O rybárovi a zlatej rybke

O rybárovi a zlatej rybke

Bol raz jeden človek, ktorý už štyridsať rokov ryby chytal, ale neviedlo
sa mu dobre. Nikdy nepriniesol bohatý úlovok. Jedného dňa tak ako inokedy hodil siete – vylovil morskú trávu. Hodil druhý raz, vytiahne a tu v sieti rybka neveľká, ale zlatá. No toto ešte nezažil!

A nestačil sa ešte ani spamätať, keď tá rybka prehovorila ľudským hlasom.
„Buď taký dobrý a pusť ma, neobanuješ. Všetko ti dám, čo si len zažiadaš.”
A tak dlho prosila, až ju napokon pustil. Vrátil sa domov a vraví žene:
„Keby si ty len vedela, čo sa mi dnes stalo. Chytil som zlatú rybku.
Nemám ju, lebo ma veľmi prosila, aby som ju pustil. Ale sľúbi la mi, že čokoľvek budem chcieť, všetko mi splní.”

A žena sa na neho osopila:
„Ach, si ty len hlúpy. Choď hneď za ňou a popros, aby nám dala
nové koryto. Práve sa mi to staré rozpadlo.”
Rybár šiel k moru, zastal si na brehu, sňal čiapku a prosí, aby im
rybka dala nové koryto. Len čo to dopovedal, vynorila sa z vody
rybka a riekla:
„Choď len domov, choď!”

Vrátil sa teda domov, pozerá a skutočne pred chalupou stojí novučičké
koryto. Žena sa zaradovala, ale potom si pomyslela: Keď je to tak,
mohla by nám rybka aj viac dať. A znovu prikázala mužovi:
„Choď a popros rybku, aby so bola gazdinou v novom dome a na
vlastnom grunte!”

Vybral sa muž k vode, sňal čiapku, ale akosi sa mu nechcelo hovoriť.
Tu sa rybka vynorila z vĺn a pýta sa:
„A čože ešte chceš?”
Rozpovedal jej, čo si jeho žena vzala do hlavy a rybka mu nato,
aby sa len spokojne vrátil domov.

Vracia sa a tu hľadí, div si oči nevyočí, lebo namiesto starej chalupy
stojí pekný nový dom a jeho žena je v ňom bohatou gazdinou.
Nič nerobí, len sa prechádza a pokrikuje na paholkov a slúžky. Ale
to všetko sa jej zdalo málo a po nejakom čase znovu prikázala mužovi:
„Choď k tej svojej rybke a povedz jej, aby som sa stala ešte väčšou paňou ako dosiaľ, s krásnym vlastným dvorom, s koňmi, kočom a množstvom služobníctva.”
Šiel teda a poprosil rybku o to, čo si žena žiadala. Vracia sa domov a očiam neverí, lebo žena je oblečená do nádherných šiat a len
si tak sedí a vydáva rozkazy služobníctvu.

Lenže ani toto jej nestačilo.Vraví mužovi: „Choď a povedz rybke, aby mi dala kráľovský palác a aby som bola v ňom kráľovnou!”
Šiel, poprosil rybku a ona mu aj tentoraz urobila po vôli.

Prichádza domov a tu vidí, ako jeho žena s kráľovskou korunou na vznešených pánov a dám, služobníctva a strážcov so šabľami.

A tí ho nechceli k nej pustiť. Všetcisa rozosmiali, vraj takýto bedár
nemôže mať kráľovnú za ženu. A ani ona sa k nemu nepriznávala.
Nechcela ho ani na oči, ba i psov na neho nahuckala.
V samej zábave a veselosti jej uplynul týždeň. Ale aj tento bezstarostný
život sa jej zunoval a zatúžila ešte po väčšej moci. Nechala predviesť svojho muža a ozkázala mu:
„Mám málo služobníctva.

Choď k rybke a povedz jej, aby prišla ku mne a slúžila mi!”
Muž sa strašne preľakol, ale čo mal, neborák, robiť? Keby ženu neposlúchol, bolo by s ním zle. Šiel teda k vode, sňal čiapku a prosil rybku o prepáčenie, že musel
ešte prísť. Všetko jej rozpovedal. Ale tentoraz rybka neodpovedala.

Len prudko šibla chvostom na obe strany a zmizla vo vlnách. Pozeral muž meravo na more a nevedel, čo to má znamenať. Pomalým krokom sa teda vracia domov a čo vidí! Palác zmizol, nikde ani stopy po pánoch či služobníctve a pod
lesom stojí ako kedysi ich stará chalupa. A jeho žena?
Tá sedí na prahu, plače a zošíva potrhané siete.