Tieň – Hans Christian Andersen

Tieň – Hans Christian Andersen

V horúcich krajoch, tam slnko páli! Ľudia zhnednú celkom ako mahagón. A v najhorúcejších krajoch sa opália na černochov. No istý učenec z chladných krajov prišiel len do horúcich. Nazdával sa, že tam si bude môcť behať ako doma, ale čoskoro zmýšľal inak. On i všetci rozumní ľudia museli sedieť doma, okenice a dvere mali celé dni pozatvárané. Vyzeralo to, akoby celý dom spal, alebo akoby nikto nebol doma. Úzka ulica s vysokými domami, kde býval, bola aj tak postavená, že tam slnko svietilo od rána do večera. Naozaj sa to nedalo vydržať.

Učenec z chladných krajov bol mladý človek, múdry muž, a nazdal sa, že sedí v horúcej peci. Ubúdalo ho, celkom schudol, ba aj jeho tieň sa strácal; bol oveľa menší než doma, aj z neho si slnko vzalo svoju časť. Ožil až vtedy večer, keď slnko zapadlo.

Bolo naozaj potešením sledovať ho. Len čo priniesli do izby svetlo, jeho tieň sa roztiahol po stene, ba až k povale, tak sa predĺžil. Veru aj tieň sa musel povystierať, aby načerpal sily. Učenec sa išiel pretiahnuť na balkón a ako hviezdy vychádzali v príjemnom jasnom vzduchu, cítil sa, sťaby opäť ožil. Na všetky balkóny v ulici - veď v horúcich krajoch je balkón, pred každým oblokom - vychádzali ľudia, lebo vzduchu sa treba nadýchať, hoci si už človek zvykol byť hnedý ani mahagón. Nastal život hore i dolu. Sevci a krajčíri, všetci ľudia sa sťahovali na ulicu, vynášali ta stoly a stoličky a zažínali svetlá. Hej, tisíce svetiel svietilo, a ten hovoril, onen zas spieval, ľudia sa prechádzali, vozy hrkotali, somáre drobčili: cililing! - veď mali zvončeky. Na ulici sa rozprúdil čulý život.

Len v jedinom dome, práve naproti stavaniu, kde býval učený muž z cudziny, bolo celkom ticho. A predsa tam niekto býval, lebo na balkóne boli kvety a v slnečných lúčoch pekne rástli. Nemohli by predsa rásť, keby ich nik nezalieval. Teda niekto ich zalievať musel; preto aj v tom dome iste bývali ľudia. Dvere sa tam večer otvorili, no vnútri bolo tma, aspoň v prednej izbe, ale odkiaľsi z ďalších vnútorných miestností sa ozývala hudba. Cudziemu učencovi sa zdala nevšedná, pravda, azda si to len namýšľal, lebo tu v teplých krajoch sa mu zdalo všetko nevšedné. Len keby to slnko tak nepieklo. Cudzincov domáci vravel, že nevie, kto si prenajal dom naproti, veď tam nevidieť nikoho, a pokiaľ ide o hudbu, nazdával sa, že je strašne úbohá.

„Akoby voľakto nacvičoval stále tú istú skladbu, na ktorú nestačí, vždy ten istý kúsok. „Veď ja to zvládnem!“ navráva si, no hocikoľko bude hrať, nikdy sa ju nenaučí.“

Raz v noci sa cudzinec zobudil - spával pri otvorených dverách na balkón. Vietor podvihol záclonu nad nimi a učencovi sa zdalo, že všetky kvety žiaria najkrajšími farbami ako plamene a medzi kvetmi stojí štíhla, pôvabná deva a akoby aj z nej vychádzalo svetlo. Začali ho z toho páliť oči, veď ich aj priveľmi otváral, a vtom precitol. Skokom sa postavil na

dlážku a tíško podišiel k záclone, ale deva bola preč a zmizlo aj svetlo; kvety už nežiarili, no stáli tam pekne v poriadku ako vždy. Cez poodchýlené dvere vychádzala znútra hudba, taká nežná a krásna, že by človek pri nej mohol upadnúť do sladkého zasnenia, sťaby v tom bolo priam akési čaro! Nuž ale kto tam býva? A kadiaľ sa ta vlastne vchádza? Na celom prízemí bol obchod vedľa obchodu, tadiaľ sa predsa nedá kedykoľvek voľne prejsť.

Raz večer si cudzinec sadol na balkón, v izbe za sebou mal zažaté svetlo, preto bolo celkom prirodzené, že na stene náprotivného domu videl svoj tieň. Veru, tieň sa uvelebil medzi kvetmi na balkóne naproti, a keď sa cudzinec pohol, pohol sa aj tieň, lebo tak to musí byť.

„Myslím, že môj tieň je jediná živá postava, ktorú tam vidieť,“ povedal si učenec.

„Pozrimeže, ako pekne sa usadil medzi kvetmi, dvere za ním sú odchýlené, veru by môj tieň mohol byť taký bystrý, aby vošiel dnu, poobzeral sa tam a potom mi prišiel povedať, čo videl! Hej, mal by si mi poslúžiť!“ zažartoval. „Buď taký dobrý a vojdi dnu! Nože, pôjdeš?“ Potom kývol tieňu a tieň kývol jemu. „No choď, ale nieže sa mi stratíš!“

Cudzinec vstal a vstal aj jeho tieň na balkóne náprotivného domu. Cudzinec sa obrátil a obrátil sa aj tieň. Bystrý pozorovateľ mohol zreteľne vidieť, že tieň vošiel dnu odchýlenými dverami náprotivného domu, práve, keď cudzinec vstúpil do svojej izby a zatiahol za sebou záclonu. v Na druhý deň si učenec vyšiel von vypiť kávu a prečítať noviny. „Čože?“ povedal si, keď vyšiel do slnečných lúčov. „Veď nemám tieň! Teda včera večer naozaj odišiel a už sa nevrátil. To je mrzuté!“

Hnevalo ho to, ale ani nie tak preto, že tieň sa stratil, skôr preto, že vedel o príbehu muža bez tieňa, ktorý doma v chladných krajoch všetci poznajú, a keby učenec rozprával teraz svoj príbeh, povedali by, že len napodobňuje, a o to veru nestojí. Nuž sa rozhodol, že o tom vôbec nebude rozprávať, a bolo to správne predsavzatie.

Večer zasa vyšiel na balkón, pravda, svetlo mal za sebou, lebo vedel, že tieň sa vždy skrýva pred svetlom za svojím pánom, ale nemohol ho prilákať. Krčil sa i naťahoval, no nijaký tieň sa neukazoval. Zvolal: „Hu! Hu!“ Ale nič nepomáhalo.

Bolo to nepríjemné. Lenže v teplých krajoch rastie všetko neobyčajne chytro, a po ôsmich dňoch na svoje veľké potešenie zbadal, že keď príde na slnko, vyrastá mu od nôh novy tieň, teda korene mu iste zostali. O tri týždne mal celkom prijateľný tieň, a kým sa vydal na cestu domov, do severných krajov, tieň ustavične rástol, až bol napokon taký dlhý a veľký, že by mu bol stačil aj polovičný.

Tak sa učenec vrátil domov a písal knihy o tom, aká je pravda vo svete, čo je dobré a čo je krásne. Míňali sa dni a roky, až prešlo veľa rokov.

Raz večer sedel vo svojej izbe a voľakto mu celkom tíško zaklopal na dvere.

Vstúpte!“ povedal, ale nik nevstupoval. Šiel teda otvoriť dvere -a pred ním stál človek mimoriadne chudý až sa začudoval. Inak bol oblečený s veľkým vkusom, iste to je urodzený pán.

„S kým mám česť sa zhovárať?“ opýtal sa učenec.

„Nuž, hneď som si myslel,“ povedal urodzený pán, „že ma nebudete poznať! Natoľko som sa stelesnil, že mám na sebe svaly i odev. Iste ste sa nenazdali, že ma uvidíte v takejto vynikajúcej forme. Nepoznávate svoj vlastný tieň? Hej, vy ste si, pravda, nemysleli, že sa ešte vrátim. Mal som sa mimoriadne dobre odvtedy, čo som bol naposledy pri vás, po každej stránke som sa stal veľmi zámožným. Keby bolo treba, môžem sa zo svojej služby vykúpiť!“ A hneď zaštrkotal celým zväzkom vzácnych pečatných príveskov na hodinkách, vzal do ruky hrubú zlatú reťaz, ktorú mal okolo krku. Ako sa mu len všetky prsty trblietali diamantovými prsteňmi! A všetko to bolo pravé.

„Nie, neviem sa spamätať!“ poznamenal učenec. „Čo sa to len robí?“ „Pravda, nič všedné to nie je,“ pripustil Tieň, „ale ani vy nie ste všedný človek, a ja, sám to viete najlepšie, odmalička som kráčal vždy verne vo vašich šľapajach. Len čo ste zistili, že som zrelý vykročiť sám do sveta, šiel som svojou cestou. Žijem si v najlepších pomeroch, ale zmocnila sa ma akási túžba ešte raz vás vidieť pred smrťou, lebo veď zomriete! Zachcelo sa mi opäť pozrieť aj na tieto kraje, pretože vždy máme radi svoju vlasť. - Viem, že teraz máte druhý tieň, nuž teda, som niečo dlžen jemu, alebo vám? Buďte taký láskavý a povedzte mi to.“

„Nuž, ale si to naozaj ty?“ začudoval sa učenec. „To je nanajvýš pozoruhodné! Ani na um by mi nezišlo, že môj vlastný starý tieň sa môže ku mne vrátiť ako človek!“ „Čo vám mám zaplatiť?“ nástojil Tieň. „Nerád by som mal dlžobu!“ „Ako môžeš takto hovoriť!“ ohradil sa učenec. „Ó akom dlhu tu môže byť reč? Buď len slobodný ako každý iný! Veľmi sa teším tvojmu šťastiu. Sadni si, starý priateľ, a rozprávaj mi trocha o tom, ako sa to všetko stalo, a čo si videl u náprotivného suseda v horúcich krajoch!“

„Hej, budem vám o tom rozprávať,“ súhlasil Tieň a sadol si, „ale vy mi za to musíte sľúbiť, že tu v meste, keby ste ma stretli kdekoľvek, nikdy nikomu nepoviete, že som bol vaším tieňom! Chcem sa zasnúbiť. Vyživím viac než svoju rodinu!“

„Môžeš sa spoľahnúť,“ upokojoval ho učenec, „nikomu nepoviem, kto vlastne si. Tu je moja ruka, sľubujem ti to, a slovo robí muža.“ „Slovo robí tieň,“ povedal Tieň, lebo inak to povedať nemohol. Napokon, bolo naozaj pozoruhodné, do akej miery sa stal človekom. Oblečenie mal celé čierne, z najlepšej látky, lakové topánky a cylinder--klak, ktorý sa dal sklapnúť tak, že bol celý rovný ako doštička, nehovoriac o tom, že sme už spomenuli pečatné prívesky, zlatú reťaz okolo krku a prstene s diamantmi. Ba veru, Tieň bol mimoriadne pekne oblečený, a práve to ho robilo človekom.

„Teraz budem rozprávať,“ začal Tieň a nohy v lakových topánkach si rázne oprel o rameno nového učencovho tieňa, ktorý mu ležal pri nohách ako pudlík - či už to urobil z pýchy alebo azda preto, aby ho prinútil k poslušnosti. Ležiaci tieň sa správal ticho a pokojne, aby dobre počul. Iste sa chcel dozvedieť, ako sa môže osamostatniť a stať sa sám sebe pánom. „Viete, kto býval v dome náprotivného suseda?“ spýtal sa Tieň. „Bola to najväčšia krásavica zo všetkých krások - sama Poézia! Pobudol som tam tri týždne, a to znamená toľko, akoby som žil tritisíc rokov a prečítal všetky básne, ktoré boli zložené a napísané, lebo to hovorím ja a to je pravda. Všetko som videl, všetko viem!“

„Poézia!“ zvolal učenec. „Tak, tak - často býva pustovníkom vo veľkých mestách! Poézia! Hej, videl som ju na jediný krátky okamih, ale oči som mal zastreté spánkom! Stála na balkóne a iskrila ako severná žiara. Rozprávaj! Rozprávaj! Bol si na balkóne, vošiel si dverami dnu a potom...“

„Potom som sa dostal do predsiene,“ odpovedal Tieň. „Ako ste sedávali na svojom mieste, vždy ste hľadeli len do predsiene. Tam nebolo vôbec svetlo, ale len akési prítmie, no v celom rade izieb a siení boli otvorené dvere za dverami. Svietilo sa tam a celkom by som bol od toho svetla oslepol, keby som bol vošiel až úplne k Poézii. Lenže pri svojej rozvahe som otáľal, veď tak treba!“

„A čo si videl?“ spytoval sa učenec.

„Videl som všetko a aj vám o tom budem rozprávať, ale - niežeby som bol pyšný, no - ako slobodný a obdarený toľkými znalosťami, ktoré som získal, nehovoriac o svojom dobrom postavení a skvelých pomeroch, želal by som si, aby ste mi vykali!“

„Veľmi sa ospravedlňujem!“ odvetil učenec. „Tá stará obyčaj sa človeka tak drží! Máte úplne pravdu. A budem si to pamätať. Ale teraz mi rozprávajte o všetkom, čo ste videli!“

„Ó všetkom!“ prisvedčil Tieň. „Veď som videl všetko a viem všetko.“

„Ako to vyzeralo vo vnútorných sieňach?“ spytoval sa učenec. „Bolo to ako vo sviežom lese? Bolo to ako v posvätnom chráme? Vyzerali tie siene ako jasná hviezdnatá obloha, keď človek stojí na vysokej hore?“

„Bolo tam všetko!“ odpovedal Tieň. „Pravda, nešiel som celkom dnu, zostal som len v prítmí prvej miestnosti, ale mal som tam mimoriadne dobré miesto, takže som všetko videl a všetko viem! Bol som v predsieni pri dvore Poézie.“ „Ale čo ste videli? Chodili po veľkých sálach všetci starovekí bohovia? Bojovali tam starí hrdinovia? Hrali sa tam ľúbezné dietky a rozprávali si o svojich snoch?“ „Hovorím vám predsa, že som tam bol, a pochopte, že som videl všetko, čo sa dalo vidieť! Keby ste ta boli prišli vy, nestal by sa z vás človek, ale zo mňa sa stal! A pritom som spoznal svoju najvnútornejšiu povahu, ktorú mám vrodenú, svoju spriaznenosť s Poéziou. Pravda, vtedy, keď som bol u vás, nemyslel som na to, ale vždy, veď vy to viete, keď slnko vychádzalo a keď zapadalo, bol som taký neobyčajne veľký. V mesačnom svite som bol takmer zreteľnejší než vy sám. Vtedy som nechápal svoju povahu, ale v predsieni sa mi vyjasnilo! Stal som sa človekom! Vyšiel som von zrelý, no vy ste už neboli v horúcich krajoch. Keď som sa stal človekom, hanbil som sa chodiť tak ako predtým, potreboval som topánky, oblek, celé to vybavenie, ktoré robí človeka človekom. - Vliezol som - hej, vám to poviem, vy o tom nenapíšete do dajakej knihy -vliezol som cukrárke pod sukňu, pod ňou som sa ukryl. Tá žena nemala ani potuchy, čo skrýva. Len večer som vyliezol. V mesačnom svite som behal po ulici, naťahoval som sa nahor po múre, ako krásne to šteklilo na chrbte. Behal som hore-dolu, nazeral do najvyšších oblokov do sieni a na strechy, pozeral som ta, kam nikto nedovidel, a videl som čo nik iný nezazrel, čo nik nesmel vidieť. Svet je úbohý od základu! Nechcel by som byť človekom, keby to nebolo už raz tak, že to voľačo znamená! Videl som najneslýchanejšie veci na ženách, mužoch, na rodičoch a milých, ľúbezných detičkách. Vedel som,“ pokračoval Tieň, „čo nijaký človek nesmie vedieť, ale čo by všetci tak radi vedeli - vedel som o susedovej nízkosti. Keby som bol písal do novín, čítali by ich na roztrhanie! Ale ja som písal priamo tým ľuďom a vzbudil

som hrôzu vo všetkých mestách, kam som prišiel. Veľmi sa ma báli a nevedeli, čo by mohli pre mňa urobiť. Profesori urobili zo mňa profesora, krajčíri ma ovešali novými šatami, a tak som dobre zaopatrený. Mincmajster razil pre mňa peniaze a ženy vraveli, že som krásavec! Tak som sa stal tým, kým som. A teraz sa vám porúčam! Tuje moja navštívenka, bývam na slnečnej strane a doma som vždy, keď prší.“ Po týchto slovách-Tieň odišiel.

„Je to nanajvýš pozoruhodné!“ konštatoval učenec.

Uplynul rok a deň, a Tieň prišiel opäť. „Ako sa vodí?“ spýtal sa.

„Ach,“ odpovedal učenec, „píšem o pravde, dobre a kráse, ale nikoho to nezaujíma, som celkom zúfalý, lebo si to tak veľmi pripúšťam!“

„A to ja zase nie!“ vravel Tieň. „Tučniem, a na to treba dbať! Veru, vy neviete žiť. Ochoriete z toho. Musíte cestovať! V lete sa chystám na cestu, pôjdete so mnou? Potreboval by som spolucestujúceho. Cestujte so mnou ako môj tieň! Bude mi veľkým potešením, ak pôjdete so mnou, všetky trovy uhradím.“

„Zachádzate priďaleko!“ namietol učenec.

„Nuž, ako sa to vezme!“ nedal sa Tieň. „Cestovanie vám veľmi poslúži! Ak budete mojím tieňom, cesta vás nebude nič stáť.“

„To je pochabosť!“ ohradzoval sa učenec.

„Ale svet je raz taký!“ trval na svojom Tieň. „A taký aj zostane!“ Potom Tieň odišiel.

Učenec veru nemohol povedať, že sa má dobre, starosti a útrapy ho prenasledovali, a čo hovoril o pravde, dobre a kráse, to bolo pre väčšinu poslucháčov ako ruža pre kravu. Napokon vážne ochorel.

„Naozaj vyzeráte ako tieň,“ vraveli mu ľudia. A učenca pritom zamrazilo, lebo si pomyslel svoje.

„Musíte ísť do kúpeľov!“ povedal Tieň, keď ho zasa navštívil. „Iné vám nezostáva! Vezmem vás ta zo starej známosti. Ja zaplatím cestu, vy o nej budete písať, a tak budem mať trocha zábavy. Chcem ísť do kúpeľov, lebo fázy mi nerastú, ako by mali, a aj to je choroba, fúzy treba mať. Buďte rozumný a prijmite moju ponuku, budeme cestovať ako kamaráti!

A tak aj cestovali. Tieň bol pánom a pán bol tieňom. Viezli sa spolu, jazdili na koni a prechádzali sa spolu bok po boku jeden vpredu druhý vzadu podľa toho, odkiaľ svietilo slnko. Tieň si vždy vedel nájsť miesto Dána A učenec na také veci vôbec nemyslel. Bol to veľmi dobrosrdečný, vľúdny a láskavý človek, a tak sa stalo, že raz povedal Tieňu:

Keď teraz spolu cestujeme a vyrastali sme spolu od detstva, mali by sme si potykať, je to tak dôvernejšie

To je váš návrh!“ odpovedal Tieň, ktorý bol teraz vlastne pánom. „Povedali ste to priamo a s dobrým úmyslom, preto aj ja budem rovnako úprimný a otvorený. Ste učenec, teda iste viete, aké môžu byť povahy zvláštne. Niektorí ľudia neznášajú dotyk s tvrdým papierom, hneď im je z toho zle; iným prenikne až do špiku kostí, keď počujú škrípať klinec po skle Priam taký pocit mám ja, keď počujem, že mi tykáte. Cítim sa zgniavený až k zemi v súvislosti s mojím predošlým postavením u vás. Vidíte, že to je len pocit, nie pýcha. Preto nemôžem súhlasiť, aby ste mi tykali,' ale rád budem tykať ja vám, napoly vyhoviem vášmu návrhu.“

A tak začal Tieň tykať svojmu bývalému pánovi.

„Je to predsa len pochabé,“ pomyslel si pán, „že mu musím vykať, a on mi tyká!“ Ale musel sa s tým zmieriť.

Potom prišli do kúpeľov, kde bolo veľa hostí a medzi nimi aj krásna princezná, ktorá mala takú chorobu, že videla pridobre, a veľmi ju to trápilo.

Hneď zbadala, že ten, čo prišiel, je celkom iný než všetci ostatní. „Prišiel sem vraj preto, aby mu lepšie rástli fúzy, ale ja vidím pravú príčinu jeho choroby - nemôže vrhať tieň.“ Pravdaže, bola zvedavá, a na prechádzke hneď nadviazala rozhovor s cudzím pánom. Ako princezná nemusela robiť veľké okolky a povedala mu priamo: „Vaša nemoc je v tom, že nemáte tieň.“

„Zdravotný stav vašej kráľovskej výsosti sa iste značne zlepšil,“ odpovedal Tieň. „Ako viem, vaša choroba je v tom, že vidíte pridobre, ale už ste sa jej zbavili, ste vyliečená. Ja mám totiž naskrze neobyčajný tieň! Nevidíte tú osobu, čo stále chodí so mnou? Iní ľudia majú obyčajný tieň, ale ja nemám rád obyčajné veci. Služobníctvu dávajú ako livrej lepšie šaty, než sami nosia, preto som svoj tieň dal vystrojiť ako človeka. Hej, ako vidíte, dal som mu ešte aj tieň! Je to veľmi nákladné, ale potrpím si na dajakú osobitnú zvláštnosť.“

„Akože?“ pomyslela si princezná. „Vari som sa naozaj uzdravila? Tieto kúpele sú prvotriedne! Voda má v dnešných časoch zázračnú moc. No neodídem, lebo teraz to tu

začína byť zábavné. Ten cudzinec ma mimoriadne zaujíma. Len aby mu nenarástli fúzy, lebo by odišiel!“

Večer princezná vo veľkej plesovej sieni tancovala s Tieňom. Zľahka sa nadnášala, ale Tieň bol ešte ľahší, takého tanečníka nikdy nemala. Povedala mu, z ktorej je krajiny, a Tieň tú krajinu poznal. Dostal sa i ta, ale vtedy princeznú doma nezastihol, nazeral cez obloky zhora i zdola, videl to i ono, a tak mohol princeznej odpovedať a robiť narážky, že nevychádzala z údivu.

To je iste najmúdrejší človek na svete! Mala veľkú úctu pred jeho vedomosťami. A keď tancovali zasa, tak sa zaľúbila, až Tieň zbadal, že už nie je schopná vidieť cez neho. Potom tancovali ešte raz a princezná by mu to už bola povedala, ale v svojej rozvážnosti myslela na vlasť i rodné kráľovstvo a na mnohých poddaných, ktorým bude vládnuť.

„Je to múdry muž,“ povedala si, „to je v poriadku! Je aj skvelý tanečník a aj to je v poriadku, ale je rovnako dôležité, aby mal dôkladné vedomosti! Treba ho preskúšať.“ Potom sa ho začala pomaly opytovať na najzložitejšie veci, na ktoré by sama nevedela odpovedať, no Tieň sa tváril veľmi začudovane.

„Na to odpovedať neviete!“ konštatovala princezná.

„To sú učenosti môjho detského veku,“ namietol Tieň, „myslím, že aj môj tieň tamto pri dverách by vedel odpovedať na také otázky!“

„Váš tieň!“ pozastavila sa princezná. „To by bolo pozoruhodné!“

„Nuž, netvrdím to celkom naisto, že by vedel!“ dokladal Tieň. „Ale to predpokladám; keď už toľké roky chodí za mnou a počúva ma, dalo by sa to predpokladať. No ak vaša kráľovská výsosť dovolí, musím vás upozorniť, že je veľmi hrdý na svoju ľudskú podobu, a ak má mať správnu náladu, akú potrebuje na dobré odpovede, treba sa k nemu správať celkom ako k človeku.“

„To sa mi páči!“ súhlasila princezná.

Potom šla za učencom ku dverám a zhovárala sa s ním o slnku a mesiaci, o ľuďoch, ako vyzerajú navonok i o ich vnútri, a učenec jej odpovedal dobre a múdro.

„Aký to len musí byť človek, keď má taký múdry tieň!“ pomyslela si. „Bolo by hotovým požehnaním pre môj ľud a kráľovstvo, keby som si ho vyvolila za muža - a tak aj urobím!“ Princezná s Tieňom sa chytro dohovorili, ale nik nesmel o tom vedieť, pokým sa princezná nevráti do svojho kráľovstva.

„Nik, ani len môj tieň!“ sľuboval Tieň a myslel si pritom svoje.

Potom prišli do princezninho kráľovstva, kde vládla, keď bola doma. „Počuj, priateľko,“ povedal Tieň učencovi. „Dosiahol som najvyššie' šťastie a moc, ako je to len vôbec možné, preto aj tebe chcem prejaviť svoju mimoriadnu priazeň! Budeš trvalo bývať u mňa v zámku, voziť sa v mojom kráľovskom koči a dostávať stotisíc toliarov ročne. Ale zato sa musíš dať od každého volať tieňom. Nesmieš povedať, že kedysi si bol človekom, a raz za rok, keď sa ukážem v slnečných lúčoch na balkóne, musíš si mi ľahnúť k nohám, ako sa na tieň patrí. Aby si vedel, ožením sa s princeznou! Dnes večer máme svadbu.“

„Nie, to je naskrze nemožné!“ zvolal učenec. „S tým nesúhlasím a to ani neurobím. To je podvod voči celému kráľovstvu i s princeznou! Poviem všetko - že ja som človek, a ty si tieň za človeka len preoblečený!“ „Nik ti neuverí!“ povedal Tieň. „Buď rozumný, lebo zavolám stráž!“ „Idem rovno za princeznou!“ odpovedal učenec. „Ale ja ta pôjdem pred tebou!“ upozornil ho Tieň. „A teba zavrú do väzenia!“ Tak sa aj stalo, lebo stráž poslúchala toho, koho si princezná vyvolila. „Trasieš sa!“ povedala princezná, keď Tieň prišiel k nej. „Stalo sa niečo? Nesmieš ochorieť dnes večer, keď máme mať svadbu!“

„Postihol ma dnes najstrašnejší zážitok, aký si len viem predstaviť,“ rozprával Tieň.

„Predstav si - nuž taký tieňový mozog veľa nevydrží. Predstav si, môj tieň spochabel, nazdáva sa, že je človekom, a ja - pováž - ja že som jeho tieňom!“

„To je strašné!“ zhrozila sa princezná. „A je zatvorený?“ „Áno, je. Obávam sa, že sa z toho nikdy nespamätá.“

„Úbohý tieň!“ poznamenala princezná. „Je veľmi nešťastný. Bolo by ozajstným milosrdenstvom zbaviť ho trápenia života, čo mu ešte zvyšuje. Myslím, že bude najlepšie urobiť to vo všetkej tichosti!“

„Je to naozaj kruté!“ povedal Tieň. „Veď to bol verný služobník!“ A potom ešte aj povzdychol.

„Máte šľachetný charakter!“ usúdila. Večer bolo celé mesto slávnostne osvetlené, kanóny pálili: bum! a vojaci dávali na poctu zbraň. To bola svadba! Princezná a Tieň vyšli na balkón, aby sa ukázali, a ľud im ešte raz zavolal na slávu.

Ale učenec už z toho nič nepočul, lebo ho zbavili života.