Rozprávka o zakliatej Liane

Rozprávka o zakliatej Liane

Kde bolo, tam bolo, v jednej krajine menom Krásnovo žila víla Amálka, ktorá mala dve deti. Boli to dievčatá. Jedna sa volala Liana a druhá sa volala Alexa, boli to dvojičky. Napriek tomu boli odlišné. Liana bola hašterivá, lenivá a každému robila na priek.

Alexa bola dobrá, milá a pomáhala chudobným ľuďom. Mama Amálka bola smutná, že Liana nepomáhala druhým ľuďom a strašne zlenivela. Povedala, že ak to bude takto ďalej, tak Lianu vyhodí z domu preč. Prešli tri mesiace a Liana sa stále nepolepšila. Matka sa rozhodla, že Lianu pošle do Krajiny snov, aby sa polepšila. Pobalila Lianie všetky veci, vychystala ju na cestu a poslala ju pešo cez les. Cestou stretla škriatka Laktibradu.

Ten ju úpenlivo prosí: „Dievčička, pekne prosím, pomôž starému, robotou a životom zrobenému starčekovi odniesť drevo do domčeka. Som na pokraji síl, nevládzem. Ak mi pomôžeš, nezostaneš naprázdno. Obdarujem ťa paličkou... a nie hocijakou, lež čarovnou...“

Liana sa rozhnevala: „Ty nevieš, kto ja som? Ako sa opovažuješ, žiadať ma
o niečo také?! Nemám snáď so sebou dosť svojich vecí, ktoré sú ťažké?! Prac sa mi z cesty, starec opovážlivý!“

Liana nevedela, kto ju žiada o pomoc. Možno by svoje slová zvážila, možno by sa rozhodla inak. To mi nevieme. Za je skutok ju však čakal trest. Múdry škriatok, ktorý sa za svojho dlhého 258-ročného života stretol so všelijakými ľuďmi, ju od hnevu začaroval.

Liana odrazu prestala rozprávať. Bol to trest za jej pýchu, povýšenosť a sebeckosť. Laktibrada jej povedal, že až vtedy, ak spraví nejaký dobrý skutok, čary pominú.
Túlalo sa dievča po lese dlhú dobu. Bolo hladné i smädné, od únavy vyčerpané. Stále nemohlo nájsť cestu do Krajiny snov.

Nikde živej duše ani speváčika. Les bol tajomný, plný bylín a stromov, aké dovtedy Liana nepoznala. Bála sa. Prvýkrát vo svojom živote pocítila, čo je strach a bezmocnosť. Zatúžila byť doma, v bezpečí so svojou mamou a sestrou. Vychutnať si šálku teplého čaju pri horúcej piecke...

Po dlhom čase prišla Liana k domčeku. Bývala v ňom babka bylinkárka. Keď starenka videla, ako Liana vyzerá, uľútostilo sa jej dievčatka a prichýlila ho. Liana bola veľmi šťastná, že mohla u babičky zostať. Starala sa o ňu, varila jej, upratovala a z lesa nosila drevo za babičku. Dni a týždne plynuli, Liana si zvykla sa život v lese, na samotu bez ľudí. Spoločnosť jej robila je babička, ale ani s ňou sa nemohla porozprávať, nemohla, pretože...

Jedného dňa ráno sa Liana zobudila a začala rozprávať. Bola veľmi šťastná, že kliatba konečne pominula. Hneď bežala za babičkou. Babička jej povedala:„ Vidíš, hlas sa ti vrátil a zlo, ktoré si nosila v sebe sa vytratilo. Teraz sa môžem vrátiť domov.“ „Babička, prosím ťa , ukázala by si mi cestu domov?“ Babička jej s radosťou cestu ukázala.

Liana sa poďakovala babičke za všetko a pobrala sa domov. Keď prišla domov, ďakovala mame, že ju poslala do Krajiny snov, aby sa polepšila. Odvtedy sa Liana správala dobre a pomáhala druhým ľuďom.