Maliar a maliarka

Maliar a maliarka

Bolo tomu tak, kdesi za mnohými horami a riekami, bol raz krásny kraj. Slnko svietilo na rozsiahle lúky, ktoré boli plné kvetín všetkých farieb a vôní. V lesoch bola hojnosť veveri- čiek a vtáctva, ktoré svojim spevom dotvárali každý letní deň. Leto práve vrcholilo a väčšina ľudí sa kúpala v rieke, tancovali na námestiach malinkých mestečiek alebo na koňoch prechá- dzali obľúbený kraj tu a tam. Iba maliar nebol šťastný. Na obrovský papier maľoval akúsi zrú- caninu. Nezaujímala ho príroda a jej diela, len stará história. Veci staré a takmer zabudnuté. Maliar mal množstvo obdivovateľov, keď maľoval krásu, ale teraz bol bez priateľov.

Ako to už býva, chytrý človek sa pýta odborníkov. Malá Hanka chcela tiež maľovať a naozaj sa jej páčili staré maliarove diela. Bola všímavá a nie každý detail sa jej páčil. Najnov - šie maľby sa jej nepáčili vôbec. Chcela sa maľovanie naučiť, ale nie preto, aby kreslila staré poškodené mosty a zrúcaniny kedysi veľkých hradov. Mala rada kvety, motýle alebo zapada- júce slnko.

“Prečo maľuješ také smutné veci?” Pýtala sa Hanka maliara. “Nie sú smutné, pre mňa sú veselé.”

“Ako veselé? Nerozumiem ti, ako môže byť poškodená budova veselá?” “Pamätám si, keď som tu žil. všetko bolo krásne, naozaj úchvatné.” “Prečo to maľuješ takto a nie tak, ako to bolo kedysi?”

“Hanka, ja si to celkom nepamätám. To bolo už dávno.”

Dievčina si požičala papier a farby a urobila obrázok. Pohľad na hrad, aký mohol byť podľa nej kedysi, pred dávnym časom, kedy ešte nebola na svete. Po chvíli svojej dielo dokon- čila. Nebolo to dokonalé dielo, chýbali jej skúsenosti starého maliara. Jej pohľad bol ale iný nielen kvalitou zobrazenia. Hanka namaľovala hrad s množstvom vlajok a pred ním stáli princ a princezná na kúzelných jednorožcoch.

Starý maliar ju nepochválil. Povedal jej, že to takto nikdy nevyzeralo a celá jej pred- stava je nesprávna. Vzal jej papier a roztrhal ho na niekoľko kúskov.

“Prečo si to urobil?” Spýtala sa Hanka maliara a bolo jej ľúto, že kúsok jej sveta roztrhal.

“Ty nie si dobrá v maľovaní. A ani nevieš, čo chceš dať na papier. Také vlajky tu nikdy ani neboli. Bola tu len jedna, maličká, a na nej namaľovaný lev.”

“Prečo tam nemôže byť dvadsať vlajok s jednorožcami?” “Jednorožci nie sú, to sú len rozprávky.”

“Ale ja som ešte malá, mám rada rozprávky!”

Dievčina sa s umelcom pohádala. Rozhodla sa, že bude teraz maľovať sama. Zohnala si dostatok papieru a začala kresliť staré, teraz už zrúcané hrady. Všade pridávala vlajočky a jednorožce. Ukázala to rodičom a tí ju chválili. Hovorili, že je to krásne.

“Tebe sa to naozaj páči, mami?” “Ale samozrejme, je to krásne.” “Vieš, ktorý je to hrad?”

“Ten za riekou?”

“Nie, ten pred ňou. Ako si to mohla nepoznať?”

“Ja to až tak dobre neznám. Ale máš tam pekné vlajočky.”

A tak začala Hanka maľovať, stále viac a viac. Nič z toho, čo dala na papier, nevyzeralo ako skutočnosť. Hrady vyzerali inak, kvety tiež, a keď maľovala mesiac a hviezdy, tak sa to vôbec nepodobalo na to, čo videli dospelí. Jedno ale dosiahla. všetko, čo namaľovala, prinies - lo všetkým radosť. A čo starý maliar? Kreslil ďalej presne a dokonale, ale svoju predstavu o minulosti si nechával len pre seba. A tak bol najväčším odborníkom, ale všetci mali radšej ve- selé obrazy od Hanky.