Žabia studňa – Ďuríčková, Mária

Žabia studňa

Marga bola sirôtka bez otca a matky, obaja sa jej jeden za druhým na akúsi pliagu – chorobu pominuli. A ona vyrastala medzi čeľaďou na Bratislavskom hrade. Jeden jej podal kôročku, druhý jabĺčko a kuchár vše aj za varešku kaše. Či takej omrvine veľa treba? Napokon si všimla Margu hradná pani a kázala si ju poslať k sebe do komnát. Najprv iba na drobné posluhy – veď dievča malo len zo osem rokov – a už potom, však sa uvidí.

„Tak akože sa ti žuje v bielych komnatách?“ spýtal sa raz Margy kuchár, keď jej kládol na podnos občerstvenie pre paniu: čaj a drobné pečivo.

„Ešte nie najhoršie,“ vraví Marga, „len keby som sa tak nebála panej.“ A dodala tíško: „Ona hneď za všetko dá založiť človeku husle.“

Kuchár hodil rukou: „Husle, to by ešte nebolo najhoršie. Oveľa horšia je metla. Keď ti tak vytnú pol šilinga.“

„A to je koľko?“

„Päťdesiat po holom. Človek sa až tak kúpe v krvi.“

„Ja sa veľmi bojím,“ zašepkala Marga a brala sa s podnosom. Len aby ho šťastlivo doniesla! Len aby jej z neho dačo nespadlo!

Raz pani grófka rozkázala Marge doniesť vody do krčiažka. Nádrž, čo slúžila za studňu, bola hlboká, a krčiažok vzácny, zlatými lístočkami vybíjaný.

Jaj, len aby mi nespadol do vody! tŕpla Marga, keď sa načahovala nad obrubník. Ledva si to pomyslela, už sa jej krčiažok vyšmykol z ruky a klesol na dno. Dievča sa horko rozplakalo. Pani grófka jej za ten krčiažok istotne dá založiť na krk husle. Alebo jej dá vyťať metlu pol šilinga, ak nie i celý. Slzy ako hrachy cupkali do vody a vybíjali v nej jamky, až sa od nich po hladine kolesá rozbiehali. A vtom – hľaďže! Na samom prostriedku nádrže sa vynoril žabiak. A v pysku držal utopený krčiažok. Marga sa náramne potešila. Naklonila sa nad vodu, do jednej ruky opatrne chytila krčiažok a do druhej žabiaka. Od radosti, že ju zachránil pred paniným trestom, vtisla mu na široké ústa bozk.

„Ďakujem ti, žabiačik, nikdy na teba nezabudnem!“

„Aj ja ti ďakujem Marga,“ prehovoril žabiak ľudským hlasom. „Sľúb mi, že až narastieš, vydáš sa len za toho, kto preskočí z jednej hradnej veže na druhú. Či sľubuješ?“

Marga sa rozosmiala: „Takého mládenca by som rada poznala. Za takého by som sa raz vďačne vydala.“

„Tak dobre,“ vraví žabiak, „len aby si nezabudla!“

Ale horkýže nezabudla! Roky sa míňali, povinností pribúdalo a dievčaťu dávno vyfučala z hlavy detská príhoda.

Cvičená od útleho veku, vedela Marga vo všetkom ulahodiť pani grófke, takže sa časom stala jej prvou komornou. Pani ju chcela mať jednostaj nablízku, a to nielen pre bystrosť a šikovnosť, ale aj pre krásu, ktorá jej žiarila z tváre, postavy a z každého pohybu. Pani grófka patrila k tým, čo sa radi obklopovali krásou, či to už bola krása namaľovaná, vytesaná – alebo živá.

V tom čase sa začali obšmietať okolo Margy aj všelijakí mladí páni, jednak urodzení, jednak neurodzení. Tí prví, že by sa s ňou radi zabavili, a tí druhí, že by sa s ňou radi oženili. Dokonca aj nemý Marek, paholok z koniarne, potajomky položil Marge na prah komôrky pierko lesných jahôd. Marga sa začudovala, ktože jej to? Marek jej veru ani naum nezišiel, možno ani nevedela, že taký je. Napokon si to premnohé chlapské zaliečanie všimla aj hradná pani a usúdila, že je načase Margu vydať. Sama jej hneď vybrala aj ženícha: hradného strážmajstra.

Zarmútila sa Marga, lebo strážmajster bol človek tvrdý a mrchavý. K panstvu, ktoré mala dosiaľ nad sebou, jej pribudne ešte aj tento surový vojak. Lenže či sa poddanské dievča mohlo sprotiviť panskej vôli? O tom škoda i hovoriť. Nik sa jej ani nič nespýtal, len sa hneď chystala svadba. Veľká svadba, na ktorej bude nielen hradné služobníctvo, ale aj hradné panstvo.

Uberá sa svadobný sprievod do hradného kostola na sobáš, a tu ti mu, práve keď išiel popri vodnej nádrži, vkročí do cesty mládenec: vysoký, svižný, s nohami ako jeleň, súci veru. A celý v zelenom. Kde sa tu ten vzal? Zastane si mládenec tvárou v tvár mladuche a vraví: „A či si už zabuzdla na svoj sľub, Marga?“

A ona v pomykove: „Na aký sľub? Veď som ja nikomu nič nesľubovala.“

„A ba si veru sľúbila: že sa vydáš len za toho, kto preskočí z jednej hradnej veže na druhú. Nuž, pán ženích,“ obrátil sa k mladému zaťovi, „môžeš skákať prvý.“

Do strážmajstra vstúpil náramný srd: takéto frčky mu hádzať na jeho vlastnej svadbe! Vytasil šabľu a zahnal sa na mládenca. Aj by ho bol naveky rozfaklil, lebo mládenec sa nemal čím brániť, no ten v pravej chvíli vyskočil, ani čo by mal na nohách krídelká. Vyskočil a už stál na hradnom obloku. A potom z nižšieho obloka na vyšší, z nižšieho na vyšší, až sa vyšvihol na samý vrchovec hradnej veže. Zakýval Marge zeleným klobúkom a zavolal:

„Keď sa ženil môj otec, skočil pre mladuchu z Tatry na Trimatru, a ja by som nemal preskočiť z veže na vežu?“ Rozhojdal sa v kolenách a huš! prefrnhol na druhú hradnú vežu. Svadobní hostia zhíkli a zavolali vivat! A Marga sa od radosti rozosmiala. V tej chvíli zelený mládenec čiahol do vrecka a rozhodil po nádvorí za hrsť strieborniakov. Čiahol do vrecka a rozhodil za hrsť zlatiakov. Ešte raz čiahol do vreca a rozhodil za hrsť perál. Vrhli sa hostia na zlatiaky ani sliepky na zrno. Aj ženích sa vrhol, hoci mu v tom trošku prekážal parádny mundúr. Ba ani hradnej panej sa neťažilo zohnúť po utešenú perlu, veľkú ani bôb. Jedine nemý Marek, paholok z koniarne, na mladuchu Margu hľadel a ona zase v očarení hore na vežu. A potom …

Keď už hostia všetky peniaze aj perly vyzbierali a znova pozreli na hradnú vežu, zeleného mládenca tam už nebolo. Zmizol, ani čo by sa bol do zeme prepadol. A sním akoby sa prepadla do zeme aj mladucha Marga. Nik nevedel, kde sa podeli, len nemý Marek v ohromení na hlbokú nádrž ukazoval. Zhrčili sa ľudia okolo obrubníka, ale nič nevideli. Iba čo sa podaktorým zazdalo, že sa voda pri okraji akomak vlní, ani čo by sa na nej strácal posledný kruh. Tu niektorí začali vravieť, že im bol zelený mládenec od prvej chvíle podozrivý, keď sa tak nečakane práve pri studni zjavil, a veru – nezbadali ste? – trošku aj páchol bahurinou a žaburinou. Istotne to bol mládenec zo žabieho sveta, tvrdili.

Tak sa stratila komorná Marga, nikdy ju už nikto nevidel. A tej nádrži prischla odvtedy prezývka: Žabia studňa.