Hrdlo fľašky – Hans Christian Andersen

Hrdlo fľašky – Hans Christian Andersen

V úzkej, krivolakej ulici medzi viacerými chudobnými domami stál celkom úzky a veľmi vysoký murovaný dom s drevenými hradami, a začínal sa celý rozpadávať. Bývali tu chudobní a najbiednejšie to vyzeralo v podkroví kde pred malým oblôčikom na slnku visela stará, pokrútená klietka na vtáky, v ktorej nebola ani poriadna miska na vodu, ale len obrátené hrdlo fľašky, zazátkované zdola a naplnené vodou.' Pri otvorenom obloku stála stará slečna a práve vyzdobila divými klincami klietku, v ktorej z bidielka na bidielko poskakoval malý čížik a spieval, až sa to ozývalo.

„Hej, ty si môžeš spievať!“ povedalo hrdlo fľašky, pravda, nepovedalo to tak, ako by sme to povedali my, lebo hrdlo fľašky nevie rozprávať, ale myslelo si to, ako keď sa my ľudia sami v sebe rozprávame. „Hej, ty si môžeš spievať! Ty, čo máš všetky údy celé. Mal by si skúsiť to čo ja, čo som prišla o pol tela a mám iba hrdlo a ústa, navyše zapchaté zátkou. Hej, keby si bol na tom tak ako ja, veruže by si nespieval. Ale dobre, že aspoň niekto je spokojný! Ja nemám prečo spievať a ani to neviem! Vedela som to vtedy, keď som bola celou fľaškou a šteklili ma zátkou. Nazývali ma naozajstným škovránkom! A vtedy, keď som bola s kožušníkovcami v lese a ich dcéra sa zasnúbila - pamätám sa na to, akoby to bolo včera. Zažila som veľa, keď tak o tom rozmýšľam. Bola som v ohni i vode, dostala som sa pod čiernu zem i vyššie než mnohí iní a teraz sa vznášam vo vtáčej klietke vo vzduchu a na slniečku! Veru by stálo za to vypočuť môj príbeh, ale nerozprávam o tom nahlas, lebo to nedokážem.“ Potom si hrdlo fľašky rozprávalo iba pre seba alebo hádam len myslelo svoju rozprávku, ktorá bola zvláštna, a malý vtáčik veselo spieval svoju pesničku, kým po ulici sa vozili i chodili ľudia. Každý si myslel svoje alebo si nemyslel vôbec nič, no hrdlo fľašky myslelo.

Spomínalo na rozpálenú pec v továrni, kde do fľašky vdýchli život. Spomínalo si ešte, že bolo celkom horúce, hľadelo do rozplamenenej pece, na svoje rodisko a malo chuť znova do nej skočiť. No ako sa ochladzovalo, začínalo sa cítiť celkom dobre tam, kde bolo. Nová fľaška stála v rade medzi bratmi a sestrami, všetci sa zrodili v tej istej peci, ibaže niektoré vyfúkli to tvaru na šampanské víno, iné na pivo, a to je rozdiel! Potom, keď sa dostanú do sveta, môžu do pivnej fľašky naliať najvzácnejšie víno

Lacrimae Christi, a do fľašky na šampanské atrament. Ale na čo sa kto zrodil, to mu vidieť už na postave. A šľachta zostane šľachtou, hoci je znútra čierna od atramentu.

Všetky fľašky onedlho zabalili a našu fľašku s nimi. Vtedy si nepomyslela, že skončí ako hrdlo fľašky a bude slúžiť ako miska pre vtáčika, veď aj to je statočný život, aj to je niečo. Denné svetlo znova uzrela, až keď ju spolu s ostatnými kamarátkami vybaľovali v pivnici obchodníka s vínom a po prvý raz ju vypláchli. Bol to smiešny pocit. Ležala tam prázdna a bez zátky, cítila sa čudne a čosi jej chýbalo, ale nevedela čo. Potom ju naplnili dobrým, znamenitým vínom, zazátkovali, zapečatili a dali na ňu nálepku: „Najlepšia akosť!“ Bolo to, akoby zložila skúšku na jednotku, ale dobré bolo víno i fľaška. Nuž za mladi je každý básnikom! Spievalo a cengalo to v nej o veciach, ktoré vôbec nepoznala: o zelených, slnkom prežiarených pahorkoch, na ktorých rastie vinič kde ihravé dievčence a veselí mládenci spievajú a bozkávajú sa. Hej, život je krásny! O tom všetkom to spievalo a veršovalo vo vnútri fľašky tak, ako v mladých básnikoch, ktorí často sami o tom nič nevedia.

Raz ráno ju predali. Kožušníkov učeň mal priniesť fľašku vína najlepšej akosti. Potom sa dostala do koša s jedlom, k šunke, syru a klobásam. Bolo tam aj výborné maslo a najjemnejší chlieb. Kožušníkova dcéra, taká mladá a pekná, to všetko sama balila. Hnedé oči sa jej smiali, okolo úst mala úsmev, ktorý hovoril priam toľko ako oči. Mala jemné, mäkké ruky, celé biele, no hrdlo a hruď boli ešte belšie. Hneď bolo vidieť, že to je jedno z najkrajších dievčat v meste, a predsa nebola ešte zasnúbená.

Kôš s jedlom držala na lone, keď sa s rodinou viezla do lesa. Hrdlo fľašky vytŕčalo pomedzi cípy bieleho obrusa, na zátke bol červený pečatný vosk, ktorý pozeral dievčaťu do tváre a na mladého kormidelníka vedľa nej. Bol to jej kamarát z detstva, syn maliara obrazov. Nedávno úspešne zložil kormidelníčku skúšku a zajtra mal odplávať loďou ďaleko do cudzích krajín. Pri balení sa o tom veľa rozprávalo, no pri týchto rečiach nebolo vidieť veľa radosti a spokojnosti v očiach a na ústach peknej kožušníkovej dcéry.

Dvaja mladí šli spolu do zeleného lesa a zhovárali sa. O čom? Nuž, to fľaška nepočula, lebo zostala v koši s jedlom. Trvalo to nezvyčajne dlho, kým ju vytiahli, no keď sa to stalo, svet vyzeral hneď krajšie, oči všetkých sa rozosmiali, aj kožušníkova dcéra sa smiala, ale hovorila menej a líca jej horeli ako dve červené ruže.

Otec vzal plnú fľašku a vývrtku. Hej, je to zvláštny pocit, keď vás po prvý raz otvoria. Hrdlo fľašky nemohlo jakživ zabudnúť na túto slávnostnú chvíľu, náležité to v nej zasyčalo a buchlo, a potom to klokotalo, keď víno tieklo do pohárikov.

„Na zdravie snúbencom!“ pripil im otec a všetci vypili do dna, mladý kormidelník pobozkal svoju snúbenicu.

„Šťastie a požehnanie!“ vraveli obaja rodičia. Mladý muž nalial ešte raz do pohárikov: „Na

šťastný návrat a svadbu o rok!“

zvolal, a keď poháriky vyprázdnili, vzal fľašku a zdvihol ju do

výšky: „Videla si najkrajší deň môjho života, preto už nikomu nesmieš poslúžiť!“

Vyhodil fľašku vysoko do vzduchu. Kožušníkovej dcére ani na um nezišlo, že ešte voľakedy uvidí túto fľašku letieť, a predsa sa tak malo stať. Teraz fľaška spadla do hustého tŕstia pri malom lesnom jazierku. Hrdlo fľašky si ešte živo spomínalo, ako tam ležalo a uvažovalo: „Ja som im dala víno, a oni mi dávajú močiarnu vodu, ale myslia to dobre!“ Fľaška už nevidela snúbencov ani natešených rodičov, no dlho ich ešte počula, ako spievajú a oslavujú. Potom prišli dvaja malí sedliacki chlapci, pozreli do tŕstia, zbadali fľašku a vzali ju. Nuž bola zasa zaopatrená.

Doma, v lesnom domčeku, ich včera navštívil najstarší brat. Bol námorníkom, a prišiel sa rozlúčiť, lebo mal nastúpiť na dlhú cestu. Matka mu teraz balila na cestu to i ono a otec to mal večer odniesť do mesta, aby sa so synom ešte pred odchodom stretol a odovzdal mu svoj i matkin pozdrav. V balíku už bola malá fľaštička s bylinnou pálenkou, no teraz chlapci priniesli väčšiu, lepšiu fľašku. Do nej sa vojde viac než do malej, a bola to výborná pálenka na chorý žalúdok. Pridali do nej ľubovník. Do fľašky sa už nedostalo červené víno ako predtým, naliali do nej trpké kvapky, ale aj tie sú dobré - na žalúdok. Najstaršieho syna mala sprevádzať táto nová fľaška, a nie tá malá. Tak fľaška putovala zasa, dostala sa na loď k Petrovi Jensenovi, a bola to práve tá istá loď, na ktorej slúžil aj mladý kormidelník, ale on fľašku nevidel, a keby ju aj bol videl, nespoznal by ju a ani by si nepomyslel: To je tá, z ktorej sme pripíjali na zasnúbenie a na šťastný návrat. Víno v nej už síce nebolo, ale bolo v nej čosi priam také dobré. A vždy, keď ju Peter Jensen vytiahol, kamaráti ju volali

,lekárničkať. Nalieval z nej dobrú medecínu, ktorá pomáhala na chorý žalúdok. A liečila, pokým v nej zvýšila čo len jediná kvapka. Boli to krásne časy a fľaška spievala, keď ju pohladili zátkou, preto dostala prezývku Škovránok Petra Jensena“.

Dlho potom stála prázdna v kúte, až sa to stalo - nuž, čo to bolo na ceste z vlasti alebo do vlasti, to fľaška celkom naisto nevedela, lebo na breh sa nedostala. Vtedy sa strhla búrka, prevaľovali sa veľké vlny, čierne a ťažké dvíhali loď a hádzali ňou. Sťažeň sa zlomil a mohutná vlna vyrazila dosku z výdrevy na kýle, takže už nepomáhalo ani pumpovanie, nastala čierna noc. Loď sa začala potápať, ale v poslednej chvíli napísal mladý kormidelník na kus papiera: „V mene Božom, potápame sa!“ Pripísal k tomu meno svojej nevesty, svoje meno i meno lode. Strčil papierik do prázdnej fľašky, zapchal ju zátkou a hodil do rozbúreného mora. Nevedel, že to je fľaška, z ktorej si nalievali na prípitok radosti a nádeje jemu a jej. Fľaška sa hojdala na vlnách s pozdravom a zvesťou o smrti.

Loď sa potopila, posádka zahynula a fľaška letela ako vták, veď mala srdce, ľúbostný list vo svojom vnútri. Slnko vyšlo a zase zapadlo, fľaške to prichodilo, akoby bola videla červený blčiaci oheň v peci, kde sa zrodila. Túžila ta vletieť zasa. Zažila bezvetrie i nové búrky, nenarazila na útes, nezhltol ju žralok. Vyše roka plávala po mori, hneď na sever, hneď na juh, ako ju hnali prúdy. Napokon, bola svojou paňou, ale aj to ju omrzelo.

Popísaný list, posledné –S Bohom – ženícha neveste, priniesol by len žiaľ; keby sa raz dostal do rúk adresátky. Ale kde boli tie ruky, ktoré sa tak beleli, keď prestierali obrus vo sviežej tráve v zelenom lese v deň zasnúbenia? Kde bola kožušníkova dcéra? Hej, kde je tá krajina a ku ktorej krajine má najbližšie? To fľaška nevedela. Plávala a plávala, až ju napokon omrzelo dať sa unášať prúdom, na to ani nebola stvorená. Jednako len plávala, až sa napokon dostala k pobrežiu cudzej krajiny. Nerozumela ani slovo z toho, čo si tu vraveli, nebola to reč, ktorej načúvala predtým, a kto nerozumie reči, príde o veľa.

Fľašku vzali a poprezerali. Videli aj lístoček v nej, vytiahli ho a obracali na všetky strany, ale nerozumeli, čo je na ňom napísané Pochopili síce, že fľašku voľakto vyhodil z lode a že je o tom voľačo napísané na papieriku, ale čo tam bolo, to zostalo záhadou. Nuž teda vložili lístok zasa do frašky a postavili ju do veľkej skrine vo veľkej miestnosti veľkého domu.

Kedykoľvek prišiel do domu na návštevu dajaký hosť, lístoček vytiahli a obracali na všetky strany, takže nápis na ňom, napísaný iba ceruzkou, bol čoraz nečitateľnejší. Naostatok už nik nevidel, že sú tam dajaké písmená. Fľaška stála ešte rok v skrini, potom sa dostala na povalu a tam na ňu sadal prach a pavučiny. V tomto kúte spomínala na lepšie časy, keď

nalievala červené víno vo sviežom lese a keď sa hojdala na vlnách, prinášajúc tajomstvo, list, pozdrav na rozlúčku.

Tak stála na povale celých dvadsať rokov. Mohla tam stáť ešte dlhšie, keby neprestavovali dom. Strechu strhli, zazreli fľašku a hovorili o nej, ale fľaška ich reči nerozumela. Nenaučí sa reči ten, kto stojí na povale, hoci aj dvadsať rokov. Keby som bola zostala v izbe, mienila celkom správne, iste by som sa ich reči bola naučila.

Teraz ju poumývali a vypláchli, veď to už aj potrebovala. Cítila, aká je čistá a priezračná, na starosť zasa omladla, no lístoček z nej vyplavili pri umývaní.

Fľašku naplnili semenami, ale to bol tovar pre ňu neznámy. Zapchali ju a zabalili, takže nevidela svetlo, slnko alebo mesiac už vôbec nie. Lenže kto cestuje, ten by mal niečo vidieť, myslela si fľaška. Jednako nevidela nič. Splnila však svoje poslanie - pricestovala na určené miesto a tam ju vybalili.

„Akú si s tým v cudzine dali prácu!“ povedal ktosi. „A napokon bude rozbitá!“ Ale rozbitá nebola. Fľaška rozumela každé slovo, čo povedali. Hovorili tou istou rečou, ktorú počula pri taviacej peci a u obchodníka s vínom i v lese a na lodi, bola to jediná pravá, dobrá stará reč. Dostala sa domov, do svojej vlasti, a ňou ju privítali. Od samej radosti by im bola skoro vyskočila z rúk, ledva si všimla, že ju odzátkovali, vysypali z nej obsah a dali ju do pivnice, tam ju schovali a zabudli na ňu. Nuž všade dobre, doma najlepšie, hoci aj v pivnici! Ani na um jej nezišlo rátať, ako dlho tam leží. Ležalo sa jej tam dobre, až napokon po rokoch ľudia zišli dolu, pobrali fľašky a s nimi aj ju.

V záhrade pripravili veľkú slávnosť. V girlandách viseli zažaté lampy, lampióny viseli ako veľké tulipány. Bol to aj krásny večer, tiché a jasné počasie, hviezdy jasne svietili

a zaligotal sa i mesačný nov, svietil ako belasosivá guľa so zlatým okrajom, bol to pekný pohľad pre toho, kto mal dobré oči. Aj na postranných chodníčkoch bolo isté osvetlenie, aspoň natoľko, aby bolo vidieť na cestu. Medzi kríkmi boli postavené fľašky a v každej zastoknutá sviečka. Stála tam aj fľaška, ktorú poznáme a ktorá raz bude slúžiť ako mištička pre vtáčika. V tejto chvíli sa jej tu zdalo všetko nevýslovné krásne. Znova sa dostala do zelene, znova sa zúčastnila na radostnej oslave, počúvala spev a hudbu, šum a zvuky mnohých ľudských hlasov, najmä z tej strany záhrady, kde svietili lampy a farebné lampióny. Sama síce stála na bočnom chodníčku, ale práve to jej dávalo možnosť rozmýšľať. Stála tu so svetlom, bola na osoh a potešenie, a tak je to správne. V takejto chvíli sa nám vytratí z hlavy dvadsať rokov strávených na povale -a to je dobre. Celkom pri nej prechádzal osamotený párik. Držali sa pod pazuchy, ako snúbenci kedysi v lese: kormidelník a kožušníkova dcéra. Fľaške to prichodilo, akoby celý tento príbeh zasa ožil. Po záhrade chodili hostia i ľudia, ktorí chceli vidieť hostí i celú parádu. Medzi nimi bola aj stará dievka, bez príbuzných, ale nie bez priateľov, a myslela práve na to isté ako fľaška, myslela na zelený les a na pár mladých snúbencov, ktorý jej bol taký blízky, veď bola jeho polovicou. Bola to najšťastnejšia chvíľa jej života, a na tú sa nezabúda nikdy, ani keď sa z nej stala stará panna. Ona však fľašku nepoznala a fľaška nepoznala ju. Tak to vo svete chodí. - Pokým sa nestretli zase, a veruže sa stretli, lebo sa dostali do toho istého mesta. Zo záhrady sa dostala fľaška k obchodníkovi s vínom, tam ju zasa naplnili vínom a predali letcovi, ktorý mal na budúcu nedeľa vzlietnuť v balóne. Bol tam veľký stisk ľudí, čo prišli pozerať, hrala tam vojenská hudba a všade bolo veľa príprav. Fľaška to videla z koša, kde ležala vedľa živého králika, ktorý bol celý vystrašený, lebo vedel, že vzlietne nahor a potom ho spustia padákom. Fľaška nevedela o ceste nahor ani nadol' Videla len, že balón sa nadúva, až je čoraz väčší, a keď sa už nemohoi naduť väčšmi, začal sa dvíhať vyššie a vyššie, nedal si pokoj, až laná ktoré ho držali, presekli, a on sa vznášal s letcom, košom, fľaškou i králikom. Hudba hrala a všetci ľudia volali: Sláva!

To je smiešne vystúpiť takto do vzduchu! pomyslela si fľaška. To je nový druh plavby. Ibaže hore nemožno do ničoho naraziť!

Tisícky ľudí hľadeli na balón, pozerala naň aj stará slečna. Stála pri svojom otvorenom podkrovnom oblôčiku, kde visela klietka s malým čížikom, ktorý vtedy nemal mištičku na vodu a musel sa uspokojiť s hrnčekom. V obloku bol myrtový krík, ktorý stará slečna odsunula nabok, aby ho nezhodila, keď sa vykláňala z obloka. A zreteľne videla v balóne letca, ktorý spustil králika padákom, potom pripil všetkým divákom na zdravie a fľašku vyhodil vysoko do vzduchu. Nepomyslela na to, že práve túto fľašku videla vyletieť vozvysok za mladi v zelenom lese v deň, ktorý bol radostný pre ňu a jej priateľa.

Fľaška nemala kedy rozmýšľať, bolo to naskrze nečakané, keď odrazu dosiahla vrchol svojho

života. Veže a strechy sa krčili hlboko pod ňou, ľudia vyzerali celkom maličkí.

Potom začala klesať, a to oveľa rýchlejšie než králik. Robila vo vzduchu kotrmelce, cítila sa mladá a celkom sa rozjarila, veď v nej bolo ešte dopoly vína, ale nie nadlho. Ach, aká cesta! Slnko svietilo na fľašku, všetci ľudia na ňu hľadeli, balón bol už ďaleko a o chvíľu sa stratila aj fľaška, dopadla na jednu zo striech a rozbila sa, ale v črepoch zostalo ešte toľko pohybu, že nemohli zostať ležať. Vyskakovali a kotúľali sa, až dopadli kdesi do dvora a rozbili sa na ešte menšie kúsky. Len hrdlo fľašky vydržalo, akoby ho sklenár odrezal diamantom.

Dalo by sa celkom dobre použiť ako pohárik do klietky pre vtáka, pomyslel si človek, čo býval v pivnici, ale sám nemal ani vtáka ani klietku. Boli by to priveľké náklady, keby si ich zadovážil iba preto, že má hrdlo fľašky, ktoré sa dá použiť ako mištička. Mohlo by sa pridať starej slečne v podkroví, a tak sa dostalo hrdlo fľašky ta, zazátkovali ho, a čo mávala fľaška predtým hore, to sa dostalo teraz dolu, ako to často býva pri takýchto zmenách. Naliali doň čerstvej vody a zavesili pred klietkou malého vtáčika, ktorý spieval, až sa to rozliehalo.

„Hej, tebe sa to spieva!“ vravelo hrdlo fľašky. Ale bolo pozoruhodne, veď letelo v balóne! Viac z jeho životného príbehu nik nevedel. Teraz viselo ako mištička pre vtáka, počulo ľudí, ako štrkocú a buchocú na ulici, počulo rozprávať starú slečnu v komôrke. Práve k nej prišla na návštevu rovnako stará priateľka a zhovárali sa spolu -nie o hrdle fľašky, ale o myrte v obloku. Načo by si vyhadzovala dva toliare na svadobnú kyticu pre svoju dcéru?“ povedala stará slečna. „Ja ti dám celkom peknú, plnú kvetov! Pozri, aká je pekná táto myrta! Hej, je to výhonok z tej myrty, ktorú si mi dala v deň po mojom zasnúbení a z ktorej som si mala po roku urobiť svadobnú kyticu, ale ten deň neprišiel. Oči, ktoré mi mali svietiť pre radosť a požehnanie, sa navždy zavreli. Sladko spí na dne mora ten drahý mládenec! - Myrtový krík zostarel, no ja som ešte staršia, a keď myrta začala schnúť, vzala som poslednú sviežu vetvičku, zapichla ju do zeme a z konárika vyrástol tento veľký stromček. Napokon sa predsa len dostane na svadbu, bude svadobnou kyticou pre tvoju dcéru!“

Stará slečna mala slzy v očiach. Rozprávala o priateľovi z mladosti a o zasnúbení v lese. Myslela na prípitok, myslela na prvý bozk - ale o tom nerozprávala, veď bola stará slečna. Myslela na všeličo, ale to jej vôbec nezišlo na um, že priamo pred oknom má ešte jednu pamiatku z tých čias: hrdlo fľašky, z ktorého to buchlo, keď vytiahli zátku na prípitok. Ale ani hrdlo fľašky ju nepoznalo, lebo nepočúvalo, čo rozpráva - iste len preto, že myslelo iba na seba.