O Jozovi – Božena Němcová

O Jozovi – Božena Němcová

Obuvník Marek mal dvoch synov, Jozu a Janka. Joza bol tiež obuvníkom, ale bol pyšný a bezcit- ný v jednaní, s nikým sa neznášal, a preto ho ani nikto nemal rád. Janek nebol ničím, no všetko, čo videl, hneď vedel urobiť, ale iba vtedy, keď mal chuť. Bol dobromyseľný, bystrý, úslužný, a pritom veľmi pekný chasník, lenže sa nechcel ničomu poriadnemu vyučiť, a preto mu brat, ktorý ho neznášal, hovoril hlúpy Janek. Otec však i tak mal radšej Janka. Raz povedal Joza otcovi:

„Milý otec, viem už síce dosť, ale vo svete by som sa predsa len mohol naučiť ešte niečo no- vé, nechajte ma preto odísť do sveta.“

„Nuž, keď chceš, nebudem ti brániť.“ A tak sa Joza vybral do sveta. Keď už šiel tretí deň, pri-

šiel na medzu, tam si sadol a začal jesť posledný kúsok chleba z domu. Tu sa okolo neho zosypali tisíce mravcov a liezli po ňom, akoby ho o kúsok prosili. On ich však zlostne zo seba zmetal a nedoprial im ani omrvinku.

„Len počkaj, my ti tiež nepomôžeme,“ volali naňho tie pričinlivé zvieratká. On si to však ani nevšimol a šiel ďalej. Ďaľší deň došiel na zelenú lúku, kde sa bili dvaja čerti.

„Joza, poď mi pomôcť,“ volal naňho jeden. Ale on sa obrátil a namrzene povedal:

„Čo ma je po vás, pre mňa sa aj pohlušte!“

„Len si choď,“ volali zase čerti, „veď my ti tiež nepomôžeme.“ On sa však po nich ani neobzrel a šiel ďalej.

Po čase prišiel k jazeru, a tu na kraji v blate uvidel ležať veľkého kapra, ako sebou sem-tam hádže a nemôže sa dostať do vody.

„Joza, prosím ťa, hoď ma do jazera,“ poprosil kapor, keď k nemu obuvník doišiel.

„Ale, dajte mi všetci pokoj a pomôžte si sami,“ prehodil Joza a nechal kapra v blate.

„Veď ja ti tiež nepomôžem,“ volal za ním kapor, no on sa mu vysmial a šiel ďalej. Chodil už po svete dlho, ale nikde nedostal žiadnu prácu a všade sa mu vodilo zle. Musel sa teda zase vrátiť domov.

„Joza, to akosi skoro ideš domov,“ povedal Janek, keď uvidel brata, „a asi toho veľa nenesieš!“

„Počkaj,“ odsekol Joza, „teraz pôjdeš ty a uvidíme, o čo sa vrátiš chytrejší, a čo nám prinesieš.“

„Ale to sa vie, že pôjdem, prečo by som nešiel?“ odvetil Janek vážne. Hnevalo ho, že ho má Joza za hlúpeho a chcel mu dokázať, že nie je bez hlavy. Oznámil to otcovi.

„Čo ťa to napadlo, Janku, že chceš ísť do sveta?“ podivil sa starý Marek. „ Zostaň ty radšej doma a niečomu sa vyuč. Vari myslíš, že inde ti budú pečené holuby lietať do huby?“

„To ja všetko viem, len si od brata viac nedám nadávať do hlupákov,“ povedal rozhor-

čený Janek.

„Nuž, choď si, keď ináč nedáš, ale aspoň sa niečomu vo svete priuč.“

A tak sa milý Janek vychystal na cestu. Navečer pred odchodom ho otec zaviedol do pivnice, čo bola pár krokov za chalupou. Keď do nej vošli, odvalil obuvník v kúte ka- meň a vytiahol malú fľaštičku naplnenú akousi tekutinou.

„Pozri, Janku,“ povedal synovi, „túto vodičku som dostal od jedného veľmi učeného pána, ktorému som pomohol z neštastia. Je vraj na každú chorobu. Kto jej vraj užije pätnásť kvapiek, hneď sa uzdraví. Ja som ju nepotreboval, a tak mi zostala. Tvojmu bratovi som ju nedal, lebo viem, že by aj tak nikomu nepomohol. Tebe ju však zverím, možnože to bude pre tvoje šťastie. Dobre ju opatruj!“

Janek si fľaštičku schoval a obaja vyšli z pivnice.

Na druhý deň sa Janek rozlúčil s dobrým otcom i so zlým bratom, a potom kráčal tou istou cestou ako prv Joza. Aj on prišiel na medzu, kde predtým odpočíval jeho brat. Posadil sa, vytiahol z kapsy kúsok chleba a začal jesť. Tu sa hneď zosypalo okolo neho mravcov, až bolo čierno.

„Ach, vy úbohé zvieratká, máte asi hlad. Nikto vám tu nič nedá, len počkajte, dám vám zo svojho.“

A celý kus chleba im rozmrvil na omrvinky a rozsypal po zemi. Chúdence mravce zbierali a jedli. Janek si chvíľku posedel a potom sa zberal ďalej.

„Až budeš niečo potrebovať, pomôžeme ti,“ volali za ním mravce.

„Vy mi toho tak pomôžete, chúďatá,“ pomyslel si Janek.

Na druhý deň prišiel na zelenú lúku, kde uvidel sa spolu biť dvoch čertov.

„To sú ale blázni, že sa tak bijú,“ povedal si, „musím ich rozdeliť.“ Hneď sa do nich pustil a naozaj ich zmieril.

„Keď budeš, Janku, od nás niečo potrebovať, len príď, my ti pomôžeme,“ povedali

čerti, keď odchádzali.

„Veď dobre,“ odpovedal Janek a šiel svojou cestou.

Na tretí deň prišiel k jazeru a tam videl, ako sa velikánsky kapor hádže v blate a nijako si z neho nevie pomôcť do vody.

„Ty by si sa tu, chudák, utĺkol,“ povedal dobromyseľný Janek, vzal kapra z blata a pustil ho do jazera. „Teraz ti už bude dobre.“

„Ak ma niekedy budeš potrebovať, len ma zavolaj,“ vystrčil sa kapor z vody.

„Dobre, dobre, veď som to rád urobil.“

Od jazera došiel rovno do jedného veľkého mesta. Keď vošiel do hostinca, opýtal sa,

čo je nového.

„Nič, len že s našou princeznou je čoraz horšie.“

„Vari je chorá?“ spýtal sa Janek.

„Vy musíte byť zďaleka, že to neviete. Už je to pár rokov, len teraz jej je horšie a nik- to jej nevie pomôcť, hoci kráľ oznámil, že ten, kto ju uzdraví, ju od neho dostane za manželku.“

„A je pekná?“

„To si myslím,“ povedal hostinský, „ako obrázok, aj keď je chorá. Jediná jej chyba je, že je pyšná.“

„To sa napraví,“ pomyslel si Janek, zaplatil hostinskému a išiel ku kráľovi.

Keď k nemu prišiel a dal sa ohlásiť ako lekár, kráľ ho zaraz prijal a radostne uvítal. Hneď poprosil, aby ho zaviedol k princeznej, čo kráľ ochotne urobil. Janek sa jej na všetko popýtal ako bohvieako učený doktor, ale všetko len preto, aby s ňou mohol ho- voriť, lebo sa mu veľmi páčila. Potom vytiahol fľaštičku a dal jej zopár kvapiek zázrač- nej vodičky. Keď odchádzal, sľúbil, že sa na druhý deň zase príde pozrieť, aký účinok tie kvapky budú mať. Od strachu ale celú noc ani nespal, lebo sa obával, aby chorej ne- bolo ešte horšie.

Na druhý deň bol hneď skoro ráno u kráľa a nemálo sa potešil, keď počul, že princez- nej je oveľa lepšie. Hneď jej dal zvyšok do pätnástich kvapiek, a na tretí deň bola prin- cezná zdravá a jeho nevestou. Mal veľkú radosť, ona však nie, lebo sa jej Janek príliš nepáčil. Bol síce rúči chasník, to musel uznať každý, ale v tom ošumelom šate vyzeral popri nej predsa len veľmi chudobne. Navyše sa s ňou práve v tom oblečení chcel za- snúbiť, čo tú pyšnú dámu veľmi urazilo. Ale čo robiť, keď to tak otec chcel. Videla, že sa bude musieť podvoliť svojmu osudu, dala si preto podmienku a myslela, že nejako šikovne ženíchovi vykĺzne. Jankovi povedala, že si ho nevezme skôr, kým nesplní tri úlohy, ktoré od neho bude žiadať.

Čo by z lásky k nej Janek neurobil? So všetkým súhlasil. Ako prvé chcela z mora per- lu, ale takú veľkú a krásnu, akú ešte nemá nikto na svete. A chcela ju mať o sedem dní a nocí. S Jankom bolo zle.

„Akože sa mám spustiť do morskej hlbiny, čo som ryba?“ pomyslel si, no vtom si spomenul na kapra. „Veď mi sľúbil, že mi pomôže, až od neho budem niečo potrebo- vať, pôjdem, teda k nemu.“

Rozlúčil sa s nevestou i s kráľom, ktorý dcére dohováral, že sa tak nepekne zahráva so svojím dobrodincom, ale Janek mu to sám vyhováral a vravel, že to rád urobí. V du- chu si však zaumienil, že princeznú vytrestá. Nato odišiel k jazeru.

Cestu poznal, a tak tam prišiel ľahko. Sadol si na breh a hľadel na čistú hladinu jaze- ra. Plávalo v ňom na tisíce rybiek, ale veľkého kapra nevidel a ani nevedel, ako ho za- volať. „No, nech je ako chce,“ pomyslel si a začal volať: „Kaprík, kaprík, to som ja, chcem, aby si splnil, čo si mi sľúbil.“

A len čo doznel jeho hlas, začalo sa jazero v diaľke mierne vlniť a jeho kráľ k nemu ticho priplával s tisícerými rybami, svojimi dvoranmi.

„Čo žiadaš, dobrý Janku?“ spýtal sa kapor a Janek mu predniesol svoju žiadosť.

„To nie je také zlé, s tým ti pomôžem, len tu chvíľu počkaj,“ povedal a nato zmizol. Netrvalo dlho a kapor zas ticho priplával, akoby si po jazere plával pre zábavu. Keď doplával k Jankovi, vyvrhol mu k nohám prekrásnu perlu a povedal: „Tu máš najkrajšiu a najväčšiu perlu, aká ležala v hlbine mora. Vezmi ju a zanes princeznej,“ a potom i so svojou družinou zmizol pod vodou.

Janek s radosťou klenot vzal a obrátil sa k mestu. Šiel dňom i nocou, len aby sa v ur- čený čas vrátil, čo sa mu i podarilo. Cestou si však premyslel, čím by pyšnú princeznú potrestal. Poznal bylinu, ktorá farbila nazeleno, ale dala sa zase ľahko zmyť. Tú v lese vyhľadal a votrel si ju do vlasov.

Keď šiel na siedmy deň ráno s perlou k princeznej, každý kto ho nepoznal myslel, že je to vodník. A ako sa len zľakla princezná, keď uvidela zelenovlasého ženícha!

„Kto ti tak hrozne dofarbil vlasy?“ opýtala sa Janka.

„To mi urobili morské panny, keď som im bral z mora perlu. Ale to nič, zato sa ti bu- dem páčiť, veď som len robil, čo si sama chcela.“

Ak sa jej nepáčil predtým, páčil sa jej teraz ešte menej, a preto stále rozmýšľala, kam by ho poslala druhý raz, aby jej nedokázal priniesť, čo bude chcieť, a ona by sa ho tak zbavila. Napokon vymyslela, že ho pošle do pekla, lebo netušila, že i tam má dobrých známych.

„Teraz,“ povedala Jankovi, „mi z pekla prines zlatú ružu, ale musí byť taká krásna, ako najkrajšia skutočná.“

Pre Janka to zas vyzerala ťažká úloha, ale našťastie si spomenul na čertov, ktorým na lúke pomohol k uzmiereniu.

Kráľ sa zase na dcéru veľmi hneval, že úbohého ženícha tak trýzni a sama seba zha- dzuje, ale Janek ho opäť uchlácholil.

Hneď na druhý deň odišiel, aby sa o sedem dní a nocí stihol z pekla vrátiť. Najhoršie bolo, že nevedel kam sa vydať. Šiel teda na lúku, kde sa tí čerti bili, a keď tam prišiel, dal sa cestou, ktorou ich vtedy videl odchádzať. Keď šiel celý deň a noc, dostal sa cez veľký les k vrchu, v ktorom uvidel železné vráta. Zabúchal na ne. Dlho nikto nešiel otvárať, až sa konečne ktosi spýtal, kto to búcha a čo hľadá v pekle. Janek bol rád, že je na konci cesty, a hneď povedal, kto je. O chvíľku prišiel čert a otvoril mu, spoznal Janka a Janek čerta. Hneď mu povedal, prečo prišiel, a čert mu ochotne ružu sľúbil.

„Musíš len trochu počkať, Janku, až od pána Lucifera prinesiem kľúč od pokladnice, potom si môžeš vybrať, čo budeš chcieť.“

To bolo Jankovi vhod. O chvíľu sa prihnal čert s kľúčom a viedol Janka do pokladni- ce. Kým tam prišli, museli prejsť mnohými dverami, ale ako čert otvoril posledné, zo- stal Janek ako oslepený. V kadiach tam bolo toľko zlata, striebra a iných cenností, že keby sa klenoty z pokladníc celého sveta zniesli na jedno miesto, toľko by ich iste ne- bolo. Janek bol taký omámený, že ani nevedel, čo vziať, až tam medzi inými vzácnos- ťami uvidel zlatú ružu. Až vtedy si spomenul, čo má priniesť. Vybral si teda tú ružu, a k nej mu čert na pamiatku pridal ešte všelijaké iné cennosti. Janek sa s pokladom náhlil z pekla, aby bol v zámku včas, a skutočne sa tam na siedmu noc šťastne dostal. Predtým si však vyrobil čiernu mastičku, a ráno, keď mal ísť s ružou k neveste, natrel si ňou tvár. Princezná od ľaku skríkla, keď ho uvidela, lebo si myslela, že si po ňu ide sám čert. On ju však upokojil a podal jej zlatú ružu. Hoci mala z klenotu radosť, predsa ešte väčšiu starosť, že si bude musieť vziať čierneho ženícha.

„Ako si prišiel k tej čiernej tvári?“ spýtala sa princezná skleslo.

„Keď som z pekla odnášal tú ružu, pustili sa čerti za mnou, aby mi ju vzali, ale ja som im šikovne vykĺzol, že nado mnou nemali viac moc. Od zlosti teda na mňa dýchli pekel- ným dychom, až mi z toho zlého povetria celá tvár očernela. Nič si z toho ale nerobím, lebo viem, že ma budeš mať o to radšej.“

Kráľ Janka srdečne ľutoval a prísne dcére zakázal, aby ženícha ešte niekam posiela- la a uvádzala do nebezpečia. Lenže tá už mala preňho prichystené čosi inšie. Navečer priniesli princeznine komorné Jankovi vrece popola a vrece maku, vysypali mu to v komnate na podlahu a spolu pomiešali. Potom k nemu prišla sama nevesta a povedala, že ak chce, aby si ho vzala, aby to do rána do vriec každé zvlášť zase dočista prebral.

Keď odišla, nevedel si Janek rady. Bola to vyložená krutosť! Ako to mohol do rána prebrať? Vtedy si spomenul na mravčeky. Len ako sa k nim dostať, vzdychol, veď to má byť do rána hotové. Ako sa tak smutne na tu kopu díva, vidí, že sa hýbe a že po nej čosi behá. Pozrie bližšie, a tu vidí tisíce a tisíce mravcov.

„Ach, vy dobré zvieratká, ako ste ma počuli?“

„Veď sme ti vraveli, že máš len zavolať, a my ti prídeme na pomoc.“

A tak tí pracovití robotníci vynášali mak z popola na kôpku, a keď sa schyľovalo k ránu, bola ho už hromada a ráno plné vrece, rovnako ako popola. Janek im nastokrát poďakoval a ony zase utekali domov.

Skoro ráno bola princezná u Janka, aby sa pozrela, ako je ďaleko s preberaním. Ako len užasla, keď videla všetko prebraté! Nebolo už pomoci, to vedela, a preto sa už viac nezdráhala.

Otec hneď s radosťou kázal chystať všetko na svadbu, lebo sa mala sláviť hlučne a honosne. Janka to však veľmi netešilo, lebo vedel, že ho princezná nemá rada, a to ho veľmi mrzelo. Možno by sa jej páčil, keby sa pekne ustrojil, ale na to ešte nemal chuť, lebo chcel potrestať jej pýchu. Zostal teda tak, ako bol.

Deň pred svadbou šiel k neveste a povedal jej: „Ja som ti, drahá moja, spravil mnoho k vôli, azda až príliš, a možno by som sa ti bol páčil viac vo svojej predošlej podobe. Ani ti teraz nevyčítam, že ma nemáš rada, lebo vidím, aký som škaredý. No všetko sa stalo len kvôli tebe. Teraz preto urob aj ty mne niečo k vôli. Neslušalo by sa, aby som sa ja v týchto šatách zasľuboval krásnej a skvostne ustrojenej kráľovskej dcére, preto sa aj ty na zajtrajší deň ustroj do prostej suknice bez všetkých ozdôb. Možno sa udobria nebesá, ktoré ťa asi za tvoju pýchu potrestali mojou zošpatenou tvárou.“

Keď princezná uvážila jeho slová, videla, že má pravdu, že vždy bola pyšná, a hlav- ne, že úbohému ženíchovi robila krivdu. Nemohla mu preto jeho skromnú, pre ňu však nepríjemnú prosbu odoprieť. Janek od nej odišiel spokojný a v duchu s ňou uzmierený. Na druhý deň bola svadba, všetko bolo skvostné a upravené, len ženích s nevestou vyzerali ako žobráci – ženích vo svojom ošklbanom šate, so strapatou zelenou hlavou a čiernou tvárou, nevesta v prostej sivej suknici ako chudobná slúžka. No každý jej prial, že došla trestu za svoju pýchu.

Pri stole však dobrosrdečnému Jankovi predsa len bolo krušno, keď videl nevestu tak smutne sedieť vedľa seba. Bol by ju chcel ešte trochu poškádliť, ale jej ľútosť ho udob- rila a rád by bol u nej videl láskavý pohľad. Šiel teda do svojej izby a dal si priniesť šaty, čo mu na svadbu poslal kráľ. Keď si umyl vlasy a tvár a obliekol nádherné šaty, bol taký pekný, že sa doňho mohla zaľúbiť každá princezná, nech by bola akákoľvek krásna. Vyšnorený šiel k princeznej, ktorá sedela vo svojej komnate. Podivila sa, čo za krásny mládenec to k nej prichádza, a už sa ho chcela spýtať, kto je a čo u nej chce, no slovo jej uviazlo na perách, keď Janek prehovoril a ona v ňom spoznala svojho škaredé- ho ženícha. Na jeho žiadosť sa hneď musela prezliecť do svadobných šiat a obaja spolu išli do hodovnej siene.

S jasotom a radosťou privítali hostia krásny pár a radovánky potom trvali celých osem dní. Po ôsmich dňoch šiel mladý kráľ po svojho otca. Starému Markovi vypadla práca z rúk, keď pri jeho chatrči zastal nádherný koč ťahaný štyrma koňmi, v ktorom sedel v zlate oblečený pán. Ale radosťou zmeravel, keď pán zoskočil, vošiel do izbičky, padol

mu okolo krku a on v ňom spoznal svojho milého Janka. Tu prišiel aj brat, ktorý ani nechcel očiam veriť, že by to mohol byť hlúpy Janek. O niekoľko dní sa zase s chalúp- kou navždy rozlúčil a s otcom i bratom odišiel do svojej krajiny. Keď starý kráľ zomrel, stal sa Janek plnomocným vládcom a dlhé roky panoval láskavo a spravodlivo.