Svetluškina jesenná rozprávka

Svetluškina jesenná rozprávka

A bola opäť jeseň. Všetky stromy súťažili o najkrajšie sfarbené lístie. Slniečko sa prepletalo pomedzi tie farby a hľadalo najkrajší jesenný list. Škoda, že pri toľkej práci zabudlo aj teplo hriať.

Svetluška chvíľu sledovala súťaž stromov, ale bolo jej zima, a tak sa rozhodla, že si trošku zatancuje pri speve vtáčikov.

„Ale čo to? Veď žiadneho vtáčika nepočuť! Muselo sa im niečo stať! Kdeže sa podeli?“ Svetluška zobrala lampášik a rozhodla sa, že vtáčiky pohľadá. Cestou rozmýšľala:

„Žeby zachrípli? Môže byť! To slnko sa prehrabáva v lístí a nehreje!

Lastovičky, sláviky, stehlíky, pinky, vy tak pekne spievate! Kdeže ste?“ ...

– a nič. Všade ticho. Svetluška si ani nevšimla, že doletela až na pole, kde pekne jedna vedľa druhej rástli tučné repy. A spievali si pesničku:

„My sme repy sladučké, brušká máme tučnučké. Nás má každý veľmi rád, je náš dobrý kamarát.“

Svetluška sa pristavila pri tej najtučnejšej repe a spýtala sa:

„Prečo si, repa, myslíš, že ťa má každý rád? Veď ja ťa ani

nepoznám!“

„Ale poznáš, Svetluška! Mňa pozná každý, kto má rád sladkosti. Lebo z našej sladkej šťavy sa vyrába cukor do čaju, cukríkov, lízaniek a do všetkých sladkých dobrôt.“

„A neklameš ma ty náhodou? Veď si celá ufúľaná! Neviem si predstaviť, že z takej zablatenej repy z poľa pochádza všetko sladké na svete! Radšej si to preverím!“

A povedala zázračné slová:

„Šuliky, muliky, kuk!“ a pošúchala skielko na svojom čarovnom

lampášiku.

„Povedz mi, lampášik čarovný, neklame ma repa?“ A lampášik ukazuje: na poli traktory repu vyorú, naložia na vlečky a odvezú do cukrovaru. Tam repy pod sprchou poriadne umyjú, krájajú na malé kúsky a varia, až z nich ostane sladučká cukrová šťava. Tá sa varí dovtedy, kým z nej nevznikne cukor. Ten sa zabalí do vrecúšok a zavezie do obchodov.

„Milá repa, prepáč mi, že som ti neverila. Ale to len preto, že som

dnes veľmi smutná.“

„A prečo si taká smutná?“

„Lebo neviem, kam sa podeli všetky vtáčky, čo tak pekne spievali celé

leto.“

„Vieš, Svetluška, keď sú repy na poli už tučné, vtáčiky speváčiky vedia, že je čas odletieť do teplých krajov. Blíži sa zima a zahynuli by tu. Ale na jar sa znova vrátia domov, nájdu svoje hniezda a zase budú vyspevovať!“ Zrazu – kde sa vzala, tu sa vzala – priletela vrana a hovorí:

„Nebuď smutná, Svetluška, aj ja som dobrrrrrá speváčka. Ak chceš,

zaspievam ti!“

„Áno, áno!“ potešila sa Svetluška. A vrana otvorila zobák a spustila na plné hrdlo:

„Krrrrrrááááák, krrrrrrááááák, krrrrrrááááák, ja som čierrrrrny vták!“

Svetluška dobre že neohluchla. Repa sa pre istotu zaryla hlbšie do zeme. A Svetluška? Schmatla lampáš a poďho na krídla! Ale vrana za ňou letela a strašne krákala:

„Krrrrrrááááák, krrrrrrááááák, krrrrrrááááák! Počkaj, Svetluška, to nie je koniec pesničky!!!“

Lenže Svetluške sa vranin spev nepáčil, a tak rýchlo vletela do svojho domčeka a dobre zatvorila dvere. A tam ticho spomínala na príjemný štebot lastovičiek, sladký hlások slávika a tešila sa na ich návrat.