Dar Pána hôr

Dar Pána hôr

Ďaleko v horách, kde sa obloha dotýka vrcholcov hôr a skaly sa týčia až k nebu, sa ukrýva obrovská jaskyňa. Stará rozpadávajúca skala, ktorá je vymletá od dažďa a popraskaná od horúceho slnka. Starček unavený vekom i ťažkou prácou zastal pred jaskyňou, že si oddýchne. Vojde do jaskyne, zloží si svoje staré kosti na deravý kabát i tvrdo zaspí.

Ľúto je Pánovi hôr starého človeka, musí mu nejako pomôcť. Pozná starého dobráka ešte z čias, keď v hore pílil drevo pre pánov. No dnes ho už nikto nepotrebuje, je síce starý a slabý, avšak na jeho vráskavej tvári ešte teraz vidieť lásku k lesom i drevu. Zdvihol Pán hôr obe ruky k nebu a čo nevidieť? Oblohu preťal blesk, hrom udrel a rozprestrela sa tichá, pokojná noc. Ráno, keď slniečko vyšlo na oblohu, zobudil sa starček s čudným pocitom. Vedľa neho ležala stará ošúchaná taška.

Sadol starec, otvoril ju a ide si oči vyočiť! V taške ležal poriadny krajec chleba, slaninka, čerstvá vodička i koláč. Čudné bolo, že naširoko nebolo žiadnej živej duše. Počkal teda starček ešte chvíľu, či niekto nepríde a keď sa nikto neukázal, s chuťou sa pustil do jedla. Odlomí si z chlebíka, odreže zo slaninky, zapije vodou a čo nevidí?

Chlebík aj slaninka po každom odhryznutí dorastie do pôvodnej veľkosti! I nápoj vo fľaši sa doplní. Úprimne sa starček potešil zázračným veciam a pomyslí si: „Už nikdy nebudem hladný ani smädný!“ Prišiel si do lesa po smrť a tu našiel nádej a pomoc! I jaskyňa, na prvý pohľad chladná a bezcitná, sa mu celkom javila ako útulná. Vtom sa zablyslo a vzduchom sa niesol zvuk hromu, obloha bola jasná a starček už vedel, komu sa má za všetky dary poďakovať. Pánovi hôr. On jediný nezabudol na človeka, čo celý život zasvätil práci v hore a na staré kolená sa mu hora za to odvďačila. Našiel v nej útočisko i domov.

Možno aj Vám sa dakedy pošťastí stretnúť Pána hôr. Stačí tak málo – starať sa o svoju prírodu, zvieratká! Ďakujem Ti, Pán hôr!