v mestečku Penylejn a o
opustenej slečne, ktorá nemala nikoho, iba nádherné a záhadné meno Eleanor Rigby.
Spoza dvier vychádzali piesne ako rozsvietené vzducholode a ticho sa vznášali vo vzduchu.
Jedného dňa šlo okolo malé dievčatko s malým noštekom a veličiznými očami. Oči malo veličizné preto, že chceli všetko vidieť,
všetko poznať, všetko sa dozvedieť.
Dievčatko chvíľu počúvalo a potom zaklopalo na dvere, spoza ktorých sa ozývala hudba. Keď sa vo dverách zjavila hlava hudobníka Johna,
spýtalo sa:
- Môžem ďalej ?
- Pravdaže, - povedal hudobník John a zvedavo sa na dievčatko zahľadel.
- Vy ste skladateľ? Naozajstný skladateľ, čo skladá hudbu? - vypytovalo sa dievčatko. - Jéj, vždy som chcela vidieť naozajstného
skladateľa. A kde máte schované tie vrecia s hudbou ? Ja viem, v skriniach. A odtiaľ ju skladáte dolu, či nie? Veď preto sa voláte skladateľ,
či nie?
Hudobník John sa zasmial:
- Počúvaj, ty si rada vymýšľaš, však? A tak je to správne, pretože keby sa nevymýšľalo, nikdy by sme nemali tento nádherný svet!
Ale radšej mi povedz, ako sa voláš - teraz keď sme už kamaráti.
- Lucinka, - povedalo dievčatko.
- Aha, - povedal hudobník John, vytiahol gitaru, dotkol sa strún a začal hrať melódiu. - Už viem: voláš sa Lucinka a bývaš na oblohe.
Počítaš tam hviezdne diamanty. Predstavujem si, že tá obloha je celá z marmelády a voňajú tam pomarančovníky.
- Ale veď to je pesnička o mne, - zaradovala sa Lucinka. - Odkiaľ sa tu vzala?
Hudobník John sa usmial:
- Sama si mi ju porozprávala. Vieš, ja mám v hlave malý mlynček, ktorý sa naťahuje husľovým kľúčom. A ten mlynček zomelie všetky
príbehy, ktoré počujem, na pesničky. Tak skladám hudbu, vieš? A keď sa mi niektorá pesnička podarí, idem ju nahrať na gramofónovú
platňu, aby ju mohli počuť aj ďalší ľudia, aj ostatné malé Lucinky.
A hudobník John vzal gitaru, zbehol dolu schodmi a kráčal dlhými krokmi po ulici. Šiel nahrať svoje nové piesne. Pozeral na večernú
oblohu, na ktorej Lucinka už rozsvecovala hviezdy.
Aj oceľová guľka z revolvera videla ich žiarivý svit.
- Hej, oceľové guľky, prečo tam len tak visíte? Musíte trhať a sekať a drviť a ničiť! Veď nato ste guľky z revolvera!
Zhora sa ozvalo:
- My nie sme nijaké guľky. Sme hviezdy a svietime na cestu hudobníkovi Johnovi.
Guľka sa zasmiala:
- Cha! Najkrajšie svetlo na svete je záblesk z revolvera, ktorý vystrelí. A to bude čoskoro!
A guľka vyletela z hlavne revolvera a letela tak dlho, kým nedobehla hudobníka Johna. Hudobník John sa nemohol brániť, pretože mal iba
gitaru a z gitary sa strieľať nedá.
Na druhý deň všetky noviny sveta písali:
ZASTRELILI JOHNA LENNONA, OBĽÚBENÉHO SPEVÁKA A SKLADATEĽA!
John Lennon odišiel na žltej ponorke do krajiny Nikde. Na cestu mu hrala kapela Klubu osamelých sŕdc, ktorú dirigoval seržant Pepper.
Všetky drôty elektrického vedenia sa premenili na gitarové struny a vietor na nich vybrnkával piesne hudobníka.
Guľka z revolvera už dávno zhrdzavela a rozpadla sa na prach, ale pesničky hudobníka Johna ľudia počúvajú dodnes. Pretože hudba je
mocnejšia než všetky zbrane na svete.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta