Pulcinellov útek

Pulcinellov útek (Rozprávka)
Pulcinella* bol najneposednejšou bábkou celého starého bábkového divadla. Ustavične sa proti niečomu búril: alebo by bol radšej šiel namiesto predstavenia na prechádzku, alebo mu bábkar pridelil komickú úlohu, kým on by bol radšej hral tragickú.

„Skôr či neskôr," zdôveril sa Arlecchinovi*, „odrežem povrázok."

A tak aj urobil, ale nebolo to vo dne. Raz v noci sa mu podarilo zmocniť bábkarových nožníc, poodstrihoval postupne všetky povrázky, ktoré mu sputnávali hlavu, raky a nohy, a navrhol Arlecchinovi:

„Poď so mnou!"

Arlecchino nechcel ani počuť, aby sa rozlúčil s milovanou Colombinou, ale Pulcinella nechcel vláčiť so sebou aj tú výškericu, ktorá mu neraz vyparatila dajakú lapajčinu.

„Pôjdem sám," rozhodol sa. Zoskočil odvážne na zem a taho - vzal nohy na plecia.

,To je krása,' myslel si idúcky, ,necítiť, že ťa niekto zo všetkých strán poťahuje na tých prekliatych povrázkoch. To je krása, keď môžem stúpiť, kam sa mi chce.'

Pre osamelú bábku je svet veľký a strašný, obývaný najmä v noci zúrivými mačkami, hotovými zameniť si každú vec, čo sa pohybuje, za myš, ktorej treba skočiť na krk. Pulcinellovi sa podarilo presvedčiť mačky, že majú do činenia s ozajstným umelcom, ale pre istotu sa vždy na noc uchýlil do záhrady, prikrčil sa k múriku a zaspal.

Na úsvite ho vždy zobudil hlad. Ale zôkol-vôkol, kam len oko dovidelo, boli samé klinčeky, tulipány, cínie a hortenzie.

„Čo sa dá robiť," povedal si Pulcinella, odtrhol klinček a s určitou nedôverou začal hrýzť okvetné lístky. Nebolo to ako biftek* na ražni alebo filé* z okúňa: kvety majú veľa vône a málo chuti. Ale Pulcinellovi pripomínali chuť slobody a pri druhom súste bol presvedčený, že nikdy predtým neochutnal chutnejšie jedlo. Rozhodol sa, že zostane naveky v záhrade, a tak aj urobil. Spával pod veľkou magnóliou, pretože jej tvrdé listy sa nebáli ani dažďa, ani krupobitia a živil sa kvetmi: dnes klinček, zajtra ruža. Pulcinellovi sa snívalo o celých horách makarónov a širinách syra, ale nevzdal sa. Strašne vychudol, ale tak voňal, že podchvíľou naňho sadali včely a chceli vysávať nektár; a odletovali sklamané až vtedy, keď sa darmo pokúšali zaboriť ciciačik do jeho drevenej hlavy.

Nadišla zima, odkvitnutá záhrada čakala prvý sneh a úbohá bábka nemala čo jesť. Nevravte, že Pulcinella sa mohol vydať na spiatočnú cestu. Jeho úbohé zoslabnuté drevené nohy by ho neboli ďaleko zaniesli.

„Čo sa dá robiť," povedal si Pulcinella, „umriem tu. Nie je to zlé miesto. Ba čo viac: umriem slobodný. Nikto mi už nikdy nezakvačí povrázok na hlavu, nikto ma už neprinúti vravieť: Áno či nie."

Prvý sneh ho prikryl jemným belostným páperom.

Presne na tom mieste vyrástol zjari klinček. Spokojný a šťastný Pulcinella pod zemou dumal: „Ajhľa, z mojej hlavy vyrástol kvet. Je niekto šťastnejší ako ja?"



(*Pulcinella - vyslov pulčinella, maska talianskej komédie, gašparko)

(*Arlecchino - vyslov arlekkíno, šašo, harlekýn)

(*biftek - pečený hovädzí rezeň)

(*filé - rezeň mäsa, obyčajne teľacieho alebo rybacieho)