Svetluška a nespratníci

Svetluška a nespratníci

Raz sa

Svetluška vybrala na výlet k lesnej bystrinke. To je taký potôčik – športovec, čo

neustále preskakuje skalu a ešte si pritom aj spieva veselú pesničku:

„Žblnky, žblnky, žblnky, mám

čistučké vlnky.“ Svetluška sa aj teraz tešila, ako si bude

s potokom

pospevovať tú jeho žblnkotavú pesničku. A najviac sa tešila na dúšok dobrej a čistej vody. Keď priletela k bystrinke, sadla si na konárik, že si trochu oddýchne, lebo keď je niekto rozhorúčený, nesmie hneď piť studenú vodu. Započúvala sa Svetluška do pesničky:

„Žblnky, žblnky, žblnky, smrdia moje vlnky...“

„Prepánajána, potôčik, akú pesničku to spievaš? Nehanbíš sa?!“

„A čo mám robiť, keď je to pravda... Len si, muška, privoňaj k mojej vode!“ A naozaj. Voda bola mútna, penivá a poriadne zapáchala. Keby sa z nej napili lesné zvieratá, určite by ochoreli. Pošúchala Svetluška čarovný lampášik a povedala svoju zázračnú formulku:

„Šuliky, muliky, kuk! Ukáž mi, lampášik, ako sa majú ryby, raky a vodné chrobáčiky?“ Jáááj, no to bol strašný pohľad! Ryby nevedeli dobre dýchať, raky radšej vyliezli z vody a cúvali, čo im klepetá stačili, a vodné chrobáky sa zaryli hlboko do piesku na dne potoka, lebo ich tá špinavá voda pálila na chrbte. A všetci zúfalo kričali:

„POMÓÓÓC!“ Preľaknutá Svetluška hneď siahla po lampášiku:

„Šuliky, muliky, kuk! Lampáš, poraď, čo mám robiť? Ako pomôcť?“ Lampášik ukázal horáreň a fúzatého uja horára.

„Aha, už viem! Ujo horár je predsa lekár na všetky lesné choroby, ten bude vedieť, ako bystrinku vyliečiť!“ A poďho na krídla! Letela, čo jej sily stačili. Keď ujo horár počul o chorom potoku, skočil na rovné nohy, zavolal psa Ňuchaja a rozkázal mu:

„Ňuchaj, ňuchaj!!!“ a pes sa rozbehol ako šíp a doviedol Svetlušku a uja horára na lúčku pri potoku. A čo nevidia! Pri bystrinke stojí auto a ľudia ho umývajú, leštia, oplachujú... A všetka tá špina steká do bystrinky.

„Ahá! Tak pre týchto nespratníkov je potok chorý!“ nasršil sa ujo horár prestrašne a fúzy sa mu naježili ako ježovi.

„Ale už sa odtiaľto practe! Či vy neviete, že čistiace prostriedky na auto sú jedom pre každého, kto sa napije z vody v potoku? Hááá?! Teraz zaplatíte pokutu a poriadne veľkú!!! A mám tu pre vás na dôvažok aj injekciu proti neporiadnosti!“ Ujo horár zabúchal palicou na bútľavý strom a zobudil starého sršňa, čo tam býval.

„Nože, sršeň, títo nespratníci potrebujú injekciu, aby už nikdy

nezabudli, ako sa majú správať k prírode!“

A čo potôčik? Ešte chvíľu to trvalo, kým sa jeho voda vyčistila. Ryby a raky ešte dlho boleli bruchá, klepetá, plutvy a hlava. Ale nakoniec sa predsa všetko dobre skončilo a potôčik si zase spieval:

„Žblnky, žblnky, žblnky,

zas mám čisté vlnky!“

A ujo horár na dôvažok zatĺkol na lúke pri bystrinke veľkú tabuľu

s nápisom: UMÝVAŤ AUTÁ V POTOKU JE PRÍSNE ZAKÁZANÉ!