Ako Jaromil k šťastiu prišiel – Božena Němcová

Ako Jaromil k šťastiu prišiel – Božena Němcová

Pred dávnymi a dávnymi časmi stála v malom údolí skromná chalúpka, v ktorej býval uhliar so ženou a sedemročným synom Jaromilom. Od božieho rána do samého večera pálieval v lese uhlie, a keď ho mal hodnú zásobu, rozvá- žal ho potom po dedinách. To bolo jeho živo- bytie. Žena zatiaľ doma priadla a malý Jaromil takmer celý deň pásol niekoľko kôz a oviec po lesnatých vŕškoch, ktorými bolo údolie koldo- kola ohradené. Uhliarka nebola Jaromilovou vlastnou matkou, tú stratil už ako malý. Jeho otec preto pojal druhú ženu, ktorá však úbohé- mu chlapčaťu bola pravou macochou. Nemal sa pri nej dobre pokým nenastala zima a otec nemohol páliť uhlie a musel zostať doma. Po- žalovať sa otcovi nesmel, lebo keď ho maco-

cha zbila, zakaždým ho varovala: „Ak to povieš otcovi, dostaneš zajtra ešte viac!“ Chu- dák teda mlčal, ale i tak máloktorý deň ušiel bitke.

Bol preto najveselší, keď mohol ráno strčiť do vrecka kúsok suchého chleba a hnať ovce na pašu. Keď s nimi prišiel na bohatú lúčinu, nechal ich voľne sa pásť a sám blúdil po lese. Tam mu bolo ako vtáčaťu v povetrí – a buď s nimi aj o závod spieval, vyrezával z prútkov píšťalky, alebo zbieral chutné jahody, ako zákusok k suchému chlebu. Jeho najmilšou kratochvíľou ale bolo vyhľadávať kvietky. Kvôli nim mu nebolo zaťažko vyliezť na vrchol skaly, alebo sa z príkreho vrchu spustiť do doliny. Tie najkrajšie po- tom vyryl aj so zemou a presadil do svojej záhradky, ktorú si zo samých lesných kviet- kov urobil na úpätí jedného vŕška. Zalieval ich z potôčka, čo sa zeleným údolím vinul ako striebrošedá stužka, trávil pri nich najväčšiu časť dňa a v ich rozmanitosti nachá- dzal svoje jediné potešenie. Rozprával sa s nimi, žaloval sa im a s nimi sa i tešieval. Vždy mu pripadalo, akoby k nemu klonili nežné hlávky a odpovedali mu. Boháči, ktorí si často za drahé peniaze dávajú voziť z cudziny vzácne kvety, stavajú pre ne skleníky a platia záhradníkov, sa až do ich rozkvetu vo dne v noci sužujú nedočkavosťou, aby napokon uvideli, čo by často krajšie našli doma na medziach. A predsa nemôžu mať z tých kvetov väčšiu radosť, než mal Jaromil, keď niektorý z jeho kvietkov dostal nový púčik. Okolo záhrady mal z nízkych stromkov urobený hustý plot a uprostred pohodlné sedisko z mačiny. Navečer vzal píšťalku a zapískal na svoje stádo. Vtedy sa k známemu miestu prihnali kozy a ovce a postavili sa okolo plota. Koza trela maškrtnú bradu o plot, ovca zas úprimným okom s dôverou pozerala nahor, no žiadna sa neodvážila vkro- čiť do záhradky za svojím pastierom, kým z nej nevyšiel sám. Potom sa okolo neho zo- sypali a ticho za ním kráčali k chalúpke.

Takýto život viedol Jaromil v lete. Keď ale zem vyzliekla svoj kvitnúci šat, spieval aj Jaromil pohrebnú pieseň svojim kvetinkám, a keď poslednú pochoval a lístím a chvo- jím zakryl jej hrob, nastali preňho smutné časy. Musel sedieť doma a pomáhať matke

či otcovi pri domácich prácach. Vtedy ešte svetom nevládla móda a ľudia si na šaty sa- mi priadli, sami tkali a sami si ich aj šili. Bola to ich práca v zime, keď nebolo čo robiť vonku. A preto musel Jaromil pomáhať buď matke súkať, ba často aj priasť, alebo mu- sel z tvrdej kože šiť topánky pre otca.

Večer, keď bolo po práci, sadli si okolo kozuba, a vtedy im starý uhliar rozprával kde- jaké príbehy alebo niečo z čias, keď slúžieval v meste. Raz, keď zase tak sedeli, vraví uhliar Jaromilovi: „Nuž chlapče, rastieš ako drevo v lese, a my sme si ešte ani neroz- mysleli, čo by z teba malo byť. Ničomu sa nepriúčaš, chodíš len s ovcami po lese a roky tak pretúlaš. To takto nejde, žena, musím ho niekam zaviesť, aby z neho čosi bo- lo.“

„Veď je naňho ešte času dosť,“ odpovedala uhliarka.

„To sa ti zdá, ja si to veru nemyslím. Počuj, Jaromil, čím by si tak chcel byť?“

„Ja by som najradšej bol záhradníkom.“

„Ale chlapče, to nič nie je, tým si na chleba nezarobíš, spomeň si na niečo iné.“

„Ja ale iné nechcem.“

„A to už prečo?“ pýtal sa otec.

„Lebo ma neteší byť celý deň zatvorený v izbici a sedieť pri remesle. Ja som najradšej vonku na zdravom vzduchu.“

„Buď teda uhliarom ako ja, aspoň ti to viac vynesie a budeš aj na zdravom vzduchu.“

„Nie, otec, vy tie krásne stromy stínate, pálite, a ja ich chcem pestovať a množiť.“

„Ty mudrlant, keby sme nepálili drevo, pri čom by si sa potom ohrial?“

„Veď máte v lese dosť starých pňov a chorých stromov, aby ste nemuseli rúbať tie zdravé. Keby ja som bol kráľom, to by v mojich lesoch nesmel nikto stínať stromy, ani v mojich záhradách trhať kvety.“

„Pretože si pochabý. Až potom by si videl, kam by si došiel pri takom poriadku.“ Takto sa končievali ich debaty, keď sa otec Jaromila pýtal, čím chce byť. Trvalo dlho, kým ho otec presvedčil, že sa to na svete musí všetko diať takto. Predsa len však nedo- siahol, aby ho ohľadne učenia priviedol na inú myšlienku. Zostal si pri svojom, že ne- bude ničím iným, než záhradníkom. Nakoniec už uhliar neodporoval, len uhliarka vra- vievala: „Čo by si sa s tým chlapčiskom hneval? Čím chceš ty, tým musí byť.“

"Ale ja nechcem, aby sa raz na mňa sťažoval,“ bola vždy odpoveď dobromyseľného uhliara.

Len čo začali vtáci veselo sláviť vzkriesenie zeme, len čo sa vŕšky zazelenali, už sa Jaromil náhlil ku svojej záhradke. Ale okrem skorej chudôbky, mali všetky kvietky ešte očká zatvorené. Tak k nim chodieval každý deň, keď mal len trochu voľnú chvíľu, až kým všetky nerozkvitli a on, pri pasení stáda, mohol pri nich sedieť celý deň. Jedné- ho dňa chodil po lese, spieval si a hľadel po stromoch, a tu na jednom strome vidí se- dieť prekrásneho vtáčka. Chocholatú hlavičku mal ako zlato, bruško a chrbátik od naj- tmavšej po najsvetlejšiu modrú, krídelká hnedé a chvostík tmavočervený.

Chvíľku sa naňho Jaromil díval celý vyjavený. Keď ale videl, že vtáčik poletuje stále nižšie a nižšie, až nakoniec zletí z vetvičky a poskakuje po zemi, pomyslel si: „Počkaj, teraz ťa chytím,“ a rýchlo berie čiapku a po prstoch sa zakráda bližšie k nemu, aby ho pod ňu lapil. No vtáčik nebol hlúpy. Čapica padne – a vtáčik letí ďalej. Jaromil sa pustil za ním, že veď ho musí dostať. Ten ale kúsok odletel a opäť si sadol, a keď sa k nemu

Jaromil blížil, zase len hodný kus poodletel a akoby schválne lákal chlapca za sebou. Ten už bol celý upachtený, no predsa si nedal pokoj a vtáčka ďalej prenasledoval. V zaujatí si ani nevšimol, že sa už hodný kus vzdialil od domova a že je už v úplne cu- dzom kraji.

Keď už ho takto naháňal pár hodín, tu sa mu vtáčik pred očami stratil. Obzerá sa po ňom, vtáčka však nebolo. Až teraz videl, že sa zabehol. Chce sa vrátiť nazad, no len tým viac blúdi, až sa zrazu ocitne v údolí, z ktorého nevie kam ďalej. Hladný a behom celý unavený sadne si na zem a začne plakať. „Ach, že som sa dal zaviesť tak ďaleko! Akože sa teraz dostanem domov? Čo povie otec a mamka?“

Pri tom nariekaní začuje nad sebou veselý spev, a keď pozrie, ktože to spieva, vidí na skale sedieť zas toho vtáčka, čo ho odlákal. „Počkaj, koťuha, tebe to odplatím,“ pomys- lí si Jaromil, rýchlo vyskočí zo zeme a hľadá kameň, aby ho po vtákovi hodil. Ten si však z toho nič nerobil a ani sa nehol. Otváral tmavý zobáčik a tak prekrásne spieval, že aj nahnevaný Jaromil zabudol na pomstu a speváčika počúval. Ten však odrazu zmĺ- kol, zletel dolu a zmizol v skale.

Jaromil, ktorý ho nespustil z očí, dobre videl, kde sa stratil a podišiel bližšie ku skale. Tu vidí pred sebou uzučký otvor, že by sa ním dospelý človek ani nepretiahol. Nebál sa a smelo vliezol do skaly. Asi dvadsať krokov sa ledva predieral, kým bol zase vonku. Ešte krok, a zostal stáť ako omráčený. Kam až oko dohliadlo, tiahla sa doďaleka záhra- da, hotový raj. Uprostred stál slonovinový zámok umne vykladaný drahým kamením, okolo stĺpov, ktorými bol ozdobený, vinul sa až k zlatému krovu brečtan. Na zelenom trávniku, čo ako zamatový koberec pokrýval celú záhradu, skvelo sa na stovky kvetín, akých ľudské oko ešte nevidelo. Na stromoch, ktoré tam stáli plné kvetov alebo ovocia, hojdali sa rôznofarebné vtáčky. A medzi tým všetkým sa hemžilo množstvo maličkých ľudkov. Mužíčkovia boli v sivých, ženičky v bielych šatočkách.

Jaromil nevedel, kam skôr pozrieť. Tu k nemu pribehlo niekoľko malých dievčatiek a jedno z nich povedalo: „Čože tu stojíš a nejdeš medzi nás? Radšej nám poď pomôcť zalievať kvietky, potom sa s tebou budeme hrať.“

Jaromil nebol taký nevľúdny, aby sa pekným dievčatkám dal dvakrát prosiť, preto šiel hneď s nimi. Viedli ho po záhrade až skoro k samému zámku, kde z potôčka, čo sa ako háďa plazil trávou, zalievali kvietky. „Chvíľku s nami zalievaj, a potom ti ukážeme eš- te krajšie kvety a dáme ti sladkého ovocia.“ To sa Jaromilovi páčilo. Do malých mušli- čiek naberali vodu a liali na kvetiny. Jaromil im ale veľmi nepomohol. Díval sa na kvietky a na pekné panenky, ako sa po tráve len vznášajú, líčka im horia a očká len hrajú.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa Jaromil tej najväčšej, hoci mu siahala sotva po kolená.

„Ja som Narciska, tamto moja sestra sa volá Ľalia a tá druhá Hyacinta.“ Tak mu pekná Narciska vymenovala pár rozkošných mien svojich sestier. Keď boli s prácou hotové, vzala Narciska Jaromila za ruku a vodila ho po záhrade. „Odtrhni si aké chceš ovocie a jedz.“

To sa Jaromil nedal dvakrát núkať, lebo už cítil hlad. Natrhal si chutného ovocia a do- sýta sa najedol.

Neboli tam však len tie dievčatká, s ktorými chodil, bola ich tam každých desať kro- kov celá hŕba, lenže Narciska sa mu predsa len zdala zo všetkých najkrajšia. Videl tiež,

že mužíčkovia behajú sem a tam, niektorí oblečení do strakatých, iní len do šedivých hábov, a tých si dievčatá nevšímali.

„Čo sú zač, Narciska?“ pýtal sa Jaromil svojej sprievodkyne.

„Tí v tom šedivom pracujú v kopcoch, tí v tom strakatom zase v záhrade, a niektorí aj slúžia kráľovi, ktorý s kráľovnou, našou matkou, býva tu v slonovinovom zámku. U vás hore ich vraj ľudia nazývajú trpaslíkmi.“

Jaromil jej na to neprisvedčil, lebo si nemohol spomenúť, že by o nich niekedy počul.

„Ak chceš,“ povedala švitorivá Narciska, „zavediem ťa ku kráľovi.“

„Prečo nie, poďme.“

Narciska poslala sestry napred a sama šla s Jaromilom zvoľna za nimi. Tie ich zatiaľ ohlásili a prišli im zase naproti a viedli ich ku kráľovi a kráľovnej.

Vo veľkej sieni na tróne, ktorý bol pokrytý červeným damaškom hojne vyšitým zla- tom a diamantami, sedel kráľ trpaslíkov s kráľovnou, prívetivou a krásnou paňou. Po oboch stranách sedelo a chodilo mnoho mladých paní a dievčat.

„Koho to vedieš, milá dcéra?“ spýtal sa kráľ Narcisky, keď Jaromila priviedla k trónu.

„Zablúdil sem jeden zo synov svetského kráľa nad nami,“ odvetila. „Dovoľ, aby som mu ukázala našu ríšu a dopriala mu krátko medzi nami zostať.“

„Ty si opatrná a múdra, preto ti prosbu neodmietnem. Choď a rob si po vôli.“ Nato Narciska priskočila k otcovi a matke a oboch pobozkala na čelo.

„Ak tu chceš zostať, chovaj sa tak, ako ti povie Narciska,“ povedal kráľ Jaromilovi, keď s Narciskou odchádzal.

Jaromil sa podivil kráse a nádhere v sieňach. Podlahy boli vykladané kamením všeli- jakých farieb, na ktorých ležali zručne utkané koberce. Na stoloch a v schránkach, krás- ne vyrezaných z drahocenného dreva, stálo plno strieborných nádob a rozličných vecí zo zlata. Kreslá boli potiahnuté červeným damaškom a ozdobené zlatými strapcami.

„Ach, vy tu máte krásne ako v raji,“ povedal Jaromil Narciske. „Dovoľ, aby som si sa- dol do jedného z kresiel, len aby som vedel, ako si hovejú páni,“ a položiac hlavu na mäkkú opierku, veľmi si to užíval.

„Nechcel by si byť kráľom?“ spýtala sa ho Narciska.

„Verím, že je pekné mať všetkého dostatok a žiť si bez starostí. Keby som sa však stal kráľom, bol by som ním rád len preto, aby som mohol mať veľa krásnych záhrad a o ostatné by som sa nestaral.“

„To by si bol veru pekným kráľom! Kráľ sa musí starať o celú krajinu ako otec o svo- je deti a má teda viac starostí než ktorýkoľvek iný človek. Náš kráľ nás má všetkých ako svoje vlastné deti, nikto neplatí viac ani menej, ako hovorí so mnou, tak hovorí s každým poddaným, ktorý celý deň pracuje v kopcoch. Čo chce on, to chcú všetci, a čo chcú oni, to im rád splní. A myslíš, že všetko, čo tu vidíš, patrí kráľovi? Nie, nerobí si na to väčšie právo než každý iný. Tu si každý môže pohovieť tak ako on, ten zámok je pre nás všetkých a pri jeho stole jeme všetci. Vari myslíš, že by ťa tvoji poddaní mali radi, keby na teba museli pracovať a potom ťa vídali, ako ich ťažko zarobené peniaze prehýriš v radovánkach a za to všetko k ich prosbám ledva milostivo nakloníš ucho? Môj milý chlapče, to by z teba bol zlý král.“

„Vidím,“ povedal Jaromil a vstal z kresla k Narciske, ktorá pred ním stála ako kaza- teľ, „že si vo všetkom oveľa múdrejšia než ja a budem ťa počúvať. Nebudem síce nikdy

kráľom, ale tvoje naučenie si aj tak zapamätám. Teraz ale poď so mnou zase do záhra- dy.“ Keď tak chodili medzi všetkými tými kvetinami a stromami, spýtal sa Jaromil Narcisky: „Čím to je, že tu u vás sú tie kvietky také krásne a bez poškvrny?“

„Vieš, Jaromil,“ odvetila sprievodkyňa, „s týmito kvetinami a stromami, čo tu vidíš, sme my zrastení. Taký je náš zákon: ak zhynie záhrada, zhynie aj naša ríša. My sa teda nestaráme len o jednotlivé kvety, ale o zachovanie celej záhrady. Preto opatrujeme kaž- dý stromček, každý kvietok a pestujeme a čistíme ich od škodlivého hmyzu. Sú i také byliny, ktoré sa závistlivo plazia okolo kvetín a neprajú im plný vzrast a krásny kvet – tie vyplejeme. Je tu ale aj veľa kvetín, ktoré nie sú také dokonalé ako ruže a ľalie, či ďaľšie, no pre svoje dobré vlastnosti tiež patria medzi ne, lenže opatruj ich ako chceš, predsa sa im nedarí. Tie sú choré a máme ich tamto vo zvláštnom oddelení. Niektoré sú ale príliš slabé, aby sa pnuli nahor, ako napríklad brečtan, tie vysadíme ku stromom, aby mali oporu. Iné zas milujú chlad a vodu – vysaď ich na slnečné lúče, a v okamihu zvädnú – pre tie sa tu vinie potôčik. Žiadnu nezavrhujeme, každú chceme zdokonaliť, aby sa všetky skveli krásou a naša záhrada sa stala rajom.“

Takto poučovala Narciska Jaromila, keď s ním chodila po záhrade. Keď všetko prešli, povedala mu: „Teraz poď, zavediem ťa niekam inam.“ Vzala ho za ruku a viedla ces- tou, ktorou chodili sivo oblečení trpaslíci. Zo záhrady šli tmavými chodbami ako pod zemou, až prišli do jednej siene, kde sa hemžilo množstvo takých malých mužíčkov. Jedni preberali zlaté rudy, iní zas vyberali drahé kamene a ďaľší robili zo zlata všelijaké krásne veci, akých Jaromil videl veľa v zámku. Najvyšie pri stole sedel starý mužíček a leskné diamanty, granáty a rubíny ukladal do zlatých skriniek. Mrzuto po Jaromilovi strelil pohľadom.

Narciska však k nemu pristúpila, pohladila mu scvrknuté ruky a povedala:

„Nehnevaj sa, starký, kráľ mi dovolil, aby som sem chlapca priviedla.“

Na tie slová starec Narciske dovolil, aby si všetko prezreli. Keď celú sieň prešli a vy- nadívali sa na tie krásne veci rozostavené v priehradkách okolo stien, poďakovali star- čekovi a išli von.

Zo siene viedla Narciska Jaromila po niekoľkých schodoch dolu na zelenú lúku. Pro- striedkom sa vinul potok, na ktorého vlnách sa hojdali zelenovlasé víly. Biele priesvit- né rúcha, ako utkané z pavučín, splývali im až po kolená a na hlavách mali vence z vodných ľalií. Malé dievčatká, ako anjeliky, sa hojdali na korálových stromkoch, iné zas opreteky plávali v perlových mušliach, alebo sa len spolu hrali. Narciska skočila s Jaromilom do peknej malej loďky z čierneho dreva, umne vykladanej striebrom, a zla- tým veslom rozhŕňala hravé vlny. Keď priplávali mezi víly, tie hneď Narcisku obstúpi- li a vítali. Najkrajšia z nich však vkročila k nej do loďky. Miesto ľaliového venca mala na hlave perlami pošitý závoj. Bolo vidno, že je nad nimi paňou. „Kto je ten pekný chlapec, Narciska?“ pýtala sa víla.

„Zablúdil do našej záhrady, a pretože sa mi páči, chcem mu, kým u nás smie zostať, ukázať našu ríšu.“

„A kráľ ti to dovolil?“

„Bez jeho vedomia by som to iste nespravila.“

„Povedz, krásná pani, kam plynú tie vody?“ spýtal sa Jaromil víly.

„Napájajú sa z nich byliny a stromy, ktorými sa zdobí vaša zem,“ odvetila.

Jaromil sa podivil všetkej tej kráse. Ľahkonohé víly obskakovali okolo a usmievali sa na pekného chlapca, tá najkrajšia sa však pohrúžila do vody a v okamihu zase vyplávala a Jaromilovi podala perlovú mušľu so slovami: „Tú mušľu si odo mňa schovaj na pa- miatku. Keby sa stalo, že by si potreboval moju pomoc, mušľu roztvor a perlu hoď na zem, tým ma privoláš.“ Jaromil víle poďakoval a mušľu si schoval. Nato sa rozlúčili a šli ďalej.

Teraz došli k palácu, ktorý bol celý z bieleho mramoru a vošli dnu. Bola tam jedna krásna veľká sieň plná ohňa. Žltavé a modravé plamene sa v oblúkoch prepletali, alebo sa vinuli po hladkých stenách. Uprostred, ako slnko, bola veľká hviezda, ktorá sa trblietala bledožltou žiarou a z jej lúčov sršali milióny iskier. Medzi tým tancovali diet- ky drobnej, no krásnej postavy. Zdalo sa, že sú utvorené z najčistejšieho krištáľu, lebo boli také priehľadné, že bolo vidieť, ako im radosťou skáču srdiečka. „Že tie deti v tom ohni nezhoria?“ povedal Jaromil Narciske.

„Tak ako ty žiješ na zemi a víly vo vode, tak tieto žijú v ohni, bez ktorého nedokážu prežiť.“

„A kam ide ten oheň, a prečo je tu?“

„Ako všetkému, čo rastie, treba vody, treba mu aj ohňa. Myslíš, že by vaše víno bolo také ohnivé, keby tu nenadobudlo teplo?“

Ako sa zhovárali, vybehlo z ohňa jedno z malých dievčatiek a povedalo: „Keď ti moja sestra dala na pamiatku mušľu, vezmi si niečo aj odo mňa.“ A podala Jaromilovi malú krištáľovú fľaštičku, v ktorej sa blýskalo čosi ohnivé. „Dobre ju opatruj, a ak budeš odo mňa niečo potrebovať, len fľaštičku otvor a ja prídem. Ináč ju ale neotváraj!“ Jaromil poďakoval ohnivej dievčine a fľaštičku schoval k mušli. Nato se pobrali späť.

„Teraz,“ povedala Narciska, keď prišli do záhrady, „môžeš ešte raz zájsť so mnou ku kráľovi, ale potom sa už s nami musíš rozlúčiť.“

„Prečo ma vyháňaš? Mne se tu u vás páči a chcel by som tu zostať navždy.“

„To nejde, milý chlapče, my tu žiadneho z vás nesmieme držať dlhšie. Vy ľudia nie ste takí svorní a spokojní ako my, a preto sa medzi nás nehodíte. Myslíš, že by sa ti tu páčilo stále? Nezostal by si taký skromný – čím by si bol väčší, tým viac by si túžil po márnom svete a naša záhrada by ti pripadala malá. Až spoznáš svet, možno si často na náš život spomenieš.“ Medzi tou rečou prišli k slonovinovému palácu a vošli do siene, kde boli kráľ a kráľovná.

„Ako sa ti u nás páči, chlapče?“ spýtal sa kráľ Jaromila. „Tak veľmi, pán kráľ, že by som u vás chcel zostať navždy.“

„To by si ale musel byť tým, čím sú títo,“ a pritom ukázal na maličké tvory okolo.

„Takto sa však musíš vrátiť zase naspäť.“

„Ešte ho chvíľu nechaj medzi nami, otec, potom ho sama odprevadím,“ poprosila Nar- ciska kráľa a ten jej to dovolil. Teraz si sadla s Jaromilom na odpočívadlo, okolo nich sa nahrnula drobná chasa s kráľovnou v čele a Jaromil musel rozprávať, ako je to na svete a ako tam ľudia žijú. Ale nikto se tomu nečudoval, všetci sa naopak smiali. Po- tom dali Jaromilovi chutného ovocia. Keď sa najedol, poďakoval pôvabnej kráľovnej a kráľovi, rozlúčil sa s ostatnými a pobral sa s Narciskou zo skvostného zámku. Keď z neho vyšli, bol by Jaromil od ľútosti plakal, že musí opustiť krásnu záhradu. Smutne sa obzeral po rozkošných kvietkach a zdalo sa mu, akoby sa každé k nemu klonilo a

lúčilo sa s ním. Tu šli okolo kríka, na ktorom sa skvelo mnoho ruží. Nahne jednu vetvič- ku k sebe, aby si naposledy v tej lahodnej vôni okúpal tvár, ale vetvička mu z ruky vy- kĺzne, krík sa otrasie a naňho sa zosype na tisíc ružových lístkov. Naberie si z nich do hrste a dá do vrecka. „Tie si nechám na pamiatku z vašej záhrady,“ povie Narciske.

„Len si ich dobre schovaj,“ odpovie ona. Po chvíli prišli ku skale, ktorou sa Jaromil dostal do záhrady. „Teraz,“ povedala Narciska, „sa musíme rozlúčiť, ty pôjdeš do sve- ta, ja zostanem tu. Tu máš zlatú kôstku. Ak ti niekedy budem môcť v niečom pomôcť, rozlúpni ju a jadierko hoď na zem. Tým ma privoláš. Dovtedy ju dobre opatruj. Pamätaj však, že do smrti nesmieš nikomu povedať, kde si bol, ináč by si seba i nás urobil ne- šťastnými.“

„Neboj sa, Narciska, odo mňa sa o vás nikto nedozvie.“

Nato mu Narciska podala pravú ruku a ľavou sa dotkla skaly. Skala se otvorí, Narcis- ka zmizne a on sám samučičký stojí v šírom poli. Nebolo viac ani lesa, ani skaly, kto- rou tam vošiel, a ťažko mu bolo nájsť cestu domov. Neďaleko pred sebou uvidel pásť sa dobytok a kúsok ďalej zopár chalúpok, kúsok poľa a záhradku, kde pracovali ľudia. Jaromil zamieril k nim, aby se ich popýtal na cestu domov. Keď prišiel k prvému člove- ku, čo plel na poli, spýtal sa: „Neviete mi, prosím vás, povedať, na ktorú stranu je Čier- ny les a ako je k nemu ďaleko?“

„Čierny les je tamtým smerom, ale ako je k nemu ďaleko, to vám, mládenče, povedať neviem. Bude to ale hodný kus cesty, lebo keď sem uhliar Matej vozieval uhlie, trvalo mu to deň sem a deň nazad.“

Keď Jaromil počul meno svojho otca, potešil sa a spýtal: „Vari vám ho už nevozí?“

„Akoby vozil, keď ho tu viac niet? Pred desiatimi rokmi sa mu stratil sedemročný chlapec, jeho jediná radosť, a asi o rok, keď chlapca nikde nemohli nájsť, predal Ma- tej chalupu a šiel do jedného mesta, len som už zabudol, ako sa volá. Vravel, že sa uživí i tam a že tam skôr nájde syna.“

Jaromil začudovane počúval a pozoroval, že urastenému mužovi siaha až po ramená.

„Teda som tam bol desať rokov,“ pomyslel si, „a mne sa to zdá len zopár hodín.“

„Vy ste vari starého Mateja poznali?“ vytrhol gazda Jaromila z myšlienok.

„Áno, ja som jeho brata syn a prišiel som ho navštíviť, a teraz mám po radosti.“

„Ale, čože by ste horekovali? Ak nie je tu, bude inde, kraj sveta iste nebude. Tuto tou cestou išiel do mesta, choďte teda za ním a dôjdete tam tiež. Ktovie, či sa s ním niekde nestretnete. Dnes už je ale neskoro, ak chcete, zostaňte u mňa cez noc a skoro ráno vás kus cesty vyprevadím.“

Jaromil s radosťou prijal návrh dobráckeho gazdu a šiel s ním do jeho chalúpky. Žena a dve deti im vybehli oproti a Jaromila privítali. Medzitým čo gazdiná chystala večeru a gazda dozeral po dome, zostal Jaromil v malej izbičke s deťmi sám. Spočiatku si ich ani nevšímal, lebo ešte stále mal čo robiť sám so sebou, ale po chvíli sa rozhliadol po izbici a uvidel stáť deti v kútku a bázlivo naňho hľadieť. Zavolal ich teda k sebe, a keď sa osmelili, chlapec prišiel k Jaromilovi a sadol si mu na kolená. Tu mu vo vrecku čosi zaštrngalo a Jaromil vytiahol plnú hrsť zlatých mincí. „Prepána, ktože mi dal tie penia- ze?“ pomyslel si Jaromil, no vtom si spomenul, že si do toho vrecka strčil tie ružové lístky a že mu ich asi dobré víly premenili na dukáty, aby cestou netrpel núdzou. Vzal teda dva z nich a dal ich deťom. Tie plné radosti bežali k matke dar ukázať. „Žena,“

povedal gazda, keď mince videl, „to je iste nejaký pán len prestrojený za dedinčana, pozri, to je rýdze zlato, nechže mu pripravíš dobrú večeru a mäkko ustelieš.“ Nato šiel k Jaromilovi, aby mu poďakoval, ale ten povedal: „Ak mi chcete preukázať službu, za- opatrite mi nové šaty, dobre vám zaplatím.“ Jaromil mal na sebe, v čom vtedy vybehol z domu, a teraz v nich musel vyzerať veľmi detinsky.

„Ale s radosťou,“ povedal ochotný gazda a odišiel.

Netrvalo dlho a vrátil sa s oblečením. Keď sa Jaromil obliekol, padlo mu ako uliate. S radosťou gazdovi zaplatil dvojnásobne, povečeral a šiel spať. Ráno na svitaní sa vy- dal na cestu.

O niekoľko dní prišel do jedného mestečka, kde sa dozvedel, že hlavné mesto je odtiaľ neďaleko. Bol rád, lebo ho už chôdza omrzela. Len čo vkročil do mesta, vošiel hneď do hostinca, aby si odpočinul. Bolo tam plno ľudí a Jaromil si sadol do kútka a počúval, čo sa rozpráva. Tu počul, že má kráľ jedinú dcéru, ktorá je nemá, slepá a celá neduživá, a ktorej nikto nedokáže pomôcť. „Už to s ňou trvá sedem rokov, rozprával jeden, „zo všetkých končín sveta tu boli doktori, ale žiadny ju neuzdravil. Vlani bol kráľ u toho chýrneho pustovníka v Čiernych lesoch a ten mu aj čosi poradil, len sa to vraj nedá zo- hnať.“

Jaromil dával na reč dobrý pozor. „To by bolo čosi pre mňa,“ pomyslel si, „čo keby som zašiel ku kráľovi a požiadal ho, aby ma prijal do služby ako záhradníka?“ S tou myšlienkou sa Jaromil pobral spať a naozaj sa mu snívalo, že je kráľovským záhradní- kom, ako si želal. Ráno vstal, zaplatil hostinskému, spýtal sa ho na cestu do kráľovské- ho zámku, a potom tam rezko kráčal. Bola to nádherná stavba z jednej strany celá ohra- dená záhradou. Nebol tam hluk ani zhon, ako to zvyčajne býva na kráľovských dvo- roch. Všade boli prestreté koberce, aby sa kročaje nerozliehali po klenutých sieňach, ba aj na dvore ležalo čierne súkno, aby nebol počuť dupot koní a rachot kočov. Čierno boli ustrojení aj všetci služobníci, čo chodili po dvore ako duchovia. Keď Jaromil vo- šiel do zámku, bolo ešte skoro, aj okná boli ešte zatiahnuté. Nik si ho nevšímal, a ani on sa nikoho nechcel pýtať, preto sa zatiaľ posadil na lavičku neďaleko bránky do zá- hrady.

Nesedel dlho a okolo neho k záhradnej bránke prešiel staručký muž s lopatou, odom- kol ju kľúčom a zase za sebou zamkol. Jaromil cez škáru videl, ako sa starček po záho- ne lopotí, a ako mu tá práca prichodí ťažká. Zabúchal teda na bránku a zavolal: „Pre- páčte, vidím, že je to pre vás ťažké, dovoľte, aby som to urobil za vás. Tiež som záhrad- ník, len som bol dlho na cestách a svoje remeslo zanedbal, ale hádam to predsa len pôj- de. A keby ste neskôr azda potrebovali pomocníka, rád by som šiel ku vám do služby.“ Starček naňho prívetivo pozrel a povedal: „Mám rád, keď sa človek sám chytá práce a netreba ho k nej nútiť. Keby to záležalo len na mne, vzal by som ťa do služby hneď, ale ja sa najprv musím spýtať kráľa, lebo to má isté ťažkosti.“

„A aké?“ spýtal sa Jaromil.

„Nikdy si nepočul o chorej dcére nášho kráľa?“

„Počul som o nej včera večer v hostinci,“ odvetil Jaromil, „a aj to, že kráľ so svojím zármutkom trávi hodiny osamote.“

„Tak je. Srdce ma bolí,“ vravel starec, „keď si pomyslím, že chúďa princezná nemôže ani chodiť, len niekedy trochu posedí v kresle, alebo sa dá zniesť do záhrady. Často

som jej trhával kvietky, keď ešte ako zdravé dieťa obskakovala okolo mňa, a preto sa teraz na ňu bez bolesti ani nemôžem pozrieť. Rád by som šiel kraj sveta, keby som ve- del, že nájdem, čo jej pomôže.“

„A čo to je?“ pýtal sa Jaromil.

„To ti ešte nemôžem povedať, až keď sa kráľovi zapáčiš a prijme ťa do služby. Kým bola princezná zdravá, pracovalo nás tu viac, ale teraz okrem mňa nesmie do záhrady vkročiť nikto. Vyčkaj teda, až ako rozhodne kráľ.“

Starček odišiel a Jaromil vzal lopatu a ryl miesto neho. Netrvalo dlho, keď sa záhrad- ník vrátil. „Nesiem dobrú správu, máš ísť so mnou hneď ku kráľovi, hádam ťa tu na môj príhovor nechá.“

Keď prešli dlhou svetlou chodbou a niekoľkými komnatami, vošli do kráľovskej spál- ne, kde sa prechádzal zármutkom skľúčený otec. Keď Jaromil so záhradníkom vošli, pokynul kráľ, aby pristúpili bližšie, a hľadiac dlho na Jaromila, meral si ho od hlavy k pätám a potom sa vypytoval na jeho život. Jaromil odpovedal nebojácne, čo sa však tý- kalo podzemného zámku, to pravdaže zamlčal.

Kráľ bol spokojný a napokon povedal: „Tak dobre, ja si ťa tu nechám, ale celý deň musíš pracovať v záhrade len sám, nikam nesmieš chodiť, iba ak ku starému Borešovi, a nikomu rozprávať, čo uvidíš a počuješ.“

„To by som urobil, aj keby ste mi to, pane, nekázali. Myslím, že so mnou budete spo- kojný.“ Nato sa kráľovi poklonil a s Borešom odišiel.

„Teraz mi, prosím vás, ukážte, čo všetko mám robiť.“ Starý Boreš teda chodil s Jaro- milom po záhrade, a keď ho všade previedol a všetko mu ukázal a vysvetlil, nakoniec povedal: „Teraz ti to tu odovzdávám, a ak budeš odo mňa niečo potrebovať, len príď, ja bývam tamto v tom zelenom domci hneď za vrátkami.“

Jaromil starčekovi za všetko poďakoval, a keď odišiel, vzal si záhradnícke náradie a hľadel si práce. Tu sa napoludnie otvorila zámocká brána, čo viedla do záhrady z prin- cezniných komnát, a niekoľko žien nieslo v mäkkom kresle úbohú chorú. Jaromil bol nablízku a okopával kvety, ale len čo ženy zbadal, nechal všetko tak, zašiel ďalej do záhrady a neukázal sa prv, kým nepočul, že odišli.

Keď sa to kráľovná a kráľ dopočuli, veľmi sa im to páčilo a začali Jaromilovi už cel- kom dôverovať. Kráľovná ho potom často volala k sebe aj keď jej dcéra bola v záhrade, a on musel princeznej nosiť kvety a krášliť nimi kreslo. Tak Jaromil videl, že je jej pra- videlná tvár zohyzdená, oči zatvorené, len keď otvorila ústa, beleli sa v nich dva rady perličiek. Jaromilovi bolo ľúto tej mladučkej kvetinky a mal ju neustále pred očami. Jedného dňa si pomyslel: „ale veď starý Boreš vie, čo by jej pomohlo a sľúbil, že mi to povie, tak sa ho čo najskôr spýtam.“ Keď sa s ním zišiel, bola to jeho prvá otázka.

„Teraz ti to už môžem povedať. Neďaleko odtiaľto je les, ktorý sa tiahne hlboko pod zem a hovoria mu Čierny les. V tom býva veľmi učený a už starý muž, ku ktorému zo široka-ďaleka chodia ľudia na radu. Raz som sa o ňom zmienil kráľovi a nadhodil, aby sa s ním poradil ohľadne princeznej a on počúvol.

Keď sme k nemu prišli, zostal s kráľom osamote, a ako mi potom kráľ rozprával, po- pýtal sa na všetko o dcére a odišel. Po chvíli sa vrátil a robil kadejaké čáry-máry. Tu sa vraj pred nimi ukázala krásna pani, ktorej sa starý pustovník pýtal, čím je možné dcéru kráľa uzdraviť, a ona mu odvetila: ,Zo strieborného potoka nadobudne čistotu te-

la, zo živého ohňa nadobudne zrak a z jablka hovoriaceho stromu nadobudne reč. No posúď sám, či je také čosi na svete? Čo sa kráľ už naspytoval, ale všetko darmo. Kto jej pomôže, tomu chce dať polovicu kráľovstva a hoci i dcéru, tak mi povedal.“ Jaromil nevravel nič, ale dobre si slová záhradníka zapamätal a stále v duchu opako- val, až si spomenul na dary z ríše trpaslíkov, ktoré stále nosil pri sebe. „Teda jej môže pomôcť voda, oheň a hovoriaci strom? Čo keby som poprosil tie dobré víly, aby ju u- zdravili? Ony s takou starostlivosťou opatrujú kvietky, iste sa zmilujú aj nad touto úbo- hou.“ Pri tej myšlienke zostal a na druhý deň s pevnou vierou predstúpil pred kráľa.

„Čože si žiadaš, Jaromil?“ spýtal sa kráľ, keď k nemu vošiel.

„Môj pane, ak máte ku mne toľko dôvery, aby ste mi zverili princeznú, ja vám ju u- zdravím.“

„Ty že by si ju uzdravil?“ začudoval sa kráľ. „Prečo si si na to nespomenul už dávno?“

„Pretože som nevedel, čo jej pomôže.“

„A teraz už vieš?“

„Viem, starý Boreš mi to povedal. Ak ju chcete vidieť zdravú, musíte mi ju zveriť na tri dni, ale nesmiete skúmať, čo sa bude diať, ináč by to všetko nebolo nič platné.“

„Dobre, Jaromil, vezmi si ju na starosť, a ak ju uzdravíš, dám ti, čo budeš žiadať, nech je to hoc aj celé moje kráľovstvo.“

Jaromil odišiel a kráľ šiel za kráľovnou, aby ju tou radostnou správou potešil. Ako to kráľovná počula, bežala k Jaromilovi a chcela, aby s ňou išiel do zámku a v záhrade už nepracoval, no on jej poďakoval a vyhovoril sa, že práve v záhrade si musí všetko pri- praviť. A naozaj si ohradil jedno miesto bokom, aby tam nikto nevidel.

Na druhý deň prevzal od kráľovnej chorú dcéru, ktorá o ničom nevedela, lebo ticho spala. Jaromil ju vzal ľahúčko do náručia, odniesol do záhrady a tam ju položil do trá- vy. Potom vytiahol z vrecka mušľu, a keď ju rozlúpol, vybral krásnu veľkú perlu. Srdce mu strachom bilo, keď ju hodil na zem. Perla chvíľku zostala ležať v tráve, potom sa ale pomaly strácala, až napokon zmizla. Tu vytryskne na tom mieste prameň, vysoko sa vzpína a v oblúku tisícerých perál padá na trávu – ale už to nie je tráva, je to hlbina jednej veľkej mušle, do ktorej penivým hrkotom padajú perly vody. Tu zo striebropen- ných prúdov vyplynie bledá pani, vlny sa s divou radosťou zhluknú okolo nej a láskajú jej snehobiele plecia. Slnko nadúhovo farbí padajúci prúd, čo všetky svoje perly sype kráľovnej k nohám a krášli jej mokré kadere. Jaromil v bledej panej spoznal kráľovnú víl a darkyňu mušle. Podišiel bližšie a povedal:

„Bola si milostivá a povedala mi, že keby som niekedy potreboval tvoju pomoc, aby som ťa privolal perlou, čo si mi dala. Teraz prišiel čas, no nie pre mňa, ale pre túto úbo- hú. Má sa vraj vykúpať v striebornom potoku, aby nadobudla čistotu tela. Splň teda svoj sľub a pomôž jej.“

„Podaj mi princeznú,“ povedala víla.

Jaromil vzal Boleslavu a položil ju do vody. Víla ju vzala do svojho penivého lôžka a zmizla s ňou pod perlový splav. Ruky zopnuté, telo naklonené k vode, stál tam Jaro- mil a napäto hľadel do hlbiny, či už skoro víla s Boleslavou vyplynie. Netrvalo dlho a bledá víla sa opäť zjavila s prekrásnou dievčinou. Jaromil plný radosti pristúpi k okraju mušle, na vlnách sa k nemu prihojdá kráľovná, princeznú mu vloží do náručia a povie:

„Tu máš svoju nevestu, o mne však do smrti pomlč.“

Jaromil chcel dobrej víle poďakovať, tá sa však po tých slovách stratila, a po krásnom vodopáde nezostalo inej pamiatky, než tisíce kropají, ktorými bujné vlny skropili zele- ný trávnik. Možno by bol Jaromil mal všetko len za sen, keby v náručí nedržal prekrás- ne zmenenú Boleslavu. Ešte spala, preto ju zase ticho položil na trávu a bežal do zámku po kreslo a jedlo, ktoré mu pre ňu mali do komnaty prichystať. Keď sa s tým vrátil, princezná sa zobudila a cítiac sa zbavená choroby, nedala sa ani obsluhovať, len vzala Jaromila za ruku a nabádala ho k prechádzke. Ochotne ju vodil po záhrade, kde po jeho boku skackala ako dieťa a počúvala láskavé slová, ktorými ju tešil a sľuboval skoré uzdravenie.

Tak prešiel prvý deň. S akou radosťou vstával Jaromil na druhý deň, si možno ľahko domyslieť, lebo mal pevnú vieru, že uzdraví dievčinu, čo mu začínala byť nadovšetko drahá. Druhého dňa zavčas ráno, keď ešte spala, ju Jaromil opäť zniesol do záhrady, vytiahol fľaštičku a s oveľa väčšou dôverou ju otvoril. Len čo vyňal striebornú zátku, zmení sa fľaštička na ohnivú guľu, ktorá koldokola hádže na tisíce iskier, jasnomodré, červené i žlté plamene z nej vyletujú a prepletajú sa v prekrásnych lúčoch ako žiarivé stuhy. Už sa začína planúca guľa točiť čoraz rýchlejšie a Jaromil v nej vidí dievčinu, čo mu fľaštičku dala. Podíde k nej a vraví: „Nehnevaj sa, že som tvoj dar použil tak skoro. Pozri, tá ubohá tu je slepá a môže vraj nadobudnúť zrak len živým ohňom. Spo- menul som si hneď na teba a dúfal, že jej pomôžeš.“

Dievčina sa na jeho prosbu prívetivo usmiala, vyskočila z gule, po lúčoch skĺzla ku spiacej Boleslave, zľahka sa k nej naklonila a priehľadným ružovým prštekom sa dot- kla očí dievčiny. Ta náhle prezrela, no ani ohnivú pani, ani ohnivú guľu už nevidela. Len dve z tých tisícok iskier zostali v Boleslaviných čiernych očiach a roznietili plameň v Jaromilovom srdci. Udivená a plná radosti Boleslava vyskočila a prvý jej pohľad pa- dol na Jaromila. Jednu ruku položila na ústa, akoby mu chcela ukázať, že by mu rada poďakovala, keby mohla hovoriť, druhou vzala jeho ruku a chcela ju pobozkať.

„Nie, nie, krásna panna,“ povedal Jaromil a rýchle ruku odtiahol, „to si nezaslúžim, som dosť odmenený pohľadom na tvoju anjelskú tvár. Teraz len poď, aby som ti ukázal záhradu, kde uvidíš, ako vyrástli stromky, čo si ako dieťa sadila so starým Borešom.“ S milým úsmevom ho Boleslava počúvala a prechádzala sa s ním po záhrade. Tu pri- kľakla k ruži, vrúcne ju pobozkala a obdivovala jej krásu, tu zostala stáť pri rybníku a hľadela na malé zlatúšiky, tam zase sadla pod košatú jabloň a Jaromil jej trhal a zhadzo-

val do lona chutné jablká.

Tak im prešiel druhý deň. Večer šla Boleslava do svojich komnát a on zostal v záhra- de. Nemohol však zaspať, lebo mal neustále v mysli obraz krásnej princeznej.

„Ach, čo mi je platné, že ju ľúbim, ona predsa mojou nikdy nebude. Kráľ síce povedal, že kto ju uzdraví, tomu dá, čo bude žiadať, hoc i ju samu, lež ktovie, či slovo dodrží?“ Takéto myšlienky trápili zaľúbeného Jaromila. Stál opretý o strom a díval sa do okien, kde odpočívala jeho milá a začal spievať. Zvučne, vábne sa rozliehala jeho pieseň zá- hradou, zaznievala nahor do okien a Boleslavu prilákala k spevákovi. Ukazovala mu, že nechce byť v zámku a že radšej zostane v záhrade. Zo všetkých stromov a kríkov teda Jaromil pozberal vonné lupene, aby milej pod kvitnúcou jabloňou ustlal mäkké lôžko. Keď si ľahla, vetríky ju prikryli ružovým kvetom z jablone, slávik ju ukolísal a láska strážila. Sladko zaspala.

„Teraz,“ pomyslel si Jaromil, „zavolám ešte Narcisku. Boleslava spí, som si teda istý, že ju neuvidí.“ Slávik zmĺkol, vetríky uľahli, mesiac sa schoval, len na temnošerom nebi sa trblietali hviezdy. Jaromil od Boleslavy trochu poodišiel, vybral kôstku, rozlú- pol ju a jadro hodil na zem. Tu sa tmavý háj osvetlí jasnou ružovou žiarou a na mieste, kam jadro dopadlo, vyraší zo zeme zelená ratolesť, rastie vyššie a vyššie, a pred Jaromi- lom stojí strom plný kvetov, na ktorého vrchu vidí krásnu Narcisku. Na každom liste, v každom kvete hojdajú sa zlatovlasé anjeliky, všetky si potichu medzi sebou šepcú, vetríky sa budia, vanú hájom a hladkajú im ružové líčka.

„Čo odo mňa žiadaš?“ spýtala sa Narciska jemným hláskom Jaromila, ktorý tu stál v nemom úžase.

„Ó, predobrá Narciska,“ povedal Jaromil, „ty iste moju prosbu neodmietneš. Pozri na to krásne dievča, čo tu spí. Je nemé a neprevraví skôr, kým nezje jablko z hovoriaceho stromu. Zmiluj sa a uzdrav ju!“

Na Jaromilovu prosbu odtrhla Narciska zo stromu púčik, dýchla naň raz, ten sa rozvil, dýchla druhý raz, kvet opadol, dýchla tretí raz, a už držala v ruke jablko také krásne, akoby ho vymaľoval. To mu potom spustila zo stromu a povedala:

„Tu máš želané jablko, uzdrav ním svoju milú, o nás však, ak chceš zostať šťastný, do smrti nehovor.“

Po tých slovách sa z ružového plameňa po háji rozlialo čarovné jasno, až si Jaromil musel zakryť oči. Tu počuje v diaľke ľúbezný spev, počúva, odkryje oči, no ani žiaru, ani strom viac nevidí. Stále jemnejšie, stále túžobnejšie zaznieva spev, až napokon do- znie ako posledný tón harfy. Zase je ticho, len závan vetra šumí záhradou, budí spiace kvietky a šepká im báj o čarovnom strome.

Jaromil sedí neďaleko Boleslavy s čarovným jablkom v ruke, opojený láskou a ná- dejou. Tu padne lístok na podriemujúceho slávika, ten zdvihne hlavičku a klokotavým hlasom začne spievať, až prebudí Boleslavu.

Jaromil k nej podišiel a povedal: „Pokým si spala, našiel som najkrajšie jablko z celej záhrady.“ Podal jablko Boleslave, aby ho zjedla. „Je to asi posledná chvíľa,“ vravel smutne, „čo trávime spolu, lebo uzdravená krásna princezná nebude viac smieť jednať s prostým záhradníkom tak dôverne ako prv.“

Vtom Boleslava skríkla a prerušila ho. „Čo sa to so mnou stalo? Ja môžem hovoriť – ó áno, ty si ma tým divotvorným jablkom uzdravil! Jaromil, môj dobrodinec, ako sa ti len odvďačím? Práve si vyslovil niečo, čo ma zabolelo. Čo si to o mne myslíš? Alebo sa nazdáš, že by môj otec bol taký nevďačný a za tú neoceniteľnú službu sa ti tak zle odmenil?“ Tak hovorila rozrušená princezná, držiac Jaromila za obe ruky.

„Tvoj otec sľúbil, že za tvoje zdravie môžem žiadať celé kráľovstvo, lenže ja nechcem jeho poklady. To, čo by ma naveky urobilo šťastným, to žiadať nemôžem.“

„A čo by to bolo?“ spýtala se ticho Boleslava a červeň jej zaliala líca, lebo tušila jeho odpoveď.

„Teba, krásavica, by som si žiadal od kráľa, nič iné na svete by som nechcel.“

Jej odpoveď prehlušila pieseň slávika, ale Jaromil to tiché „áno“ predsa len počul. Pobudli ešte blahú chvíľu v záhrade, potom Boleslava odišla do zámku.

Jaromil zostal v záhrade a uložil sa na miesto, kde predtým spala jeho milá. Tvár skryl do voňavých listov a opakoval si každé slovo, čo s ňou prehovoril, a pri tom milom spomínaní zaspal.

Prisnilo sa mu, že stojí v nádhernej veľkej sieni dopoly ozdobenej vencami z najkraj- ších kvetín, od polovice ale nebolo nič vidno pre samú hmlu, čo sa ako ružová záclona strela po sieni. Odrazu sa ale vyjasnilo a on uvidel zlatý trón, na ktorom sedela deva nezvyčajnej krásy priodená do drahých šiat. Prikročí bližšie a spozná v nej Boleslavu, ktorá mu kynie, aby sa posadil vedľa nej. Tu sa na jednej strane rozostúpi stena a medzi štyrmi zlatými oblúkmi je vidno čarokrásnu záhradu, uprostred ktorej stojí slonovinový zámok. Boleslava na ňu hľadí s úžasom, no Jaromil ju hneď spoznal. Bola to tá istá, v ktorej mu tak rýchlo ubehlo desať rokov. Tu sa zo zámku vyrojí množstvo dietok s vencami a kvetmi, v čele kráča Narciska a popri nej dve víly na hodvábnych poduš- kách nesú dve koruny. Všetci sa blížia k trónu, kde sedia zaľúbenci, a za čarovného spevu ho venčia kvetmi. Narciska berie prvú korunu z ruží a ľalií, blíži sa k Boleslave, a ako ju kladie na jej čierne kadere, vraví: „Lepšie než zlatá sluší ti koruna z týchto kvietkov, lebo sú obrazom tvojej duše. Daj pozor, aby nikdy nezvädli.“ Nato prikročí druhá víla a podáva Narciske korunu zlatú. Tú kladie na hlavu Jaromila a povie: „Teraz si, Jaromil, kráľom. Zostaň však dobrého srdca a spravodlivej vôle, často si pripomeň, čo som ti hovorila v slonovinovom zámku pri rozlúčke, a budeš šťastný.“ Po tých slo- vách mu vdýchla na čelo bozk a on sa zobudil. Myslel však, že stále ešte sníva, lebo svoju milú uvidel stáť pred sebou.

„Chvíľu tu už čakám, až sa zobudíš,“ povedala Boleslava, „aby sme išli k rodičom.“

„Ach, mal som prekrásny sen,“ povedal Jaromil a začal rozprávať, čo videl v spánku.

„Ó, to je dobré znamenie,“ povedala Boleslava, keď jej sen stručne rozpovedal a po- bádala ho, aby šli rýchlo za rodičmi. Ale Jaromil najprv z ruží a ľalií uvil veniec, a až keď ním ozdobil milú, viedol ju uzdravenú ku kráľovi a kráľovnej.

Rodičia túžobne očakávali tretie ráno a dvorania v hojnom počte stáli okolo v kráľov- ských sieňach, aby videli uzdravenú dcéru svojho kráľa. Tu se otvoria dvere z princez- niných komnát a nimi vstúpi Jaromil s Boleslavou. Všetci užasli nad jej krásou tak, že Jaromil s ňou došiel až k samému kráľovi a kráľovnej a nik ani nehlesol.

„Tu, kráľ môj, je tvoja dcéra,“ povedal Jaromil.

Boleslava padla rodičom do náručia, a až sa teraz strhlo radostné jasanie, až sa to roz- liehalo po celom zámku.

„Žiadaj, čo chceš,“ povedal blažený otec, „a nech by to bolo celé moje kráľovstvo, dám ti ho.“

„Načo by mi bolo kráľovstvo a všetky poklady, keby ma bolelo srdce? Dajte mi vašu dcéru a ja vám budem do smrti vďačný.“

Kráľ sa na chvíľku odmlčal, ale keď videl, že i Boleslava k nemu a k matke prosebne hľadí, nechcel ju zarmútiť, vzal ju za ruku a priviedol k Jaromilovi: „Vezmi si teda môj najdrahší poklad a buď mojím nástupcom.“

Dvorania plesali a ľud jasal. Tu prišiel k mladým snúbencom starý Boreš a plakal ra- dosťou, takže nemohol vyriecť jediné slovo. Zatiaľ starý kráľ poručil, aby sa strojili slávne hody, ku ktorým zozval množstvo hostí. Celý deň sa ľudia chodili dívať na uzdravenú nevestu.

Prišiel aj jeden starý muž a tlačil sa dopredu, aby videl svojho nastávajúceho kráľa, o ktorom šiel chýr, že je uhliarovým synom, ktorý ako malý chlapec ušiel z domu. Ko- nečne sa predral až k mladému kráľovi a prehovoril: „Odpusťte, môj pane, že k vám prichádzam s prosbou. Ľudia vravia, že ste uhliarovým synom, povedzte, či je to prav- da?“

„Pravdaže som. Uhliar Matej z Čierneho lesa je môj otec.“

„A to som ja!“ zvolal starec, pustil z rúk palicu, o ktorú sa opieral, a padol synovi do náručia.

„A kde je matka?“ spýtal sa Jaromil, keď sa otec trochu spamätal.

„Tá už je mŕtva. Do smrti ľutovala, že ťa tak ukracovala, až si kvôli nej ušiel z domu.“ Jaromil mlčal a nechal otca pri tom, lebo aj tak nesmel nikdy vyjaviť, kde celý ten čas strávil. Nato posadil otca medzi seba a nevestu, ktorá ho aj s rodičmi tiež srdečne priví- tala. Deň sa skončil veselo a ten nasledujúci sa slávila svadba.

Keď mladého kráľa korunovali, mal korunu zlatú, Boleslava však z ruží a ľalií, aby sa vyplnil sen. Panoval spravodlivo, mierne a rozumne a slová Narcisky nikdy nepustil z pamäti. S úprimným srdcom mu prial ľud jeho dlhé panovanie, lebo mu vždy bol viac otcom než kráľom.