O hovoriacom vtákovi, živej vode a troch zlatých jabloniach – Božena Němcová

O hovoriacom vtákovi, živej vode a troch zlatých jabloniach – Božena Němcová

V jednom meste žil mladý, ešte slobodný kráľ. Raz večer chodí po zahrade, až príde k záhradníkov- mu domku. Z otvoreného okna už zďaleka poču- je hovor a veľký chichot. Ticho sa prikradne pod okno a počúva.

„Keď už sme v takom bláznivom rozhovore,“ ozval sa ženský hlások, „ešte si povedzme, ko- ho by si každá z nás priala za manžela. Najprv ty, Markétka, ako najstaršia, povedz, koho by si chcela?“

„Ja?“ odvetila Markétka, „ja by som si priala, aby si ma vzal kráľovský kuchár. Rada dobre jem, a tak by som mala každý deň niečo z krá- ľovského stola.“

„Ó, aká chytrá. A čo by si chcela ty, Terezka?“

„Ja by som chcela, aby si ma vzal kráľovský

„Ach, vy labužnícke jazýčky,“ zvolal prvý hlások, a nato sa všetky dali do smiechu.

„Ale keď sme povedali my, Johanka, povedz aj ty, koho by si chcela,“ ozvala sa Mar- kétka.

„Nebudem tajiť, ja by som si priala samotného kráľa. Mala by som pekné šaty, dob- ré jedlá i sladkosti.“

„Teraz vysmejeme my teba, lebo nám sa skôr ujde kuchár a cukrár, než tebe kráľ.“ Nato zas bolo smiechu až-až. Kráľ pod oknom sa tiež zasmial a po chvíli odišiel. Keď prišiel domov, spýtal sa komorníka, čo za dievky to bývajú v záhradníkovom domku a komorník povedal, že sú to záhradníkove tri dcéry: Markétka, Terezka a Johanka. Kráľ mu prikázal, aby na druhý deň ráno po ne zašiel a priviedol ich k nemu.

Keď na druhý deň ráno prišiel komorník s odkazom, aby sa dostavili ku kráľovi, diev-

čatá od úľaku celé zbledli.

„Čo ste vyviedli, nešťastnice?“ pýtal sa ich otec. „Ale to vám vravím, ak kvôli vám prídem do nejakej hanby, všetky tri mi pôjdete z očí.“

„Nerobte si starosti, otec,“ odvetila Johanka, najkrajšia, najdobrotivejšia a aj najsmel- šia z dcér. „My sme nič nespravili. Kráľ si najskôr zmyslel, aby sme odteraz vence a kytice do jeho komnát viazali miesto vás my. To bude celé, nič viac.“

Nato sa dievčatá slušne ustrojili a šli s komorníkom ku kráľovi. Kráľ sa už prechádzal po miestnosti.

„No, vedieš tie tri nevesty?“ povedal, keď s nimi komorník vošiel.

„Ktorá z vás troch je Markétka?“ spýtal sa, keď dievčatá zložili poklonu a jeho zrak prelietal z jednej na druhú.

„Ja,“ ozvala sa Markétka a sklopila oči.

„Tak ty si včera večer chcela môjho kuchára?“

Dievčatá zostali, akoby ich pokryl šarlátom, lebo hneď vedeli, kam kráľ mieri. A naj- viac zo všetkých sa zapýrila Johanka.

„Nemusíš sa červenať, nič na tom nie je. Keď si chcela kuchára, máš ho mať.“ Pri tých slovách otvoril dvere do vedľajšej miestnosti a vošiel kuchár.

„Ach odpusťte, milostivý kráľ!“ prosila Markétka a pokľakla na zem, „boli to len ta- ké bláznivé reči.“

„Tak sa ti to teraz vyplnilo. Alebo svojho ženícha nechceš?“

„Teda, keď to musí byť, prečo by som nechcela,“ odvetila Markétka, keď videla, že kráľ nežartuje.

„Jedna by bola. Ktorá z vás chcela byť cukrárkou?“ spýtal sa kráľ zvyšných dvoch.

„Ja,“ šepla Terezka, vidiac, že zapieranie nie je nič platné.

Kráľ zase otvoril dvere, priviedol druhého ženícha a odovzdal ho Terezke, ktorá sa nehnevala.

„A ty si chcela mňa?“ spýtal sa Johanky a dvihol jej guľatú bradičku. „Tak sa na mňa pozri, či sa ti budem páčiť.“

„Netrestajte ma za to, najmilostivejší kráľ!“ prosila Johanka, kľakla si a uslzené oči zdvihla ku kráľovi. „Bola to len taká reč do vetra. Kto by sa nazdal, že počúvate.“

„Som rád, že som počúval, lebo som si cez pol sveta hľadal nevestu a nepomyslel, že by som ju mohol nájsť tak blízko. Bola to šťastná náhoda. Nuž, milá Johanka, chceš byť mojou kráľovnou?“

Johanka ešte raz pozrela kráľovi do očí a videla, že to myslí vážne, usmiala sa a po- vedala: „Áno!“

Teraz mala každá, čo si priala. Lenže od chvíle, čo kráľ nazval Johanku svojou neves- tou, zahniezdila sa v srdciach jej sestier proti nej zášť, lebo jej šťastie závideli. O nie- koľko dní bola kráľovská svadba a záhradníkova Johanka sa stala kráľovnou. Zostala však ku každému rovnako milá a vľúdna ako predtým, a o to viac ju kráľ i ľud mal rád. Boli len dve duše, čo neustále rozmýšľali nad tým, ako by ju sprevodili zo sveta, a to boli jej vlastné sestry. O tom však mladá kráľovná nemala ani zdania a k sestrám sa chovala ako doma.

Časom sa po krajine rozniesol chýr, že sa mladá kráľovná cíti byť matkou. Každý sa z toho tešil, ale najviac kráľ, ktorý sa tej chvíle už ani nemohol dočkať. Aj sestry očaká- vali ten deň nedočkavo, ale z iných príčin. Pod zámienkou obáv, aby sa kráľovnej nič zlého nestalo, neustále ju strážili a ani na chvíľu ju neopúšťali. Napokon sa kráľovnej narodil roztomilý synček. Nik iný pri nej nebol, len sestry, ale tie už mali všetko pripra- vené, a ako sa dieťa narodilo, dali ho do vysmoleného koša, pustili dolu po rieke a krá- ľovnej potom podstrčili šteňa.

Ako sa len kráľ preľakol, keď mu to vydesené ženy rozprávali! On však svoju man- želku nadovšetko ľúbil, a preto smútok skryl do hlbín svojho srdca a náhlil sa k nej, aby ju utešil. A Johanka veru mala útechy zapotreby. Len čo sa o tom nešťastnom na- rodení dozvedela, nemohli ju ani priviesť k sebe, ako od strachu a bolesti upadala z jednej mdloby do druhej. Až keď k nej prišiel jej manžel a tešil ju, trochu sa upokoji- la. To ale sestry nechceli. Dúfali, že sa jej kráľ hneď zbaví.

Kráľovná sa časom zase zotavila, no od tých čias ju už nik nevidel veselú.

Teraz sa musíme pozrieť, čo sa stalo s tým pacholiatkom na rieke. V susedstve kráľa býval bohatý knieža, ktorý mal všetkého nadostač, len nemal ženu ani deti. Najmilší mu bol lov a záhrada. Ak nebol v lese, bol v záhrade, ktorú mal upravenú priam ako raj. Jedného dňa sa prechádza po záhrade a príde až na breh rieky. Tu v diaľke vidí nie- čo sa hojdať na vode, počká, až to pripláva a potom vytiahne. Bol to košík a v ňom novonarodené dieťa. Knieža ho súcitne vzal a odniesol do svojho zámku. Hneď zvolal ženy a prikázal, aby dieťatku venovali všetku starostlivosť. Knieža bol pánom veľmi šľachetným a dobrým a roky trávil stále osamote. Jeho služobníci mali zlaté časy a svojho pána mali tak radi, že by zaňho dali i dušu. Keď im odovzdal dieťa, ženy sa zbehli, jedna ho kojila, druhá vzala plátno a strihala plienky, tretia šila a ďaľšia chystala postieľku. Prešlo len pár hodín a dieťatko bolo ustrojené ako jezuliatko. Knieža z neho mal radosť, akoby bolo jeho vlastné, a dal mu meno Jaromír. Po nejakom čase sa do- zvedel, čo sa prihodilo v kráľovskom meste, no po dlhom premýšľaní si zaumienil, že chlapca späť nevráti, ale že ho vychová, ako sa sluší a patrí na princa, a až až keď bude starší, že mu povie čí je a vráti ho rodičom.

„Istotne to je,“ myslel si, „nejaké spiknutie proti kráľovi, a keby som mu dieťa vrá- til, dovtedy by to zase skúšali, až by ho sprevodili zo sveta. Nechám si ho tu a spravím z neho riadneho muža.“ A to aj urobil. Všetkým služobníkom pod stratou služby priká- zal, aby sa nikto o dieťati nezmieňoval. Služobníci boli pánovi oddaní, a aj keby ich krájal, zo žiadneho by nedostal ani slova.

Po nejakom čase sa kráľovná opäť cítila byť matkou. Tentoraz osudnú hodinu očaká- vala s nesmiernym strachom. A sestry už zase mali nachystaný kôš! Ani na minútku ju neopustili, a len čo sa jej narodil synček, uložili ho do košíka, pustili po vode a miesto neho podstrčili šteňa. Keď to kráľovi zvestovali, skoro sa zbláznil a srdce mu bolesťou div nepuklo. Aj tentoraz však ženu tešil a skrýval pred ňou svoj žiaľ. Sestrám to opäť nevyšlo, ako chceli!

Každý človek má viac nepriateľov než priateľov, a hlavne ten, komu praje šťastie. Ľudia síce mali Johanku radi, no preda bolo viac tých, čo jej šťastie závideli, alebo ju ani nepoznali. A zväčša to boli ženy. Keď sa rozniesla správa o jej nešťastí, mnohí to- mu neverili a vraveli, že za tým bude niečo iné, iní zas vraveli, že je to trest boží, a tak si to každý vykladal po svojom.

Malý pacholík vo vysmolenom koši zase plával po vode až k brehu záhrady, keď tam šťastnou náhodou opäť prišiel knieža. Len čo uvidel kôš, vytiahol ho s ešte väčšou hor- livosťou než prvýkrát, lebo si domyslel, čo v ňom bude. Rýchlo vzal skrehnuté dieťa a odniesol ho domov. Ženám, čo mali na starosť malého Jaromíra, odovzdal teraz aj Jaro- slava.

Keď mala byť kráľovná matkou po tretí raz, sestry sa od nej ani nehli a kráľovná im zato bola vďačná, lebo sa k nej chovali zaliečavo a tešili ju. „Lepšie, keď budú pri mne ony, než cudzie,“ myslela si kráľovná. Nevedela biedna, aký trpký údel jej vlastné sest- ry pripravili. Nadišiel čas a kráľovnej sa narodila dcérka. Vo chvíli však bola preč a miesto nej ležalo v plienkach šteňa. Sestry ju rýchlo opustili a s predstieraným zhroze- ním to zvestovali kráľovi a prehovárali a nabádali ho, aby sa tej čarodejnice zbavil, aby mu viac nehanobila kráľovské lôžko. Prišli aj ďaľší dvorania a dohovárali kráľovi, aby nezarmucoval celú krajinu a ženy sa zbavil.

V kráľovom srdci láska k Johanke dosiaľ nevyhasla, no keď na vlastné uši počul, ako kráľovnú preklínajú, musel s rozvodom súhlasiť. Prikázal teda, aby pri lese vystavali žalár a tam kráľovnú zavreli, aby ju už viac nevidel. Sestry robili, akoby im to bolo bohvieako ľúto a prosili kráľa, aby im dovolil Johanku do žalára doviesť a tam obslu- hovať, s čím kráľ rád súhlasil, lebo sa nazdal, že bude v najlepších rukách. Keď bol ža- lár hotový, sestry ju tam odviedli a dali zamurovať. Darmo prosila, darmo nariekala, sestry zostali ako z kameňa a od žalára sa nehli skôr, kým Johankin hlas nezmĺkol. O tom však kráľ nič nevedel, lebo prísne nakázal, aby sa nikdo o Johanke neopovážil ani slovkom zmieniť. Sestry vládli v dome ako predtým a chránili sa švagra na nebohú upamätať. Ich otec od ľútosti umrel hneď po prvom nešťastnom narodení, a tak si na nevinnú Johanku nespomenul nikto, okrem jej nešťastného manžela, ktorý na ňu stále nemohol zabudnúť. Nateraz ich necháme a vrátime sa k úbohým sirotám.

Ako predtým chlapcov, vylovil knieža i dievčatko a dal mu meno Ruženka. Boli to roztomilé deti a knieža si s nimi užil tisíceré radosti. Nebol by ich dal od seba za celý svet, zvlášť keď sa dozvedel, čo sa udialo v kráľovskom meste. Deti sa nemohli mať nikde lepšie než uňho. Kým boli malé, mali okolo seba sluhov, a keď boli väčšie, ve- noval sa im knieža sám. Brával ich do zahrady, do lesov, a chlapcov učil všetko, čo im, ako budúcim kráľom, bolo potreba. Ako sa každé zrnko zasadené do úrodnej zeme uj- me a prinesie úžitok, tak blahodarné slová padali do kyprej pôdy detského srdca, aby sa v ňom ujali a neskôr svojou úrodou oblažovali národ.

Keď bola Ruženka staršia, aj ona sa účastnila ich vyučovania, a potom s nimi aj kopala v záhrade, sadila kvetiny a štepila stromky. Len keď sa bratia učili strieľať, jazdiť na koni a šermovať, alebo sa vybrali s otcom na lov, sedávala Ruženka u svojej pestúnky, učila sa priasť a iné ženské práce. Knieža si predsavzal, že až budú bratia ešte starší, že ich pošle na skusy do sveta, a až keď sa vrátia, že im povie, kto je ich otcom a že ich k nemu zavedie.

Staré príslovie však vraví: Človek mieni, pánboh mení! Čo si knieža zaumienil, toho sa synovia nedočkali. Raz sa s nimi vrátil domov z lovu, a len čo sa posadil, ranila ho mŕtvica. To bolo náreku a plaču bez ustania. Mysleli, úbohí, že sú teraz celkom opus- tení a so stratou dobrého otca sa nemohli zmieriť. V dome už nebolo mnoho starých služobníkov, a z nich by deťom žiaden za nič na svete nepovedal, že to nebol ich otec, lebo nik ani nevedel, čie vlastne sú, a každý im za ich dobrotu, láskavosť a prívetivosť kniežacie dedičstvo prial.

Deti sa utešovali medzi sebou, lenže to už neboli deti. Jaromír mal osemnásť, Jaro- slav sedemnásť a Ruženka šestnásť rokov. Boli to mládenci ako zdravé dúbky a diev- čina ako rozkvitajúci púčik. Oni ju chránili svojimi vetvami, ona ich oblažovala svo- jou vôňou. Jaromír a Jaroslav Ruženku na rukách nosili, a Ruženka bratom splnila, na čo pomysleli. Beda tomu, kto by bol Ruženke slovom ublížil! Otec ich naučil láske a svornosti. „Znášajte sa, majte sa radi, pomáhajte jeden druhému – a nikdy nepadne- te!“ Tak im vravieval a dával rôzne príklady, ako nesvornosť pôsobí mnoho zlého v rodinách i v národe. A jeho naučenie sa nezmazateľným písmom vrylo do ich sŕdc.

Po nejakom čase po otcovej smrti si obaja bratia vyšli do lesa na lov a služobníctvu prikázali, aby do zámku nikoho nepúšťalo, kým sa nevrátia. Len čo bratia vytiahli pä- ty, prišla k bráne starenka a prosila o almužnu. Sluhovia jej niečo dali a poslali ju preč,

ona však prosila, aby ju pustili k slečinke, že si vyprosí niečo staré na seba. Sluhovia mysleli, že starká slečne neuškodí a pustili ju do zámku. Ruženka sa túlala po záhrade a žobráčka čakala pri záhradných vrátkach, až slečna vyjde. Po chvíľke Ruženka pri- behla, a keď uvidela žobráčku, hneď ju vzala za ruku a súcitne viedla do záhrady, usadi- la ju na lavičku a dala chutného ovocia, ktoré si predtým natrhala.

„Len si pohovte a najedzte sa, iste ste unavená, a až si odpočiniete, vyhľadám vám nejaké šatstvo.“

„Ach, milostivá kňažná, aká ste predobrá, že mňa, biednu žobráčku, tak opatrujete. Pánboh vám to nastokrát zaplať!“

„Mám dosť radosti, že vám tak chutí. Prečo by sme nedali potrebnému, keď nám pán- boh nadelil. Pozrite, ako sa stromy pod tiažou ovocia prehýbajú, ako to všade kvitne a sa zelená, až je milé len na to pozrieť.“

„To iste je, milosťslečna. Ale záhrada by bola krajšia, keby v nej boli ešte tri veci.“

„Aké veci by to mali byť? Povedzte mi o nich!“

„Ó milosťslečna, tie ale nedostať. Je to hovoriaci vták, živá voda a tri zlaté jablone.“

„Niečo také, starká, vari ani na svete nie je.“

„Ale je, len to nikto nemôže získať, lebo je to na jednom vrchu človeku neprístupnom. Ale keby ste to mali vo svojej záhrade, bola by desaťkrát krajšia a ľudia zo široka-ďale- ka by sa na ňu chodili dívať.“

Ruženka nevravela nič, ale stále jej to ležalo v hlave, a starká už dávno zámok opusti- la, keď Ruženka ešte chodila po záhrade a neustále myslela na hovoriaceho vtáka, živú vodu a zlaté jablone. Keď bratia prišli z lovu domov, sestra im bežala v ústrety a hneď im to rozprávala.

„Milí bračekovia! Keby som tie tri veci dostala, zbláznila by som sa od radosti.“

„Ak na tom záleží tvoje blaho, tak ti to obstaráme. Beztak nás chcel nebohý otec po- slať na skusy,“ povedal hneď čiperný Jaroslav.

„A kto bude chrániť sestru?“ spýtal sa uvážlivý Jaromír. „Na to si nepomyslel, však! Preto ty zostaň doma pri sestre a ja sa vydám na cestu sám.“

Teraz však Ruženka nechcela bratov pustiť a želela svojich unáhlených slov, ale bratia už od svojho zámeru nechceli upustiť, a keď sa konečne medzi sebou dohodli, ostali pri tom, že Jaromír pôjde sveta a Jaroslav zostane u nej.

O niekoľko dní bol Jaromír pripravený na cestu. Keď sa lúčili, dal Ruženke perlový ruženec a povedal: „Každý deň sa ten ruženec pomodli. Kým pôjdu perly jedna od druhej ľahko, budem zdravý, ak však zostanú pri sebe, budem mŕtvy.“

Ruženka si s plačom drahú pamiatku povesila nad lôžko a s bratom sa rozlúčila. Zo- stali teraz s Jaroslavom sami. Za celú mladosť neboli jeden bez druhého ani pol dňa, niet teda divu, že sa im obom po Jaromírovi cnelo a že im vo všetkých kútoch chýbal. Deň čo deň sa sestra modlila za brata perlový ruženec a vždy jej perla za perlou padala ľahko. No keď ho vzala do ruky dvadsiaty deň, perly viazli a nechceli ísť ani za nič od seba. Ruženka začala horko plakať a nariekať:

„Ach, môj milý braček! Ty si mŕtvy a ja nešťastná som toho príčinou!“

Tak bedovala, až k nej pribehol brat, a keď sa dozvedel prečo žiali, všemožne jej to vyhováral, že aj keď to brat povedal, ešte to nemusí byť tak. Ale ona si to nijako ne- dala vyhovoriť a slzy jej po lícach tiekli potokom.

„Ak ťa to upokojí, sestrička, pôjdem Jaromíra hľadať,“ navrhol Jaroslav, lebo mu Ru- ženkin žiaľ zvieral srdce.

„Choď, drahý braček, choď, ja sa budem za teba modliť. Zo zámku sa ani nehnem a zostanem tu medzi svojimi.“

Jaroslav sa teda prichystal na cestu. Keď sa s Ruženkou lúčil, dal jej nôž a povedal:

„Týmto nožom si každý deň krájaj chlieb. Kým zostane čistý, budem zdravý, až zahr- dzavie, bude so mnou zle. Dúfam však, ža sa i s bratom vrátim zdravý.“

Ruženka plakala a milú pamiatku schovala do skrine. Jaroslav odišiel a Ruženke sa nesmierne cnelo. Deň čo deň krájala nožom chlieb a nôž zostal čistý až do dvadsiateho dňa. Ako na ňom v ten deň Ruženka našla hrdzavé škvrny, plakala ešte viac než prv:

„Ach, ja nešťastná, čo som to vykonala, že som si oboch bratov zahubila.“

Keď sa napokon utíšila, zaumienila si, že pôjde bratov hľadať. Starí sluhovia ju odho- várali, ale ona si nedala povedať, obliekla sa do starých šiat, vzala peniaze a šla.

Dlho chodila po svete, pretrpela mnoho trampôt, ale na stopu svojim bratom neprišla. Raz zablúdila v tmavom lese a nijako nemohla nájsť cestu von. Už jej začínalo byť úz- ko, čo asi bude, až príde noc, a tu zbadá chalúpku a pred ňou starčeka v pustovníckom háve. Potešená sa náhli k nemu.

„Vitaj, dcérenka. Posaď sa ku mne, poviem ti, kde nájdeš bratov a ako ich vyslobo- díš,“ privítal ju starec.

„Ako môžete, deduško, vedieť, že hľadám svojich bratov?“ spýtala sa Ruženka podiv- ného starca.

„Nepýtaj sa, dievča, a poslúchni moju radu. Aj tvoji bratia tu boli, ale nezachovali sa tak, ako som im kázal, a preto vtáka, vodu, ani jablone nedostali a sami skameneli, čo sa stane aj tebe, ak neurobíš, čo ti poviem.“

„Tak oni skameneli!“ vykríkla Ruženka a zakryla si uslzenú tvár.

„Áno, ale ak budeš statočná, môžeš ich vyslobodiť. Tu máš zlatú guľu, hoď ju pred seba, a kam sa bude gúľať, tam choď za ňou. Dovedie ťa k jednému veľmi vysokému vrchu a tam ti guľa zmizne. Ty choď smelo nahor, ale na žiadnu stranu sa neobzeraj, nech sa deje, čo chce, nech počuješ čokoľvek. Ak sa obzrieš, skamenieš a zgúľaš sa dolu k svojim bratom, čo ležia na úpätí vrchu.“

„Ó, ja chcem poslúchnuť vašu radu, a nech ma stretne čokoľvek, ničoho sa nezľak- nem, len aby som svojich bratov vyslobodila.“

Rozlúčila sa s dobrým starkým, vzala guľu a hodila ju na zem, a kam sa kotúľala, išla za ňou. Netrvalo dlho a vyšli z lesa, potom ju guľa viedla zelenými lúkami až k jedné- mu vysokému vrchu a tam zmizla. Ruženka videla na úpätí dva kamene a hneď si po- myslela, či to nie sú jej bratia. Od ľútosti sa pustila do usedavého plaču, potom sa ale vzchopila a kráčala dovrchu. Len čo urobila pár krokov, strhol sa taký prenáramný krik, až Ruženke zaliehali uši. Ale ona si spomenula na starčekove slová a kráčala nebojácne ďalej. Čím viac sa však blížila k vrcholu, tým väčšie bolo vytie, rev, štekot, pískot, hr- menie, ba všetky zvuky, čo sú na svete sa ozývali zo všetkých strán, a zhora akoby desatorým hlasom ktosi volal: „Nechoď sem, nechoď, roztrhám ťa!“ Ruženke sa hrôzou ježili vlasy, predsa sa však neobzrela a šťastne došla až na samý vrch. Len čo bola hore, všetko ustalo a ona vošla do krásnej záhrady. Uprostred vyvierala živá voda, v zlatej klietke visel hovoriaci vták a neďaleko rástli zlaté jablone.

Vták v zlatej klietke sa dal do kriku: „Keď už si sa dostala sem, vezmi ma, naber živej vody, odtrhni tri vetvičky zo zlatých jabloní a utekaj odtiaľto, kým sa nevráti zlá ježiba- ba. Až prídeš pod vrch, pokrop skamenelých bratov živou vodou a oni zase obživnú.“ S radosťou vzala Ruženka vtáka, nabrala vody, odtrhla tri zlaté vetvičky a ponáhľala sa z vrchu dolu. Tam pokropila skamenelých bratov a tí v okamihu obživli. To bolo ra- dosti, objímania a rozprávania! Nato vzal každý jednu vec a všetci sa pobrali naspäť. Keď prišli do lesa, hľadali chalúpku a pustovníka, no toho nebolo. V duchu mu poďa- kovali, vyšli z lesa a šťastne sa dostali domov, kde ich služobníctvo s jasotom privítalo. Ruženka hovoriaceho vtáka povesila do izby a živú vodu na jeho radu schovala, zla- té vetvičky však každý po jednej zasadili do záhrady. O tri dni vyrástli krásne jablo- ne, z ktorých mali nesmiernu radosť. Vždy keď sa bratia vrátili z poľa a Ruženka po- riadila dom, brávala vretienko a šla s bratmi pod zlaté jablone priasť. Tu lístie nad nimi šumelo, zlaté vrchovce sa skláňali k sebe a tíško si šepkali tajomné báje. Úbohým siro- tám bolo clivo, túžili, a nevedeli po čom!

Raz si bratia zase vyšli na lov a po stope zveri sa dostali až na samé hranice panstva, kde našli kráľovských lovcov, ktorí čakali na kráľa. Bratia sa už chceli zase vrátiť, keď tu prišiel kráľ s ostatnou družinou a pýtal sa, odkiaľ sú tí statní mládenci. Tí úctivo predstúpili pred neho, povedali kto sú a spolu ho zvali, aby svojou prítomnosťou poctil ich panstvo.

Od Johankinej smrti na kráľovej tvári nebol vidieť úsmev. Buď sedel vo svojej kom- nate, alebo bol na love. Nikam nechodil, ani nikoho nezval k sebe. Dvorania sa preto čudovali, keď pozvanie bratov s láskavou tvárou prijal a stanovil na druhý deň. Nato sa navzájom rozlúčili a každý šiel svojou cestou.

„Ruženka, sestrička!“ volali bratia zďaleka, keď sa vracali z lovu domov. „Nesieme novinu! Zajtra u nás bude kráľ! Nachystaj, kde čo máš najlepšie, aby sme ho, ako sa sluší a patrí, pohostili!“

„Je to tak naraz,“ povedala Ruženka starostlivým tónom. „Ale nevadí, pridám aj noc a pôjde to. Nedáme sa zahanbiť!“

Hneď sa radili čo a ako, Ruženka behala z kuchyne do špajzy, zo špajzy do komory a zase na dvor, vydávala potrebné a porúčala, a sem-tam i čo-to porobila. Od najväčšieho po najmenšieho mal každý plné ruky práce. Nakoniec si Ruženka spomenula, že sa svojho milého vtáčka spýta, čo také zvláštne by kráľovi pripravila, aby z toho mal veľ- kú radosť.

„Ja ti poradím,“ odvetil vtáčik, „až príde, zaveďte ho do záhrady k zlatým jabloniam, ale predtým ma s klietkou na ne zaves. Ja mu zaspievam takú pesničku, že sa od radosti div nezblázni.“

Ruženka zajasala a radostne skackala po izbe, lebo verila tomu, čo jej vravel vtáčik, pretože to bol radca na slovo vzatý.

Celú noc nikto v zámku nezažmúril oka, a keď sa rozodnilo, trhali sa kvety, zdobili nimi izby a chystali sa stoly. Napoludnie sa bratia i Ruženka skvostne ustrojili a očaká- vali kráľa. Netrvalo dlho a ten na koči ťahanom štyrmi koňmi a s početnou družinou v celej sláve vošiel na nádvorie. Bratia ho uvítali hneď dole, Ruženka čakala hore. Keď ju kráľ uvidel, bodlo ho pri srdci, ani nevedel prečo. Bolo mu, akoby tú tvár už niekde videl, ten hlas počul, a predsa určite vedel, že to tak nie je. Viedli ho do nádherne upra-

venej siene, z ktorej sa išlo do záhrady. Keď sa pozhovárali, pristúpila Ruženka ku krá-

ľovi a povedala:

„Milostivý pane, v našej zahrade máme také vzácne veci, aké asi v celej zemi nenájde- te. Ak by ste sa na ne chceli pozrieť, dovediem vás tam.“

Kráľ s potešením vstal, vzal Ruženku pod ruku a kráčal s ňou do krásnej záhrady. Keď prišli k zlatým jabloniam, zostal kráľ v úžase stáť a až po hodnej chvíli sa spýtal, kto tam tie skvostné stromy sadil.

„Tvoje deti ich sadili, podvedený kráľ!“ ozval sa hlas na strome. „Tie, čo ti porodila Johanka, a ktoré jej zlé sestry vzali, pustili po vode a miesto nich podstrčili štence.“ Radosť a žalosť sa striedali v kráľovej hrudi. Unavene sa oprel o Jaromíra a trasúce sa pery sa chceli detí spýtať, či je to pravda, ale nemohli zo seba vydať hlásky.

„Ty bezbožný vták!“ kričala Ruženka na vtáka a od strachu div neplakala. „Čo si to spieval, teraz nám kráľ od ľaku vari umrie.“

„Len ho pokrop, ty kráľovský púčik! On je vaším otcom, nie nebohý knieža, ten vás len chytil na vode a vychoval.“

Teraz sa vrhli deti otcovi okolo krku a on ich s plačom privinul k sebe.

„A kde je naša matka, otec?“ spýtali sa kráľa, a jemu pritom bolo, akoby mu srdce zovrel žeravými kliešťami. Vyrozprával deťom všetko od začiatku do konca.

„Nemajte žiadnu starosť!“ zvolala náhle Ruženka, „len sadnime rýchlo na kone a poďme k žaláru, ja matku vzkriesim.“

Kráľ hľadel na dcéru celý vyjavený, ale bratia už bežali, lebo si hneď spomenuli na živú vodu. Jedným cvalom šli cez vrchy, lúky a lesy až k žaláru, rozborili múry, a keď našli mŕtvu matku, pokropila ju Ruženka živou vodou a Johanka zastala pred kráľom rovnako krásna ako pred dvadsiatimi rokmi. Každý si vie predstaviť, aká to bola pre kráľa nevýslovná radosť, a tiež pre Johanku, keď jej kráľ všetko rozpovedal. Potom sa vrátili späť do kniežacieho zámku, kde sa konali slávne hody a plesaniu a radovaniu nebolo konca.

Keď sa zvesť doniesla do kráľovského zámku, zostali Johankine sestry ako omráčené a boli by rady ušli, lenže nemohli, lebo kráľ prikázal, aby ich volmi rozštvrtili skôr, než sa vráti domov. To sa na nich aj vykonalo.

Kráľovská rodina si teraz nažívala v samej blaženosti. Ruženka chovala vtáka ako drahý poklad, lenže ten už do smrti neprehovoril.