Divotvorný meč – Božena Němcová

Divotvorný meč – Božena Němcová

Vávrovi umrela žena, pánboh mu však pre ra- dosť nechal roztomilého chlapca, malého syna Vojtecha. Keď vyrástol, bol z neho zdatný gaz- da ako otec, len ešte umnejší a šikovnejší. Raz zasiali hrach, a keď kvitol, chodili ho strážiť, aby sa im na ňom nestala škoda.

První deň strážil otec. Ku polnoci sa mu zdá, že sa uprostred poľa vidí pásť bieleho koňa. Zostane celý zarazený a premýšľa, ako sa tam ten kôň mohol dostať a pustí sa za ním, aby ho odohnal. Ale keď sa k nemu priblížil, kôň ušiel na druhú stranu, a takto chudáka Vávru prehá- ňal až do polnoci a potom odrazu zmizol. Váv- ra nevedel, čo si má o tom myslieť a rozprával to ráno synovi.

Vojtech nevravel nič, len si pomyslel, že otec najskôr u kmotra rychtára zhlboka nazeral do pohárika a že sa mu potom všeličo zdalo. Aby sa presvedčil sám, zašiel na pole, no tam nebolo hnuté ani lístkom, nieto ešte po- dupané. Čo otec videl, bol teda nepochybne len sen.

Druhý deň prišiel rad naňho. Keď sa zvečerilo, vzal cez plece flintu a šiel strážiť. Dl- ho obcházal pole, ale stále nevidel nič podozrivé. Až odrazu vyjde spoza mrakov me- siac a na opačnom konci poľa si hrachom vykračuje kôň, biely ako padlý sneh. Vojtech zostra pozrie, či ho neklame zrak, potom priloží flintu a chce streliť, keď tu naňho ko- ník zavolá: „Nestrieľaj, bolo by to pre tvoje nešťastie!“ Po tých slovách sa ľahkým kro- kom priblížil až k samému Vojtechovi a pokračoval: „Ja som tvoja matka a toto je môj očistec. Ak ma chceš vyslobodiť a sám seba urobiť šťastným, nasadni na mňa a ja ťa odtiaľto odnesiem.“

„Milerád by som to urobil, keby som to najprv mohol oznámiť otcovi, aby sa pre mňa netrápil.“

„Práve to sa nesmie stať.“

Vojtech bol chvíľu na rozpakoch, potom si ale pomyslel: "Čo sa dá robiť, otec sa asi bude trochu trápiť, ale až sa zase vrátim a poviem mu, že som úbohú matku vyslobodil z očistca, viem vopred, že mi odpustí.“ Nato sa vyšvihol na bieleho koňa a ten sa s ním vzniesol do povetria. Leteli celú noc, celý deň a opäť noc a deň, a stále neboli na konci cesty. Až na tretí deň prišli do jednej prekrásnej krajiny a tam sa koník spustil dolu.

„Touto cestou,“ povedala matka Vojtechovi, „prídeš k zámku, kde býva kňažná – ča- rodejnica. Daj sa k nej do služby, ale chráň sa robiť, čo ti prikáže. Až doslúžiš, príď zase sem a ja ťa odnesiem ďalej.“

Vojtech poslúchol a kráčal tou cestou, až prišiel k peknému zámku. Práve z neho vy- chádza koč, v ktorom sedí prekrásna pani. Ako Vojtecha uzrie, hneď naňho volá a pýta sa, čo v zámku pohľadáva.

„Milostivá kňažná, hľadám nejakú službu, aj tú najmenšiu.“

„Mohol by si slúžiť pri koňoch, ináč musíš odísť naprázdno.“

„Prijímam, aj tak rád zaobchodím s koňmi.“

„Poď teda,“ povedala kňažná, zoskočila z koča a cez celý dvor išla do stajne, kde stáli tri kone. „Tieto dva,“ povedala a ukázala na krásne vraníky, „budeš dobre kŕmiť a sta- rať sa o ne, ale tomu tretiemu len raz za deň dáš trochu do žľabu, zato ho trikrát denne zmlátiš železným sochorom. Keby si to neurobil, bol by príliš bujný a ja by som na ňom nemohla jazdiť. Drž sa môjho príkazu a nebudeš ľutovať.“ Nato zo stajne odišla.

„Ty môj chudáčik!“ povedal Vojtech a pristúpil k tretiemu koňovi, „mám ťa moriť hladom, mlátiť železným sochorom, a ty si beztoho chudý ako trieska. Matka mala pravdu, aby som tú čarodejnicu neposlúchol.“

Keď prišiel čas kŕmenia, naložil vychudnutému koňovi toľko čo ostatným a ani prs- tom sa ho nedotkol. Síce smutne, zato s výrazom vďačnosti naňho koník hľadel a za- liečavo sa oňho trel, akoby mu ďakoval. Večer Vojtech priniesl zo svojej večere kus bieleho chleba a pristrčil ho koníkovi, ten sa k nemu ale obrátil a prehovoril ľudskou rečou: „Ďakujem ti, Vojtech, že si ma vyslobodil. Každý, kto tu doteraz slúžil, poslú- chol čarodejnicu, moju nevlastnú matku, ktorá ma zo zlosti premenila na koňa a na večné časy sa ma chcela zbaviť. Ty jediný si mal so mnou súcit a za to sa ti chcem od- vďačiť. Zodvihni tento žľab. Pod ním leží divotvorný meč, o ktorom okrem mňa nevie živá duša. Vezmi ho, dobre schovaj a zajtra popros čarodejnicu, aby ti dovolila na mňa vysadnúť a trochu sa previezť. Ona to urobí, ale bude sa pritom dívať z okna a nespustí z teba oči. Ty vtedy vytiahni meč a povedz: ,Tej babe hlava dolu!‘ Hlava jej odletí, a čo sa stane potom, uvidíš.“

Vojtech urobil, ako mu koník poradil. Keď zdvihol žľab, uvidel pod ním neveľký meč z ocele so zlatou rukoväťou, vzal ho a schoval pod posteľ. Ráno, keď dal koňom nažrať, šiel kňažnú poprosiť o dovolenie sa previezť. Privolila, až keď povedal, že bude koňa týrať.

Vojtech šiel do stajne, meč schoval pod šaty, sadol na koňa a začal ho preháňať po dvore. Kňažná sa chcela presvedčiť, či paholok naozaj koňa bije a týra, vyloží sa do okna, no v tom okamihu sa vo Vojtechovej ruke zablysne meč a hlava kňažnej letí dolu. Koník priskočí, prúdiaca krv ho postrieka a on sa v tej chvíli premení na krásneho mlá- denca. Vojtech zostal ako omámený, keď k nemu mladý knieža pristúpil a vrúcne ďa- koval za vyslobodenie.

Zatiaľ sa zbehli služobníci, spoznali svojho pána a s veľkou radosťou ho vítali. Knieža Vojtecha prosil, aby u neho zostal, ale ten nechcel. Princ mu teda dal ušiť šaty bohato pošité zlatom a drahým kamením, ktoré si aj s divotvorným mečom musel nechať na pamiatku. Potom sa obaja rozlúčili a Vojtech šiel k svojmu milému belúšikovi.

Koník ho už zďaleka vítal. „Tak synáčik, tak!“ vravela matka, keď ho videla v nádher- nom oblečení. „V takých šatách a s tým mečom som ťa chcela vidieť, lebo len tak mô- žeš dôjsť šťastia. Nasadni na mňa a ja ťa zanesiem do inej krajiny.“

Zase leteli niekoľko dní a nocí, až prileteli k veľkému mestu. Tam sa matka spustila dolu a viedla Vojtecha k jednej skale. Trikrát dupla na zem a skala sa otvorila. Za ňou bolo vidno záhradu krásnu ako raj. Bola tam hojnosť voňavých kvetín, spevavého vtác- tva a sladkého ovocia, a uprostred tryskal do studničky prameň vody čistej ako krištáľ.

Keď sa Vojtech trochu porozhliadol a najedol chutného ovocia, matka mu povedala:

„Teraz poď a namoč si hlavu v tejto studničke.“ Vojtech šiel, namočil si hlavu, a keď ju vytiahol, jeho gaštanové vlasy boli celé zlaté. V úžase stál a nevedel, čo sa to s ním stalo. Ale matka ho hneď vytrhla z úvah a povedala: „Teraz počúvaj, čo ti poviem, ty môj zlatohlávok. V tom veľkom meste, čo je neďaleko, býva kráľ, ktorý má prekrásnu dcéru. Pretože je už starý, neustále ju núti, aby si z mnohých princov, čo sa uchádzajú o jej ruku, vybrala manžela a budúceho kráľa. Ale rozmarná dievčina to nechce urobiť len tak obyčajne. Kvôli tomu stanovila na dnešný deň veľký zjazd. Doprostred ohrade- ného veľkého kruhu dala postaviť stenu a na nej vyvesiť svoj biely závoj. Kto na koni v prudkom cvale závoj napoly pretne, ten že bude jej ženíchom. Vezmi teda meč, na- sadni na mňa a pokús sa o nevestu. Daj však dobrý pozor, nech závoj pretneš! Potom sa ale rýchlo obráť a hneď odíď, lebo tam nesmieš zostať.“ Vojtech si pričesal zlaté ka- dere, upravil na sebe skvostný šat, nasadol na koňa a šiel.

V ohradenom kruhu neďaleko mesta už sedelo množstvo divákov a zvedavo čakalo, ktorý z princov a kniežat závoj pretne. Na najkrajšej tribúne sa objavila princezná Mi- lada. Śaty mala samé zlato a v tmavých vlasoch sa jej ako hviezdy na nebi jagali dia- manty. Len čo začala jazda, jej tmavé oko úzkostlivo hľadelo dolu na zápoliacich, a jej milá tvár sa vyjasnila až vtedy, keď jazdec preletel a nepreťatý závoj vial v povetrí ve- selo ďalej. Veľmi ju však trápilo, že medzi všetkými niet ani jedného, ktorého by si jej srdce rado vyvolilo. Už sa všetci vystriedali, závoj bol stále celý a Milada v duchu jasa- la, že je slobodná. Tu letí mladík na bielom koni, hlava sa mu skvie ako slnce, letí sko- kom, závoj mečom pretne, ukloní sa princeznej a zmizne ako závan vetra.

Tu sa hneď všetci búria a jazdca hľadajú, lež po ňom, akoby sa zľahla zem. Miladu to veľmi mrzelo, že hrdý princ opovrhuje jej rukou. Aby sa ale presvedčila, či ešte raz príde, ihneď oznámila, že na druhý deň sa opäť bude konať veľký zjazd. Kto pretne na šnúrke zavesený prsteň, toho že si vezme za manžela.

Vojtech sedel v skalnej záhrade celý zadumaný. Tmavé oko Milady mu učarilo. Vtedy k nemu pristúpi matka a rozpráva, čo zase princezná oznámila a nakoniec dodala: „Na- sadni na mňa, syn môj, vezmi meč a pôjdeme tam tiež!“ To bola voda na Vojtechov mlyn. Nemeškal ani okamih a o pár minút už leteli k mestu.

Milada opäť sedela vedľa otca, ale oči jej blúdia po ceste, ktorou včera prišiel zlato- vlasý mládenec. Túžobne očakávaného však nevidela skôr, kým sa nevystriedali všetci nápadníci. Až posledný letí zlatohlávok, tasí meč, pretne prsteň, ukloní sa princeznej a zmizne.

Všetci sa hnevali, že mládenec opovrhuje princeznou, ktorú si ctili ako bohyňu. Naj- viac to však mrzelo Miladu. Pomyslela si: do tretice všetkého dobrého. Nato ihneď vy- hlásila, aby sa ďaľší deň opäť všetci zhromaždili, a kto napoly pretne zelený veniec, stane sa jej manželom.

„Matka,“ prosil Vojtech druhý deň ráno, keď sa zase chystali do mesta, „dopraj mi, aby som pri tej prekrásnej panne zostal aspoň malú chvíľku a prehovoril s ňou len zo- pár slov, aby si nemyslela, že ju mám v nenávisti. Potom hneď pôjdem s tebou, kam- koľvek ma povedieš.“

„Milý Vojtech, to odo mňa nežiadaj! Keby si s princeznou prehovoril, musel by si ma prezradiť, a to urobiť nesmieš. Počúvni, nežiaľ a nenariekaj. Štastie ťa neminie.“

Mlčky a s trúchlivým srdcom sadol Vojtech na koňa a šiel do mesta, aby sa po tretí raz pokúsil o svoje šťastie.

Aby Milada nevedela, postavil kráľ v tú stranu, kade sa Vojtech dvakrát stratil, silnú stráž a prísne vojakom rozkázal, že ak bude rytier utekať, aby na koňa strieľali.

Vojtech prišiel, vodvoje preťal zelený veniec, ale pretože nemohol ináč, zastavil sa na okamih pod tribúnou, kde sedela Milada, a nasával do seba nákazlivý oheň z jej očí. Všetci už vstávali, volali a Milada radosťou tu červenela, tu bledla, lebo si myslela, že tentoraz zlatý jazdec pri nej zostane, no biely koník sebou náhle trhne, obráti sa v tú stranu, odkiaľ prišiel a už ho nevidno.

Ľud sa hneval, kráľ hrozil trestom, len Milada sa smiala, no keď bola osamote, plaka- la. Vojtechovi sa zatiaľ nevodilo lepšie. Sedel v záhrade ako bez duše, slovka neprevra- vel, nejedol a nespal.

Na druhý deň k nemu príde matka a vraví: „Teraz, milý synak, sa musíme nakrátko rozlúčiť. Nechaj tu skvostný šat a meč a obleč si sedliacky odev. Neďaleko odtiaľto sa pasú ovce, chyť jahňa, zabi ho, kožu stiahni a zakry si ňou hlavu, aby nik nevidel, že máš zlaté vlasy. Potom choď a hľadaj v meste službu. Keď ma budeš potrebovať, vieš, kde ma nájdeš. Nikde sa však neprezrádzaj, kým ti to nedovolím.“ Vojtech sa rozlúčil s matkou, odišiel do mesta a urobil všetko tak, ako mu kázala.

Milada práve sedela v zahrade, a tu počuje vonku krik a zvadu medzi služobníkmi a akýmsi cudzincom. Sama pozrie, čo sa deje, a tu vidí zhrbeného, ošumelého človeka, ktorý má na hlave kožu a jedno oko zaviazané.

„Čo chce ten človek?“ spýtala sa sluhu.

„Hľadá tu službu, milostivá princezná!“ odpovedal sluha, „akoby tu nejaká bola pre takých žobrákov.“

„Dobre robí, že tu hľadá službu, lebo my mu ju najskôr môžeme dať.

Čože si zač?“

„Ach, najmilostivejšia princezná!“ odvetil cudzinec, bozkávajúc jej rúcho, „som úbo- hý chudobný človek a rád by som pracoval, ale som mrzák a ľudia ma nechcú vziať do práce, lebo sa ma štítia pre moju škaredú tvár a ohavnú hlavu, ktorú si musím zakrývať kožou. Počul som o tvojej dobrote, krásná panna, a preto som si povedal, že pôjdem k tebe, aby som tvoju milosť poprosil hoci o najmenšiu službičku.“

„Nechcem sklamať tvoju dôveru. Ako sa voláš?“

„Vojtech.“

„Keby si rozumel záhradníctvu, nechala by som ťa vo svojej záhrade, aby som ľuďom ukázala, že nemajú pohŕdať nešťastným človekom.“

„Ó, v tom sa ja dobre vyznám, milostivá princezná!“ povedal Vojtech.

„Dobre, poď teda hneď so mnou. Tvojou najhlavnejšou prácou bude, aby si každé rá- no do mojej izby priniesol čerstvé kvety.“

„To bude moja najmilšia povinnosť,“ povedal nový záhradník a so sklonenou hlavou a celý zhrbený kráčal za svojou paňou s obavou, aby ho nespoznala. Ale Milada mu ukázala zahradu a ani si ho veľmi nevšímala.

Teraz nastali Vojtechovi dni plné zábavnej práce a milých povinností. Všetko, čo ro- bil, bolo pro tú, ktorú každým dňom viac a viac ľúbil, a preto mu to išlo od ruky a všet- ko sa mu darilo, akoby sa to roky učil. Milada si nemohla nového záhradníka vynachvá-

liť a za celý svet by naňho nedala nič zlého dopustiť. Ako sa ráno zobudila, cítila vôňu krásnych kvetín, čo stáli na stolíku v prekrásnych vázach. A tak to bolo vo všetkých komnatách – v každej dýchala iná, vždy ľúbeznejšia vôňa. Keď vošla do záhrady, šla ako po hodvábe, a každý deň našla niečo nové – tu nové sedadlo, tu krík, tu záhon. Najkrajšie však bol skrášlený letohrádok, kde Milada sedávala najväčšiu časť dňa. Ple- tence z najvzácnejších kvetín sa vinuli po stenách, a na krištáľových miskách na stolíku stálo nachystané chutné ovocie.

„Ja veru neviem, čím to je,“ vravievala Milada, „pod tvojimi rukami to rastie akoby samo.“

„Lenže by nerástlo, keby mojej práci nežehnal váš milostivý zrak,“ odpovedal Voj- tech a s úsmevom pobozkal podanú mu ruku.

Raz sa princezná úprimného záhradníka spýtala, či bol tiež v meste, keď sa všetci princovia po tri dni schádzali, a či videl toho zlatovlasého jazdca.

„Nevidel som ho síce, ale počul som o ňom. Ale nech by bol celý i z diamantov, pred- sa len je nezdvorilý, že trikrát ušiel.“

„Ktovie prečo,“ povedala princezná a skryla tvár v kríku, aby Vojtech nevidel slzy, čo jej ako kropaje rosy tiekli po lícach. No Vojtech to videl a radosťou by jej padol k nohám, keby si nespomenul na matku. Rýchlo sklopil ohnivý zrak a začal pracovať a robil akoby nič.

Aj kráľ príchádzal častejšie k dcére do zahrady a zhováral sa so záhradníkom, ale Voj- tech si dával dobrý pozor, aby sa v ničom nepreriekol. V zámku bol už dlho a každý jeho dobrosrdečnosť ctil a obľuboval.

Raz, ako obvykle, nesie Vojtech skoro ráno kôš uvitých kvetín do princezniných kom- nát, a keď vstúpi do prvej, kde inokedy naňho čakávala komorná, vidí namiesto nej princeznú oblečenú v čiernom a celú uplakanú.

„Odnes tie kvety radosti, Vojtech, a uvi mi kyticu smútočnú,“ povedala užasnutému záhradníkovi.

„Ach, najmilostivejšia princezná, čo také smutné sa vám prihodilo? Veď som o žiad- nom nešťastí nepočul!“

„Verím, lebo až neskoro večer prišiel posol a priniesol otcovi správu, že sa na našu krajinu ženie nesmierne množstvo nepriateľov! Kde máme teraz nabrať toľko vojska, aby sme odolali takej presile? Z okolných susedov nám ťažko kto pomôže, lebo ich po- jala zlosť a nenávisť, že som si žiadneho z nich nezvolila za manžela.“

„Len dôverujte pánubohu, on vám iste zošle osloboditeľa,“ tešil ju zhrbený Vojtech a vliekol sa pomaly s kvetmi naspäť.

Druhý deň nato sa do zámku zbehlo množstvo ozbrojeného ľudu a tí potom tiahli do poľa, majúc v čele svojho kráľa a jeho hrdinskú dcéru. Milada nedala ináč, len že po- tiahne so svojím staručkým otcom. Keď nemohla udatnosťou, chcela mu aspoň starost- livosťou vynahradiť syna či zaťa. Pri odchode sa lúčila s Vojtechom a prosila ho, aby na všetko dával dobrý pozor, a hlavne sa staral o jej milovanú záhradu. Ten jej to sľúbil, ale v duchu myslel na inšie. Už na druhý deň sa Vojtech vytratil zo zámku a okrem záhrady nechal všetko stáť a ležať. Len záhrada bola zamknutá, aby sa do nej nikto ne- mohol dostať.

Keď kráľ zatiaľ pritiahol blízko nepriateľa, rozložili v poli stany a chystali sa na boj

– na istú smrť, lebo široko-ďaleko videli pred sebou rozvinuté rady nepriateľov, kto- rých mohlo byť i desaťkrát viac. Už stoja vojská proti sebe a čakajú na znamenie k bo- ju. Milada, trasúc sa strachom, hľadí zo svojho stanu, keď tu na bielom koni cvála zla- tovlasý junák, šat sa na ňom blyští a na modrej, diamantami posádzanej čiapke veje biele pero. V jednej ruke drží zlatú uzdu svojho belúšika, v druhej malý oceľový meč. Keď ho Milada uvidela, začalo jej srdce pod striebornými pruhmi uniformy rados- ťou búšiť a líca sa jej červenali ako jarné ruže. Už necítila žiadnu úzkosť, žiadny strach. Mládenec sa postaví v čelo otcových plukov, vytiahne meč a zvolá: „Všetkým nepriate- ľom hlavy dole!“ A čierne húfy nepriateľov klesajú bez hláv z koní. Ale v krátkej chvíli ich tam zase stojí ako kobyliek. Druhý raz vytasí mládenec meč, a hlavy nepriateľov padajú, a tak aj po tretí raz, až nezostal nažive ani jeden. Ale len čo padla posledná ne- priateľská hlava, obrátil jazdec koňa a uháňal, odkiaľ prišiel. Milade pri tom bolo, ako- by ju postavil z raja do holej pustiny a na jej krásnej tvári sa rozhostil hlboký zármutok. Kráľovské vojsko, bohatšie o korisť, ktorú pobralo v skvostných nepriateľských sta- noch, sa vracalo domov. Zatiaľ sa už vrátil i Vojtech, a kým dorazila Milada s otcom,

bol zámok jedna záhrada. Najkrajšie boli vyzdobené komnaty princeznej.

„Ach, Vojtech!“ zvolala Milada, keď vkročila do zámku a uvidela tú záplavu kvetov.

„Kdeže si nabral toľko krásnych kvetín? To si musel vyplieniť celú záhradu!“

„Milostivá princezná, komu by prišlo zaťažko urobiť vám radosť! Ľudia ma išli zava- liť kvetinami, takže som z našej záhrady nemusel odtrhnúť ani kvietok.“

Ale nebola to pravda, lebo Vojtech si zo skalnej záhrady sám priniesl tie najkrajšie kvety, aby milej urobil radosť. Tá však, odkedy prišla, bola smutná a nikto na jej, ino- kedy takej jasnej tvári, nevidel úsmev, a Vojtech často pozoroval, že pred ním skrýva uplakané oči. To ho bolelo, a preto si zaumienil, že zájde za matkou a poprosí ju, aby mu už dovolila sa princeznej zjaviť.

Milada pozorovala, že jej otec viac a viac chradne a že by mu posledné dni uľahčila, keby sa vydala, nechcela preto jeho prosbám dlhšie odolávať a prisľúbila, že si vyberie jedno zo statných kniežat, ktoré sa uchádzali o jej ruku.

Potešený kráľ zozval mnoho hostí, medzi ktorými bolo dosť prípadných ženíchov. Kuchári a kuchárky už celých osem dní nevedeli, kde im hlava stojí, krajčíri a krajčírky prichádzali o rozum samým premýšľaním, podľa akej módy by to množstvo svadob- ných šiat mali princeznej ušiť. Po celom meste bolo chystania a zháňania, že všetko bolo takpovediac hore nohami. Len Milada chodila ako zblúdilá ovca a potajomky vzdychala a plakala. Koče sa schádzali, plné stoly boli prichystané, muzika vyhrávala, len nevesta stále neustrojená sedela vo svojej izbe a smutne hľadela do záhrady, kde práve chodil Vojtech a vyberal kvety na kyticu, ktorú si princezná objednala. Potom si sadne pod strom, kvety položí do lona a sníme z hlavy kožu. Miladu trhne, keď vidí, že starému Vojtechovi pod barančou kožou okolo tváre splývajú zlaté vlasy. Vojtech si tri z nich vytrhne, kyticu nimi zviaže a hneď zase hlavu zakryje. Ale Milada už vedela dosť! S usmievavou tvárou a jasným okom privolala komornú a dala sa čo najkrajšie ustrojiť. Keď vošla do siene, kde na ňu čakali, všetci užasli nad jej krásou a mladé knie- žatá by boli rady vedeli, ktoré z nich získa jej krásnu kyticu.

„Nuž teda, milá dcéra,“ povedal otec, keď mali zasadnúť k tabuli, „vezmi kyticu a po- daj ju tomu, koho si si vyvolila za manžela.“

Milada vzala osudovú kyticu a povedala: „Mám rada toho, čo tú kyticu viazal, a len toho si vezmem za manžela.“

„Čo to vravíš, dcérka, spamätaj sa! Veď ti ju viazal Vojtech, tvoj škaredý záhradník!“

„Ja viem, otec. A práve ten škaredý záhradník bude mojím manželom,“ odvetila Mila- da a poslala sluhu, aby záhradníka priviedol nahor. Sluha však Vojtechovi prezradil, prečo ho princezná volá, a preto ho Vojtech poslal napred s odkazom, že o chvíľu príde. Vskutku netrvalo dlhšie než pár minút a Vojtech vkročí do dverí v celej svojej kráse! Blažená nevesta mu beží v ústrety a predstaví ho všetkým ako svojho manžela.

„Už sa nehneváš, otec, že som si vyvolila škaredého Vojtecha?“ spýtala sa užasnutého otca. Ale ten s radostnou tvárou obom podal ruky a so spokojným srdcom im požehnal. Potom zasadli k stolu a vonku nastala streľba, až sa triasli okná. Ale o tom mladí snú- benci nevedeli a nepočuli, lebo si mali veľa a veľa čo rozprávať.

Až vtedy sa Vojtech dozvedel, prečo si ho Milada tak zrazu zvolila za manžela. Ale aj keď ona od neho šikovne vyzvedala, prečo sa jej tak dlho stránil, predsa jej to za- tiaľ nepovedal. Druhý deň nato bola svadba a korunovanie Vojtecha a Milady.

Keď bolo všetko v najväčšom veselí, mladý kráľ sa nepozorovane vytratil, nasadol na koňa a čo najrýchlejšie sa náhlil ku skale, kde ho už očakávala jeho matka.

„Ach, ako ti ďakujem, mamička moja,“ povedal, keď vstúpil do skaly a pohladil jej belostné hrdlo. „Ako dobre som spravil, že som ťa vo všetkom poslúchol. Urobila si ma najšťastnejším človekom na svete.“

„Milý synak, za to, že som ti ukázala, kde nájdeš divotvorný meč, ktorým si si vydo- byl svoje šťastie, a za to všetko, čo som ti spôsobila dobré, vezmi teraz ten meč a zotni mi hlavu. Až budem vyslobodená, smieš svojej žene všetko povedať.“

„Matka! Matka! Ako to môžeš odo mňa žiadať?“

„Ak to neurobíš, budeme obaja nešťastní.“

Čo mal úbohý Vojtech robiť! Vzal meč a jednou ranou odťal belúšikovi hlavu. Hneď z neho vyletela biela holubička, zamávala krídlami a vyletela zo skaly. Vojtech šiel za- rmútený za ňou, ale kým skalu opustil, natrhal ešte pre Miladu plné vrecká chutného ovocia. Keď vyšiel von, skala sa za ním navždy zavrela.

Celý udýchaný príde až navečer domov, kde už boli všetci v najväčšom zmätku nad jeho stratou. Milada sedela vo svojej izbe a nijako si nevedela vysvetliť, ako Vojtech mohol vo svadobný deň odísť.

Tu sa zľahka otvoria dvere a s prosebným výrazom do nich vkročí jej manžel.

„Ach Vojtech, ty si ma vyľakal! Kde si bol celého pol dňa?“

„Odpusť, Milada! Lúčil som sa s matkou.“ Nato manželke vyrozprával celý svoj prí- beh.

Keď skončil, siahol do vrecka, aby jej dokázal, že si aj v smutnej chvíli na ňu spome- nul. Ale namiesto mäkkého, šťavnatého jablka vytiahne jablko tvrdé, celé zo zlata, a vytiahne i rovnakú hrušku – všetko bolo z rýdzeho zlata, len strapec hrozna mal miesto vínových bobúľ diamantové.

Vojtech sa trochu začudoval, ale hneď sa spamätal a robil, akoby o tom vedel a kládol to skvostné drahé ovocie do lona Milade, ktorú to láskavé upamätanie veľmi potešilo.

Hody a slávnosti trvali ešte mnoho dní, potom však mladý kráľ poslal po svojho otca. Starý Vávra dosiaľ oplakával strateného syna, a keď o ňom dostal takú radostnú zvesť, div sa nezbláznil. Všetko rozdal a šiel k synovi, kde mal prichystané skvostné bývanie. Krásna Milada dala svojmu manželovi mnoho synov, ale i keď boli všetci krásni, žia- den z nich nebol zlatovlasý ako ich otec.