Päť z hrachového struku – Hans Christian Andersen

Päť z hrachového struku – Hans Christian Andersen

Bolo raz päť hráškov v jednom hrachovom struku. Boli zelené a zelený bol aj struk, preto sa nazdali, že celý svet je zelený, a bolo to tak dobre. Struk rástol a hrášky rástli v ňom. Prispôsobili sa svojmu obydliu a sedeli pekne v rade. Zvonka svietilo slnko a zohrievalo struk, dážď ho zasa omýval. Bolo tam teplo a útulne, vo dne svetlo, v noci tma, celkom tak, ako to má byť. Hrášky boli čoraz väčšie, a čím dlhšie sedeli v struku, tým väčšmi rozmýšľali, niečo predsa robiť museli.

„Vari tu len neostaneme sedieť naveky?“ spytovali sa. „Len aby sme z toho dlhého sedenia nestvrdli. Ktohovie, či je voľačo aj vonku? Zdá sa, že áno!

Týždne ubiehali. Hrášky zožltli a zožltol aj struk. „Celý svet ožltol!“ vraveli a mali na to právo.

Odrazu strukom čosi zatriaslo. Odtrhli ho, dostal sa do ľudských rúk a vložili ho aj s viacerými strukmi do vrecka kabátika. - „Čoskoro nám otvoria!“ vraveli hrášky a čakali na to.

„Rád by som vedel, ktorý z nás to dotiahne najďalej!“ povedal najmenší hrášok. „Čoskoro sa to už ukáže.“

„Nech sa stane, čo sa musí stať!“ povedal najväčší.

„Puk!“ struk sa otvoril a všetkých päť hráškov sa vykotúľalo na jasné slniečko. Ležali v detskej dlani. Držal ich malý chlapček a vravel, že sú to výborné hrášky do jeho bazovej pušky. Jeden hrášok sa hneď dostal do pušky a vyletel z nej.

„Už letím do šíreho sveta! Chyť si ma, kto môžeš!“ A už bol preč.

„Ja,“ povedal druhý hrášok, „poletím k slnku, to je najväčší hrachový struk a ako stvorený pre mňa!“

Vtom zmizol.

„Kam prídeme, tam zaspíme,“ vraveli ďalšie dva hrášky, „ale kotúľať sa budeme!“ Kým sa dostali do bazovej pušky, kotúľali sa najprv po dlážke. „Dotiahneme to najďalej!“

„Nech sa stane, čo sa musí stať!“ povedal posledný hrášok. Chlapček ho vystrelil do výšky a on letel k starej doske pod oblôčikom v podkrovnej komôrke. Vletel rovno do pukliny, kde bola mäkká hlina a vyrastal z nej mach. Mach sa nad hráškom uzavrel. A tak tam ležal schovaný, ale nie stratený.

„Nech sa stane, čo sa musí stať!“ povedal.

V malej podkrovnej komôrke bývala chudobná žena, ktorá cez deň chodievala vyberať popol z kachieľ, píliť drevo a robiť všakovakú ťažkú robotu, lebo bola silná a usilovná, hoci stále rovnako chudobná. Doma v malej komôrke ležala jej jediná dcéra, nežná a útla. Celý rok preležala v posteli a zdalo sa, že nemôže ani žiť, ani umrieť.

Pôjde za svojou sestričkou!“ vravela žena. „Mala som dve deti a ťažko mi bolo vyživiť obidve, keby mi zostalo aspoň toto.“

Ale choré dievčatko neumrelo. Tíško a trpezlivo ležalo celé dlhé dni, kým matka chodila za zárobkom.

Nastala jar a raz, včasráno, matka chcela práve odísť do práce, slniečko pekne zažiarilo cez oblôčik na dlážku a choré dievča pozrelo na dolnú obločnú tablu.

„Čo to je, to zelené, čo vystrkuje hlávku za oblokom? Hýbe sa to vo vetre!“

Matka podišla k oblôčiku a odchýlila ho. ,Ach,“ začudovala sa, „veď je to malý hrášok, už sa mu rozvíjajú zelené lístočky. Ako sa len mohol dostať do tej škáry? Tak vidíš, môžeš sa pozerať na malú záhradku!“

Posteľ chorej prisunula bližšie k obloku, aby lepšie videla na klíčiaci hrach, a odišla do práce.

„Mama, myslím, že sa uzdravujem!“ povedalo večer dievčatko. „Slnko na mňa dnes tak pekne hrialo a malý hrášok dobre prospieva! Aj ja sa iste zotavím a vyjdem von na slniečko!“

„Keby sme mali toľko šťastia!“ povzdychla matka, ale neverila, že sa to stane. No k zelenému kliku, ktorý vzbudil v dievčatku chuť do života, zapichla malý kolík, aby ho vietor nezlomil. Kus povrazu priviazala k podobločnici a k obločnému rámu, aby sa hrachový výhonok mal čoho pridŕžať a okolo čoho sa vinúť. A veru sa aj vinul. Každý deň bolo na ňom vidieť prírastok.

„No nie, veď začína kvitnúť!“ povedala žena raz ráno a teraz už aj ona začala dúfať a veriť, že sa dievčatko uzdraví. Povšimla si, že v poslednom čase rozpráva dievča živšie a v ostatné rána si sama od seba na posteli sadla a rozžiarenými očami pozerala na svoju záhradku s jediným hráškom. O týždeň chorá po prvý raz vstala a bola hore vyše hodiny. Natešená sedela na teplom slniečku. Oblok mala otvorený a pred ním sa vypínal rozvinutý bielo- červený hrachový kvet. Dievčatko sklonilo hlavu a nežne pobozkalo jemné lístočky. V ten deň akoby bol sviatok.

„Sama Šťastena ho zasadila do úrodnej pôdy, aby ti dodala nádej i radosť, moje drahé dieťa, a mne takisto!“ povedala natešená mať a usmiala sa na kvietok ako na dobrého anjela.

A čo sa stalo s ostatnými hráškami? Nuž ten, čo vyletel do šíreho sveta a zvolal: „Chyť si ma, kto môžeš!“, vletel do žľabu na streche, odkiaľ sa dostal do holubieho hrvoľa a ležal tam ako Jonáš vo veľrybe. Dvaja lenivci to dotiahli rovnako ďaleko. Aj ich zožrali holuby. Bol z nich primeraný osoh. Ale štvrtý, ktorý chcel vyletieť k slnku, padol do jarku a celé dni a týždne ležal v zatuchnutej vode a tam sa poriadne nadul.

„Aký som pekne zaguľatený!“ vravel hrášok. „Puknem z toho a myslím, že ani jeden hrášok nemôže dosiahnuť viac a ani nedosiahne. Ja som najneobyčajnejší zo všetkých piatich z hrachového struku!“

A jarok s ním súhlasil.

Ale malé dievčatko v podkroví stálo pri oblôčiku s rozžiarenými očami, so zdravým rumencom na lícach, svojimi nežnými rúčkami hladilo hrachový kvet a ďakovalo zaň.