Hlúpy Jano – Hans Christian Andersen

Hlúpy Jano – Hans Christian Andersen

Bol raz kdesi na vidieku starý majer a v ňom býval starý statkár, ktorý mal dvoch synov. Boli takí múdri, že by im celkom bola stačila polovica ich múdrosti. Chceli sa uchádzať o kráľovskú dcéru, a v tom im nikto nemohol brániť lebo princezná dala vyhlásiť, že sa chce vydať za toho, kto sa jej svojou rečou najlepšie zapáči.

Obaja sa pripravovali týždeň, celý čas, čo im ešte zvyšoval, ale im to stačilo, lebo už mali aké-také znalosti, a to je vždy na osoh. Starší vedel naspamäť celý latinský slovník a tri ročníky mestských novín, a to odpredu i odzadu. Mladší poznal všetky cechové predpisy a všetko, čo musí vedieť cechmajster, takže mohol, ako sa nazdal, zhovárať sa o štátnych veciach, a okrem toho vedel vyšívať postroje, lebo bol zručný a vynachádzavý.

„Ja dostanem princeznú!“ povedal každý z nich, a tak dal otec obom krásneho koňa, tomu, čo vedel naspamäť latinský slovník a noviny, vraníka čierneho ako uhol, a tomu, čo bol múdry ako cechmajster a vedel vyšívať, koňa bieleho ako mlieko. Obaja si namastili kútiky úst rybím tukom, aby boli výrečnejší. Všetko služobníctvo vyšlo na dvor pozrieť, ako nasadajú na kone. Vtom prišiel tretí brat, lebo boli traja, ale tretieho nikto nemal za ich brata, pretože nebol taký múdry ako dvaja starší, a volali ho hlúpy Jano.

„Kam idete takí vystrojení?“ spýtal sa.

„Na kráľovský dvor vyrečniť si princeznú! Nepočul si, čo dali vybubnovať po celej krajine?“ A vyrozprávali mu to.

„Hi-hí, tak musím ísť aj ja!“ povedal hlúpy Jano. Ale bratia sa mu vysmiali a odcválali.

„Ňaňko, daj mi koňa!“ zavolal hlúpy Jano. „Takú som dostal chuť na ženenie. Keď si ma zoberie, tak si ma zoberie! A keď si ma nezoberie, ja si ju zoberiem!“

„Netáraj!“ zahriakol ho otec. „Tebe koňa nedám, veď nevieš ústa otvoriť! Pravda, tvoji bratia sú onakvejší!“

„Keď nedostanem koňa,“ povedal hlúpy Jano, „tak si zoberiem capa. Je môj a unesie ma.“ Sadol si rozkročmo na capa, nohy spustil po bokoch a vyšiel na hradskú. Hahó, ako jazdil!

„Už idem!“ kričal hlúpy Jano a spieval, až sa hory zelenali.

Ale bratia sa pred ním niesli celkom ticho. Slova nepreriekli, museli si rozhútať všetky dobré myšlienky, s ktorými prídu, lebo všetko treba mať pripravené.

„Hahó!“ kričal hlúpy Jano. „Už idem! Pozrite, čo som našiel na ceste!“ a ukázal zdochnutú vranu.

„Hlupák!“ vraveli. „Načo ti bude?“

„Podarujem ju princeznej!“

„No, len ju podaruj!“ povedali so smiechom a cválali ďalej.

„Hahó! Už idem! Pozrite, čo som zas našiel, to sa veru nenájde každý deň na ceste!“

Bratia sa opäť obrátili, aby pozreli, čo má. „Hlupák!“ vraveli. „Veď to je starý drevák bez priehlavku. Aj ten dostane princezná?“

„Veruže dostane!“ povedal hlúpy Jano. Bratia sa smiali a odcválali na kus cesty pred neho. Hahó! Už som tu!“ kričal hlúpy Jano. „Nuž, ale je to stále horšie a horšie! Hahó! To je ohromné!“ „Co si našiel?“ spýtali sa bratia.

„O, ani vám nepoviem!“ rozplýval sa hlúpy Jano. „Princezná sa tomu poteší!“

„Hu!“ zamračili sa bratia. „Veď je to blato, práve vyhodené z priekopy!“ „Pravdaže!“ prisviedčal hlúpy Jano. „Najjemnejšie blato, ani sa neudrží medzi prstami!“ A napchal si ho do vrecka.

Bratia cválali, ako len vládali, a tak sa dostali o hodinu skôr pred bránu, kde nápadníci dostávali poradové čísla podľa toho, ako prišli, a postavili ich do šesťstupu tak nahusto, aby nemohli ani rukou pohnúť. Bolo to veľmi obozretné, lebo inak by si boli dolámali chrbty len preto, že jedni stáli bližšie než druhí.

Všetci ostatní obyvatelia krajiny obstali zámok až po obloky, aby videli, ako princezná prijíma nápadníkov. Ale ako nápadníci prichádzali do izby, všetci strácali reč. „Neschopný!“ povedala princezná. „Preč!“

Práve predstúpil brat, ktorý vedel naspamäť latinský slovník, ale kým stál v rade, všetko mu z hlavy vypŕchlo. Dlážka vŕzgala, povala bola zrkadlová, takže sa v nej videl stáť na hlave, pri každom obloku traja pisári a jeden cechmajster zapisovali všetko, čo sa povedalo, aby sa to hneď dostalo do novín a mohlo predávať na rohu za dva grajciare. Bolo to strašné. A v kachliach bolo tak zakúrené, až sa platňa rozžeravila. „Je tu strašne horúco!“ povedal nápadník.

„To preto, lebo otec dnes pečie kurčatá,“ odpovedala kráľovská dcéra. - Bú - stál ani obarený. Takúto reč nečakal. Nevedel preriecť ani slovo, a chcel povedať dačo veselé. Bú!

„Neschopný!“ povedala princezná. „Preč!“ A musel odísť. Potom predstúpil druhý brat.

„Ako tu máte horúco!“ povedal. „Hej, dnes pečieme kurčatá!“ odvetila kráľovská dcéra. „Čo pro... čo?!“ vyjachtal, a všetci pisári zapísali: Čo pro... čo! „Neschopný!“ povedala princezná. „Preč!“

Teraz prišiel na rad hlúpy Jano, priniesol sa na capovi rovno do izby. „Máte tu teplo na roztopenie!“ povedal.

„Hej, pretože pečieme kurčatá!“ odvetila kráľovská dcéra. „To je znamenité!“ potešil sa hlúpy Jano. „Mohol by som si upiecť vranu?“

„Nech sa páči!“ dovolila princezná. „Ale máte ju v čom upiecť? Ja nemám ani hrniec, ani panvicu.“

„Pravdaže mám!“ odvetil hlúpy Jano. „Tu je pekáč s cínovou obrubou!“ Vytiahol starý drevák a položil naň vranu.

„To bude hostina!“ vravela princezná. „Ale kde vezmeme omáčku?“

Mám ju vo vrecku!“ ohlásil sa hlúpy Jano. „Mám jej toľko, že ju môžem rozhadzovať!“ A vyšpľachol trochu blata z vrecka.

„To sa mi páči!“ usmiala sa princezná. „Vieš odpovedať a vieš rozprávať, teba chcem za muža! Ale vieš, že každučké slovo, čo povieme, sa zapisuje a dostane sa zajtra do novín? Pozri, pri každom obloku stoja traja pisári a jeden cechmajster, a cechmajster je zo všetkých najhorší, lebo ničomu nerozumie!“ Povedala to preto, aby ho nastrašila. A všetci pisári sa rozchichotali a urobili machuľu na dlážke.

„To je mi panstvo!“ povedal hlúpy Jano. „Teda dám cechmajstrovi to najlepšie!“ Potom si vyvrátil vrecká a hodil mu blato do tváre.

„To bola pekná robota!“ povedala princezná. „Ja by som to nedokázala! Ale sa to naučím!“ Tak sa stal hlúpy Jano kráľom, dostal princeznú i kráľovskú korunu a sedí na tróne. Máme to priamo z cechmajstrových novín. - a tým sa nikdy nedá veriť!