Stará lampa – Hans Christian Andersen

Stará lampa – Hans Christian Andersen

Zvedavý si na rozprávku o starej lampe? Nie je mimoriadne zábavná, no vždy sa dá vypočuť ešte raz.

Bola raz statočná stará pouličná lampa, ktorá už dlhé, predlhé roky slúžila, no prišiel čas, že doslúžila. Posledný večer sa držala na kandelábri a osvetľovala ulicu. Cítila sa ako stará baletka, ktorá vie, že tancuje posledný večer a zajtra sa dostane na smetisko. Lampa mala hrôzu pred zajtrajškom, lebo vedela, že zajtra sa dostane najprv na radnicu, kde si ju prezrie „tridsaťšesť radných pánov“, či sa ešte dá použiť, alebo nie. Tam sa rozhodne, či ju dajú ešte na daktorý most, aby tam svietila, alebo voľakde na vidiek do továrne. Hádam ju odnesú rovno na pretavenie, a potom sa môže stať všeličím. No mučila ju myšlienka, či si aj potom bude pamätať, že bola pouličnou lampou.

Tak či onak, rozhodne sa bude musieť rozlúčiť s lampárom a jeho ženou, ktorých pokladala takmer sa rodinu. Stala sa lampou vtedy, keď sa on stal lampárom. Vtedy sa lampárova žena cítila priveľmi vznešená a iba večer pozrela na lampu, keď išla popri nej, ale nikdy nie cez deň. No zato v posledných rokoch, keď už zostarli všetci traja, lampár, jeho žena i lampa, obsluhovala ju aj lampárka, čistila lampu a nalievala do nej oleja. Títo manželia boli statoční ľudia a lampu nikdy neošudili ani o jedinú kvapku.

Dnes je posledný večer na ulici a zajtra sa dostane na radnicu. To boli jej dve čierne myšlienky, a ľahko si môžete predstaviť, ako horela. Ale mala aj iné myšlienky. Toľko toho videla a toľkým posvietila, možno až „tridsiatim šiestim radným pánom“. Ale o tom nevravela, lebo to bola počestná lampa a nikoho nechcela uraziť, rozhodne nie svoju vrchnosť.

Toľko si toho pamätala a občas sa v nej plameň rozhorel, akoby mala pocit: „Hej, i na mňa si spomínajú. Ako ten pekný mladý človek - veru, je to už veľa rokov. Prišiel s listom, bol to ružový papier, taký pekný, ach, taký pekný, so zlatým okrajom a krasopisne napísaný ženskou rukou. Dva razy ho prečítal, pobozkal, a potom zdvihol ku mne oči, ktoré vraveli:

,Som najšťastnejší človek!' Veru, len on a ja sme vedeli, čo sa dočítal v prvom liste od milej.

- Spomínam si aj na iné oči, je to čudné, ako tie myšlienky skáču. Tu po ulici išiel krásny pohreb. Mladá pekná žena ležala v rakve na zamatovom pohrebnom voze, bolo tam veľa kvetov a vencov a svietilo toľko fakieľ, že som sa pri nich celkom strácala. Celý chodník bol plný ľudí, všetci šli v pohrebnom sprievode. No keď sa fakle stratili z dohľadu a obzrela som sa, voľakto plakal pri mojom kandelábri. Nikdy nezabudnem na tie žalostné oči, čo na mňa hľadeli.“

Veľa takýchto myšlienok mala stará lampa, ktorá dnes večer svietila naposledy. Vojak na stráži, keď strieda, vie, kto bude jeho nástupcom a môže mu povedať niekoľko slov. Ale lampa to nevedela, a predsa mohla všeličo poradiť o daždi a nepohode, o tom, ako mesiac svieti na chodník a z ktorej strany duje vietor.

Na doske cez jarok pri chodníku sa hlásili k lampe traja, čo sa nazdali, že ona sama prideľuje svoj úrad nástupcovi. Jedným z nich bola sledia hlava, ktorá svieti v tme. Nazdala sa, že by to bola veľká úspora oleja, keby sa dostala na kandeláber. Druhým kandidátom

bolo práchnivé polienko, ktoré takisto svieti a vždy lepšie než rybia hlava, ako samo vravelo. Okrem toho bolo posledným kúskom zo stromu, ktorý kedysi zdobil les. Tretím kandidátom bola svätojánska muška. Kde sa tu vzala, to lampa nevedela pochopiť, no muška bola tu a svietila. Ale práchnivé polienko i sledia hlava prisahali, že svätojánska muška svieti len v určitých obdobiach, preto si ju netreba všímať.

Stará lampa odvetila, že nikto z nich nesvieti tak, aby mohol byť pouličnou lampou. Nikto jej však neveril, a keď počuli, že ona sama úrad neprideľuje, povedali, že ich to veľmi potešilo, lebo lampa je už priveľmi vetchá a stará, aby sama mohla niekoho vybrať. Vtom sa prihnal vietor spoza rohu, zasvišťal v komíniku lampy

1P Počul som, že zajtra odídeš! Je to už posledný večer, čo ťa tu vidím? Teda ti musím dať voľajaký darček! Prefúkam ti hlavu tak, aby si si nielen jasne a zreteľne pamätala všetko, čo počuješ a uvidíš, ale aby šiju mala takú jasnú, že uvidíš aj to, čo sa bude rozprávať alebo čítať v tvojej

prítomnosti.“

„Ach, to je nesmierne veľa!“ odvetila stará lampa. „Velmi ti ďakujem! Len aby ma nepretavili na voľačo iné!“

„To sa ešte nestane,“ povedal vietor. „A teraz ti prefúkam pamäť. Ak dostaneš viacero takých darov, potom budeš mať celkom príjemnú starobu.“

„Len aby ma nepretavili!“ opäť vzdychla lampa. „A či mi aj potom môžeš zaistiť pamäť?“

„Stará lampa, buď rozumná!“ zaskučal vietor. Vtom vyšiel mesiac. „Čo dáte vy?“ spýtal sa vietor.

„Ja nedám nič!“ povedal mesiac. „Teraz ma ubúda, a lampy mi nikdy nesvietili, ale ja svietim im.“ A mesiac sa schoval za mrak, aby ho neunúvaH.

Tu spadla rovno na komínik kvapka vody. Vyzerala, akoby odkvapla zo strechy, ale tvrdila, že spadla z mraku ako dar pre lampu, možno zo všetkých najlepší. „Natečiem do teba, aby si raz v noci, keď sa ti zachce, celá zhrdzavela a mohla sa rozpadnúť na prach.“ No lampa to pokladala za zlý dar a rovnako zmýšľal i vietor. „Nemáš nič lepšie, nemáš nič lepšie?“ skučal tak hlasito, ako len mohol. Tu spadol jagavý meteor, urobil dlhý svetelný pás.

„Čo je to?“ zvolala sledia hlava. „Nespadla hviezda? Vidí sa mi, že vletela do lampy! Nuž, ak sa uchádzajú o úrad i tak vysoko postavení, potom sa hneď môžeme stratiť z parády!“ A aj sa stratila a ostatní s ňou.

Ale stará lampa svietila neobyčajne jasne: „To je prekrásny dar!“ povedala. „Jasné hviezdy, ktoré som vždy tak obdivovala a ktoré svietia tak žiarivo, ako ja nikdy svietiť nedokážem, hoci som sa o to vždy usilovala, všimli si mňa, úbohú starú lampu. Poslali mi neobyčajný dar. Všetko, na čo si spomeniem a čo zreteľne vidím, vidia i tí, ktorých mam rada. Len to je ozajstné potešenie, lebo keď sa oň nemôžem podeliť s ostatným je to iba pol radosti.“

„To je myšlienka hodna úcty!“ povedal vietor. „Lenže nevieš, že k tomu patri aj sviečka. Ak sa v tebe nezažne sviečka, nikto nič neuvidí s tvojou pomocou Na to hviezdy nemysleli. Nenazdali sa, že všetko, čo svieti, musí mať prinajmenej jednu sviečku. Ale už som ustatý!“ vravel vietor. Vojdem si ľahnúť!“ A ľahol si.

Nasledujúci deň - hej, nasledujúci deň môžeme preskočiť. Ale večer potom ležala lampa vo foteli, a kde? U starého lampára. Poprosil „tridsaťšesť radných pánov“, aby si za dlhé roky vernej služby starú lampu mohol nechať. Smiali sa mu, keď o to žiadal, a dali mu ju. Teraz ležala lampa vo foteli, celkom pri teplých kachliach a akoby pritom vyrástla, zapĺňala celý fotel. Starí ľudia práve večerali a vľúdne hľadeli na vyslúžilú lampu, ktorej by boli radi urobili miesto pri stole.

Pravda, bývali v pivnici, dva lakte pod zemou. Kto išiel do izby, musel prejsť dláždenou predsieňou, ale bolo tu teplo, lebo dvere mali zapchaté. Vyzeralo to tu pekne a čisto. Mali záclony okolo postelí i na malých oblôčikoch, kde boli položené dva čudesné kvetníky. Námorník Christian ich priviezol z Východnej Indie či zo Západnej Indie. Boli to dva hlinené slony, ktoré nemali chrbát, a z hliny, čo mali namiesto chrbta, vyrastali rastliny. V jednom rástla prekrásna pažítka, to bola ich zeleninová záhradka. Na stene visel veľký farebný obraz „Viedenský kongres“, na ktorom mohli vidieť všetkých kráľov a cisárov odrazu! Veľké bornholmské hodiny s ťažkými olovenými závažiami robili tik-tak a stále šli dopredu, ale to je lepšie, než keby sa oneskorovali, vraveli starí manželia.

Teraz večerali a ako sme už povedali, stará lampa ležala vo foteli celkom pri starých kachliach. Bolo jej, akoby sa celý svet obrátil naruby. Ale keď na ňu starý lampár pozrel a začal rozprávať, čo všetko spolu zažili v daždi a pľušti, za jasných krátkych letných nocí i vo

fujavici, keď bolo dobre vrátiť sa do pivničného bytu, tu sa stará lampa zase cítila vo svojom

živle, jasne videla všetko pred sebou. Veru, vietor jej hlavu pekne prefúkal.

Starí manželia boli dobrí a usilovní, nikdy ani hodinku nezaháľali. V nedeľu popoludní si vzali voľajakú knihu, najradšej cestopis, a starček čítal nahlas o Afrike, o veľkých lesoch a divých slonoch, čo tam žili. Starenka počúvala a pokukovala po hlinených slonoch, čo používali ako kvetináče. „Takmer si to viem predstaviť!“ vravela. A lampa si vrúcne želala, aby zapálili sviečku a dali ju do nej, potom by starenka videla presne všetko tak, ako to lampa vidí, vysoké stromy, husté konáre vpletené do seba, nahých černochov na koňoch a celé stáda slonov, ako širokými nohami dupú tŕstie a kríky.

„Čo mi pomôžu všetky moje schopnosti, keď nieto voskovej sviečky!“ vzdychala lampa.

„Majú iba olej a loj, a to nestačí!“

Jedného dňa sa dostala do pivničného bytu celá hŕba ohorkov zo sviečok. Najväčšími sviečkami svietili a malými si žena voskovala cvernu, keď šila. Teraz mali voskové sviečky, ale nikomu nezišlo na um, aby dali čo len jediný kúsok do lampy.

„Hliviem tu so svojimi vzácnymi schopnosťami!“ vzdychala lampa. „Je vo mne všetko, a nemôžem sa s nimi podeliť! Nevedia, že biele steny by som zmenila na prekrásne tapety, na bohaté lesy, na všetko, čo si zaželajú! Nevedia

to!* Inak lampa stála vyčistená a pekná v kúte, tam každému padla do

oka. Ľudia vraveli, že je to haraburda, ale starí manželia si to nevšímali, mali lampu radi. Jedného dňa, starý lampár mal práve narodeniny, prišla starenka k lampe, trošičku sa usmiala a povedala: „Urobím mu slávnostné osvetlenie!“

Lampe zapraskalo v komíniku, lebo si myslela: „Už mi svitá!“

No nedostala sa do nej sviečka, ale olej, ktorý horel celý večer. Teraz lampa vedela, že dar, ktorý jej dali hviezdy, je najlepší zo všetkých, ale pre tento život je to iba mŕtvy poklad.

Potom začala snívať - veď kto má také schopnosti, môže sniť, že starí manželia umreli a ona sa dostala na pretavenie. Bála sa priam tak, ako keď sa mala dostať na radnicu, aby sa o nej vyjadrilo „tridsaťšesť radných pánov“. No hoci mala schopnosť rozpadnúť sa na hrdzu a prach, kedykoľvek si to zaželá, jednako to neurobila. Dostala sa do taviacej pece a premenila sa na najkrajší železný svietnik, do ktorého niekto vloží sviecu. Mal podobu anjela s kyticou v rukách a doprostred kytice bola zastrčená svieca. Svietnik sa dostal na zelený písací stôl v útulnej izbe, kde bolo veľa kníh a krásne obrazy. Izba patrila básnikovi a všetko, na čo si spomenul a čo napísal, sa tu vyjavilo. Izba sa menila na hlboké temné lesy, na slnečné lúky, po ktorých si pyšne vykračuje bocian, na lodnú palubu vysoko nad vzdúvajúcim sa morom!

„Aké mám schopnosti!“ vzdychla stará lampa, keď sa zobudila. „Takmer už túžim, aby ma pretavili! A predsa nie, nesmie sa to stať, pokým starí manželia žijú! Majú ma radi pre mňa samu. Som im ako vlastné dieťa, umývajú ma a dávajú mi olej! A mám sa priam ako

„Kongres“, ktorý je taký vznešený!“

Odvtedy už bola spokojná, a to si statočná stará pouličná lampa zaslúžila.