O princeznej Nespalíne

O princeznej Nespalíne

V jednom malom, ale veľmi krásnom kráľovstve, sa narodila kráľovským manželom prvá dcéruška. To bolo slávy! Fanfáry

zneli do ďalekého okolia, kráľ vystrojil velikánsku hostinu a šľach- tici zďaleka i zblízka sa prišli pozrieť na malú princezničku. Dostala, ako sa patrí u kráľovských rodín, hneď niekoľko mien ako Anastázia, Barbora, Cecília, Daniela a ďalšie presne podľa abecedy od „A“ až po „Z“. Ale veľmi rýchlo sa jej, hlavne medzi služobníctvom, začalo hovoriť princezná Nespalína. Pýtaš sa prečo? Ale to je predsa jasné! Preto, lebo nechcela zaspávať v čase, keď malé deti už dávno majú spať. Odmalička bola zvyknutá ponocovať. A to sa o ňu, páni moji, starali pestúnky, uspávači, predčítavači rozprávok a dvorní lekári. Po večeri služobné princeznú vykúpali, dali jej tú najkrajšiu hebkú nočnú košieľku a v postieľke s baldachýnom – ty nevieš, čo to je? Taká strieška z čipiek predsa! – ju uložili do tých najmäkších a najvo- ňavejších periniek. A potom prišiel na rad predčítavač, teda dvoran, ktorý čítal princeznej tie najkrajšie rozprávky z veľkej kráľovskej knižnice. Keď dočítal rozprávku až k slovám: „...a zazvonil zvonec, rozprávky je koniec...“, vyzeralo to, že princezná má zatvorené oči a spí. Len čo ale zaklapol knihu a zdvihol sa, vyskočila princezná a zvolala: „Ja nespím!“ Na rad prišla uspávačka, ktorá spievala prin- ceznej tie najkrajšie uspávanky. Nič to nebolo platné, aj tak nezaspala.

Kráľ a kráľovná sa radili s najslovovzatejšími lekármi a profesormi, tí jej predpisovali rôzne lieky a čajíčky na spanie, ale nepomáhalo to.

„Ja nespím!“ ozvalo sa vždy z postieľky. Čím bola princezná väč- šia, tým neskôr zaspávala. Kráľovskí rodičia ju preto niekedy vzali i k sebe, do kráľovského lôžka, sami už nemohli udržať oči, ale Nespa- lína bola stále hore...

Zato ráno! Čo ráno, už bolo skoro poludnie, keď sa princeznička ešte len zobúdzala, ospalá a mrzutá. Služobníctvo nevedelo, či bude raňajkovať, alebo rovno obedovať. Skrátka si nikto s týmto dievčat- kom a jej spaním nevedel dať rady...

V susednom kráľovstve mali len o niečo staršieho princa, ako bola Nespalína. Tiež dostal pri krste plno mien, ako už je u kráľovských rodov zvykom. Od „Ž“ až po „A“ – Želmír, Zdislav, Vladan, Štefan, a tak ďalej. Ale čoskoro sa mu začalo hovoriť princ Čiperko. Vstával totiž skoro ráno, len čo slniečko vyslalo prvé lúče na ich zámok, rýchlo sa naraňajkoval a už vybehol do záhrady. Hral sa väčšinou s deťmi z podhradia a večer rýchlo zaspal – ako sa hovorí – ako drevo. Raz sa Čiperko s rodičmi vydal na návštevu susedného kráľovstva. Nielen kráľovi a kráľovnej, ale i Nespalíne sa malý princ veľmi páčil. Obzvlášť, keď hneď oznámil: „Zajtra sa spolu budeme hrať celý deň!“ Princezná nemohla zaspať ešte dlhšie ako obyčajne, ako sa na hranie s Čiper- kom tešila. Lenže keď sa pred poludním zobudila, bol už Čiperko dávno preč. „Nemohol sa ťa dočkať, tak šiel za deťmi do mlyna. Vraj tam zostane u pani mlynárky i na obed,“ hlásila jej matka kráľovná. Na druhý deň sa to opakovalo. Princezná bola veľmi smutná, a tak jej večer Čiperko povedal: „Prídem ťa sám zobudiť!“. Ráno stál Čiperko pri posteli a budil rozospatú princezničku. Nechcelo sa jej, ale predsa len vstala, naraňajkovali sa a vybehli spolu do záhrady. Nespalína sa nestačila na tú krásu vynadívať! Slnko práve vyšlo nad lesom, na kve- toch sa ligotali kvapôčky rosy, vtáci veselo spievali... Celý deň sa obe deti hrali a večer princezná zaspala skôr, ako predčítač prečítal prvú stranu rozprávky. Druhý deň sa všetko zopakovalo. Možno sa budeš diviť, ale na tretí deň ráno to bola dokonca Nespalína, kto Čiperka zobudil: „Vstávaj, spachtoš, ide sa do záhrady!“

A tak sa princezná, ktorej prestali hovoriť Nespalína, pretože od tej doby zaspávala včas a bola jedna z prvých, kto v zámku vstával, odna- učila ponocovať. Ak si dobre spomínam, tak o pár rokov mali princ a princezná svadbu, spojili obe kráľovstvá a múdro tam vládli. Ale to už je iná rozprávka...

Tak táto je jedna z prvých, ktoré mi dedko vymýšľal. Preto som si na ňu sprvu spomenula. Nebola iba pre mňa, možno ešte viac pre moju sesternicu Elišku, ktorá k nám často jazdí s tetou Luciou z Prahy. To ona, i keď je o trocha mladšia ako ja, zaspáva vraj omnoho neskôr. Ja chodím spávať pomerne skoro, i keď tiež s rozprávkou, ale zasa dosť nerada vstávam. To pri vymýšľaní tej ďalšej rozprávky myslel dedko asi na mňa. Ja totiž veľmi zle a málo jem. Aj keď som už nebola úplný dro- bec, nechávala som sa pokojne kŕmiť. Najradšej od dedka, a tak som mu vymyslela meno „dedko kŕmič“. Ale aj tak som hromadu jedál, ovocia a zeleniny, o ktorých babička hovorí, že majú veľa vitamínov a živín, potrebných na to, aby som dobre rástla, odmietala i ochutnať. A tiež jem veľmi pomaly. V škôlke som bola skoro vždy posledná. Do škol- skej jedálne zatiaľ nechodím, varí mi mamka alebo babička. A variť pre mňa, hovoria, je vraj trápenie. Asi preto mi deduško vyrozprával rozprávku...