Ako sa Ušiačik okúpal – Rudo Móric

Ako sa Ušiačik okúpal – Rudo Móric

Zajačikovi Ušiačikovi bol dlhý čas. Rád by sa pohral, ale nemal s kým. Odrazu, kde sa vzala, tu sa vzala, stála pred ním žabka. Barnavá, okatá, nohatá žabka.

• A ty si kto? – pýta sa jej zajačik Ušiačik.
• Ja som žabka Skočka, a ty?
• Ja som zajačik Ušiačik. Dobre, že si prišla, poď sa so mnou hrať!
• A ako sa chceš hrať? – pýta sa

• No ..? Hoci aj na naháňačku.

Žaba pristala, prečo by sa nezahrala na naháňačku? Len sa spýtala:

• A kto bude naháňať?
• Môžem ja teba, a keď ťa chytím, ty mňa. Ušiačik však húta: Veď ťa ja, žaba, zaraz chytím.
• Dobre, naháňaj! – pristala žabka a skočila tak ďaleko, až Ušiačik očiam neverí. Ľaľa, ani to nebude také ľahké, ako sa zdalo!

Žaba skáče a zajačik to beží, to skočí – naháňačka sa začala. Ale aká naháňačka! Tak sa veru s Ušiačikom ešte nikto nehral. Naozajstná Skočka je táto žabka. Hop, skok – a už jej niet. Raz je za malinovým kríkom, raz zase za borievkou. Ušiačik sa usiluje, koľko vládze, skáče na dlhých behoch, ale žabku chytiť nemôže.

Spočiatku Ušiačika hra tešila, no teraz ho už hnevá. Myslel si, že to bude hračka – a pozrime sa, možno ju do večera nelapí. A tak rád by jej oplatil to vodenie za nos! Lež najskôr ju musí chytiť.

Rozbehol sa Ušiačik z celej sily za žabkou, ale kdeže! Žabka skočila ako ešte nikdy. Ušiačik sa zanovito usiluje. Hop, skočí žabka Skočka, hop, skočí zajačik Ušiačik. Ale stále mu chýba jeden skok, aby ju dolapil. Skáču takto, skáču, už sú na kraji lúky. A pod lúkou tečie potok. Sem mieri žabka Skočka. Už je potok blízko, priam za jelšovou húštinou.

• Teraz ťa už chytím, Skočka, - volá zadychčaný zajačik a chystá sa skočiť preďaleko.

Žabka zakŕka a hop ponad kríky. Za kríkmi to žblnklo. Aj zajačik Ušiačik hop ponad kríky – a znovu to žblnklo, teraz oveľa hlasnejšie, a voda vystrekla dovysoka.

Juj, už sa zajačik kúpe v studenej vode! Pláva, labkami preberá, aby bol čím skôr na brehu, lebo vlnky mu každú chvíľu skáču do otvorenej papuľky. A papuľku nemôže zavrieť, veď ledva dychčí od naháňačky.

Konečne sa vyškriabal na breh a pozerá, kde je tá protivná žaba. A tá sedí na kameni uprostred prúdu v potoku a smeje sa: - Nechytil si ma, nechytil si ma kva, kva, kva!

• S tebou sa viac nehrám! – dudre Ušiačik. – V potoku sa nenaháňa!
• A ja sa práve v potoku rada naháňam. Poď Ušiačik, poď sa po potoku naháňať!

Zajačik však nešiel. Chytro odbehol od žabky, čo si z neho urobila dobrý deň. A keď si na slniečku sušil kožuch, ustavične opakoval: - So žabou sa viacej nehrám! Nikdy!