Bol raz jeden kráľ a ten mal tri dcéry, ktoré opa- troval ako oko v hlave. Keď mu hlava začínala snehom zapadať a údy mu už neslúžili ako prv, často mu prichádzalo na myseľ, ktorá z dcér by sa po jeho smrti mala stať kráľovnou. Ťažko mu bolo voliť medzi nimi, lebo všetky tri mal rov- nako rád. Napokon mu zišlo na um, aby kráľov- nou ustanovil tú, čo ho má najradšej. Hneď za- volal dcéry k sebe a povedal im:
„Dcéry moje, ako vidíte, som už starý a ne- viem, ako dlho tu ešte s vami budem. Chcem te- da určiť, ktorá z vás bude po mojej smrti krá- ľovnou. Najprv však by som rád vedel, ako ma ktorá máte rada. Nuž, dcéra moja najstaršia, po- vedz najprv ty, ako ľúbiš svojho otca?"
„Ach, otec môj, ste mi milší nad zlato!" odpo- vedala najstaršia dcéra a pobozkala otcovi ruku.
„No, dobre. A ty, moja prostredná, ako ty ľúbiš svojho otca?" obrátil sa k prostrednej dcére.
„Ó, drahý otec, ja vás ľúbim ako svoj zelený vienok!" uisťovala prostredná a otca ob- jala.
„No, dobre. A ty, moja najmladšia, ako ma ty máš rada?" spýtal sa kráľ najmladšej dcéry, ktorá sa volala Maruška.
„Ja, otec, ja vás ľúbim ako soľ!" povedala Maruška a milo na otca pozrela.
„Eh, ty nehodnica, ty máš otca rada len ako soľ?" rozkríkli sa na ňu staršie sestry.
„Ako soľ!" prisvedčila Maruška a pozrela na otca ešte milšie.
Kráľ sa ale na dcéru veľmi rozhneval, že ho má rada len ako soľ, takú obyčajnú, bez- cennú vec, ktorú má každý kedy chce a ktorú si nikto ani nevšimne.
„Ber sa mi z očí, keď si ma nevážiš viac než soli!" oboril sa na Marušku a dodal:
„Až nastanú časy, keď bude soľ ľuďom vzácnejšia než zlato a drahé kamenie, vtedy sa vráť a budeš kráľovnou." Myslel ale, že to nebude nikdy.
Maruška zvykla otca poslúchať, preto na tie slová s očami plnými sĺz a srdcom plným žiaľu, odišla zo zámku. Bolo jej ľúto, že ju otec vyhnal a nevidel, že ho neľúbi o nič menej než sestry. Nevedela kam sa podieť, preto sa po vetre dala cez hory a doly, až prišla do hlbokého lesa.
Tu zrazu, kde sa vzala, tu sa vzala, postaví sa jej do cesty starenka. Maruška ju pekne pozdravila, starenka jej poďakovala, a že ju videla uplakanú, spýtala sa, prečo plače.
„Ach, starká, čo vám to budem rozprávať, keď mi aj tak nemôžete pomôcť,“ odvetila Maruška.
„No, len mi to povedz, dievčička, možno ti budem vedieť dáko poradiť. Šedivá hlava vedomosť máva,“ riekla starenka.
Maruška jej teda všetko povedala a s plačom dodala, že ani nechce byť kráľovnou, len že si želá, aby sa otec presvedčil, že ho má nadovšetko rada. Starenka vedela, že Maruška vraví pravdu, lebo to bola jasnovidná žena. Vzala Marušku za ruku a spýtala sa, či by k nej nechcela ísť do služby. Maruška vďačne pristala, veď nemala kde hlavu zložiť. Starenka ju doviedla do svojej lesnej chyžky, kde hladnej a smädnej Maruške dala najprv najesť a napiť, a po jedle sa jej spýtala:
„A vieš pásť ovce? Vieš ich podojiť? Vieš priasť a tkať plátno?“
„Neviem,“ odvetila Maruška, „ale ak mi poviete, ako sa to robí, ja sa vynasnažím.“
„No, ja ťa to všetko naučím, len poslúchaj, čo ti budem kázať. Až príde čas, bude sa ti to hodiť.“
Maruška sľúbila, že ju bude poslúchať a hneď sa aj brala do práce, lebo bola skromná a pracovitá.
Zatiaľ čo Maruška slúžila u starkej, žili si jej staršie sestry v samých radovánkach. Ustavične sa otcovi zaliečali a obskakovali ho a každý deň od neho žiadali nové a nové veci. Najstaršia sa celé dni len obliekala do drahých rúch a zdobila zlatom, prostredná zas mala záľubu v zábavách a tanci. Hostina striedala hostinu a dcéry potešenie za pote- šením. Kráľ si čoskoro uvedomil, že zlato je najstaršej dcére milšie než vlastný otec, a keď mu prostredná vyjavila, že by sa rada vydala, videl, že si svojho zeleného vienka veľmi neváži. Vtedy mu na myseľ často prichádzala Maruška a spomínal, ako ho vždy mala rada a starala sa oňho a ako by ako kráľovnú videl najradšej ju. V takých chvíľach by bol rád po ňu poslal, keby vedel, kde je. Keď si však spomenul, že ho má rada len ako soľ, zase sa na ňu hneval.
Jedného dňa zas mala byť veľká hostina, keď tu, celý vyľakaný, pribehol ku kráľovi kuchár.
„Pán kráľ, strašná galiba sa stala,“ bedákal, „všetka soľ sa nám rozmáčala a stratila.
Čím ja budem soliť?“
„No, veď môžete poslať po ďaľšiu,“ kráľ nato.
„Ale pane, potrvá dlho, kým sa vozy vrátia z cudzej zeme, čím mám dovtedy soliť?“
„Tak soľ niečím iným,“ povedal kráľ.
„Lenže, čo solí ako soľ, pán kráľ?“ opýtal sa zase kuchár.
Ale ani kráľ nevedel, lebo nikdy ani nepomyslel, že by človeku bolo ťažko vyžiť bez soli. Nahneval sa a kuchára vyhnal, nech vraj teda varí bez soli. Kuchár si povedal, že ako pán chce, tak urobí a varil jedlá neslané.
Tá neslaná hostina bola veru čudná. Hoci boli všetky jedlá vkusne a dobre pripravené, hosťom vôbec nechutilo. Kráľ bol veľmi namrzený. Rozoslal poslov na všetky strany po soľ, ale všetci sa vrátili naprázdno s tým, že všetky zásoby soli sa rozpustili, že je všade soli nedostatok, a kto ju má, že nedá, ani keby štipku platili zlatom.
Poslali vozy po soľ do inej krajiny a do ich návratu kráľ kázal kuchárovi, aby pripra- voval jedlá, kde soli netreba. Kuchár si zase povedal, že ako pán chce, tak bude mať a podával jedlá sladké a také, u ktorých nebolo treba soli.
Ale ani také hostiny hosťom nechutili, a keď videli, že lepšie nebude, jeden po dru- hom sa od kráľa porúčali. Dcéry sa nad tým veľmi trápili, ale nedalo sa nič robiť. Kráľ si nemohol zvať hostí, keď ich nemohol uvítať ani chlebom a soľou.
Deň čo deň sa nosili na stôl jedlá bez soli a ľuďom už odpadala všetka chuť na jedlo a každý bažil len po soli. Trpel aj dobytok a kravy i ovce dojili málo, lebo nedostávali soľ. Pre všetkých to bola pohroma.
Ľudia chodili malátni a chorľaveli. Ochorel i sám kráľ a jeho dcéry. Soľ bola taká dra- há, že za štipku by ľudia platili tým najvzácnejším. Vtedy kráľ poznával, akým vzác- nym darom je soľ, ktorú mal za bezcennú a ťažilo ho svedomie, že Maruške ublížil.
Maruške sa mezitým v lesnej chalúpke vodilo dobre. Nevedela nič o tom, ako je otco- vi a sestrám, ale múdra starenka to vedela dobre. Jedného dňa Maruške povedala:
„Dievka moja, vravela som ti, že príde doba, keď sa svet zmení. Tá doba nastala a je
čas, aby si sa vrátila domov.“
„Ach starká moja dobrá, ako ja pôjdem domov, keď ma otec nechce?“ preľakla sa Maruška a dala sa do plaču.
Vtedy jej starká povedala, čo sa doma deje, a pretože sa soľ stala cennejšou než zlato a drahé kamenie, smie sa Maruška vrátiť k otcovi. Maruška nerada opúšťala múdru že- nu, ktorá ju mala rada a mnohému naučila, ale cnelo sa jej už aj po otcovi.
„Statočne si u mňa slúžila, Maruška,“ povedala jej naostatok starenka, „a chcem sa ti dobrým odplatiť. Povedz teda, čo by si rada?“
„Dobre ste mi radili a dobre sa o mňa starali, starká. Nič iné si nežiadam ako výslužku, iba za hrsť soli, čo by som mohla doniesť otcovi.“
„Nič iné nechceš? Ja ti môžem splniť všetko,“ spýtala sa starenka znova.
„Nič viac si nežiadam, len tú soľ,“ odvetila Maruška.
„Nuž, keď si tak vážiš soli, nech ti nikdy nechýba. Tuhľa máš prútik, a keď vietor pr- výkrát zaveje od juhu, choď po vetre cez tri vrchy a tri doliny, potom zastaň a tým prú- tikom šibni o zem. Kde šibneš, zem sa otvorí a ty vojdi dnu. Čo tam nájdeš, pokladaj za svoje veno.“ Okrem toho jej starenka dala ešte plnú kapsu soli.
Maruška vzala prútik, schovala si ho, starenke pekne poďakovala a vychystala sa na cestu. S plačom sa lúčila s lesnou chalúpkou a dobrou starenkou, ktorá ju vyprevádzala cez les. Maruška sa utešovala tým, že po starkú príde a odvedie si ju do zámku. Tá sa tomu len usmiala, a keď došli na kraj lesa povedala:
„Len zostaň dobrá a statočná, dievka moja, a bude sa ti dobre vodiť naveky.“ Maruška jej chcela poďakovat, ale starkej už nebolo.
Maruška zostala prekvapená a prišlo jej to ľúto, ale túžba po otcovi jej nedala dlho otáľať a rezko vykročila k domovu.
Pretože mala na sebe prosté šaty a na hlave šatku, nikto ju v zámku nespoznal a ne- chceli ju pustiť ku kráľovi, že je chorý.
„Ale len ma pusťte,“ nedala sa Maruška, „nesiem pánu kráľovi taký dar, čo je vzác- nejší než zlato a striebro a po ktorom iste vyzdravie.“
Povedali to kráľovi a on rozkázal, aby ju k nemu pustili. Keď k nemu prišla, požiadala, aby jej dali chlieb. Kráľ teda kázal priniesť chlieb a dodal: „lenže soľ nemáme.“
„Ale ja mám!“ povedala Maruška zmeneným hlasom, odkrojila krajec chleba, siahla do kapsy, posolila ho a podala kráľovi aj s kapsou.
„Soľ!“ zaradoval sa kráľ, „ach, ženička, to je vzácny dar, ako ťa ja odmením? Žiadaj,
čo len chceš, všetko dostaneš.“
„Nič iné nežiadam, otec, len ma majte radi ako soľ!“ povedala Maruška svojím hla- som a odkryla si hlavu.
Keď kráľ uvidel Marušku, div naňho nešli mdloby a prosil ju o odpustenie, ale tá ho len láskala a zlé nespomínala.
Po zámku i po meste sa hneď roznieslo, že sa vrátila najmladšia kráľova dcéra a že priniesla soľ. Všetci sa potešili, len staršie sestry sa potešili viac soli než sestre, lebo vedeli, že jej ublížili. Ona im však nič nevyčítala a mala radosť, že pomohla otcovi i iným. Každému, kto prišiel, dala trochu soli, a keď sa otec bál a ju napomínal, aby všet- ku soľ nerozdala, vždycky odvetila: „Ešte jej je dosť, otec!“ A vskutku, nech sa z kapsy bralo soli koľko chcelo, vôbec jej neubúdalo.
Z kráľa spadla všetka malátnosť a mal z dcéry takú radosť, že hneď dal zvolať radu starších a Marušku ustanovil za kráľovnú, s čím súhlasil i všetok ľud.
Keď Marušku pod šírym nebom vyhlásili za kráľovnú, pocítila, že jej tvár ovial teplý vietor z juhu. Spomenula si, čo jej poradila starká, povedala to otcovi, vzala prútik a hneď sa vydala na cestu. Podľa príkazu šla po vetre, a keď prešla tri vrchy a tri doliny, zastala a prútikom šibla o zem. Ako tu urobila, zem sa rozostúpila a Maruška zišla pria- mo do zeme.
Po chvíli sa ocitla vo velikánskej sieni, ktorá bola akoby celá z ľadu. Zo stien viedli chodby, z ktorých pribiehali maličkí permoníci s horiacimi smolnicami a Marušku víta- li.
„Buď nám vítaná, kráľovná, už ťa čakáme. Naša pani nám prikázala, aby sme ťa tu povodili a všetko ti ukázali, lebo je to teraz všetko tvoje!“
Takto okolo nej štebotali, poskakovali, šibrinkovali smolnicami, lozili hore-dolu po stenách ako svetlušky a steny sa v žiare ich svetiel všade ligotali ako drahé kamenie. Marušku bola celá udivená a skoro oslepená tou krásou. Permoníci ju vodili chodbami, kde od stropu viseli ľadové cencúle blyštiace sa ako striebro, doviedli ju do záhrady, kde boli červené ľadové ruže a prapodivné kvetiny. Permoníci jednu takú ružu odtrhli a dali kráľovnej, ona k nej privoňala, no ruža bola bez vône.
„Hm, čože to je?“ spýtala sa kráľovná, „takú krásu som ešte nikdy nevidela.“
„To všetko je soľ,“ odvetili škriatkovia.
„Vari naozaj? Toto že rastie soľ?“ čudovala sa kráľovná a pomyslela si, že by bolo škoda z toho brať.
Ale permoníci uhádli, na čo myslí a povedali, aby sa tým netrápila a soli si brala, koľ- ko potreba, lebo aj keby brala stále, nedoberie sa konca. Maruška permoníkom pekne poďakovala a vyšla zo zeme von, ale zem za ňou už zostala otvorená.
Keď sa vrátila domov a otcovi ukázala soľnú ružu a rozprávala mu o všetkom, čo vi- dela a počula, otec videl, že ju starenka obdarovala bohatším venom, než by jej mohol dať sám.
Maruška na starkú nezabudla, a ako si zaumienila, dala hneď zapriahnuť do pekného koča a aj s otcom išla po ňu, aby ju za to veľké dobrodinie vzala so sebou do zámku. Ale aj keď Maruška dobre poznala cestu k chyžke, nemohli ju nikde nájsť. Prechodili les krížom-krážom, ale po chyžke ani pamiatky a po starkej ani chýru, ani slychu.
Až teraz Maruška videla, aká to bola starenka. A keď sa soľ v jej kapse minula, Ma- ruška vedela kde rastie, a nech jej brali koľko chceli, konca sa nedobrali.
Staršie sestry Maruške to šťastie závideli, ale nebolo im to nič platné, lebo otec svoju Marušku na rukách nosil, a každý ju mal rád a jej ďakoval. Ona však zostala stále taká dobrá a skromná ako bývala a do smrti na starenku nezabudla.