Môj sen (Rozprávanie)

Môj sen (Rozprávanie)

Už odmalička bolo mojím snom mať koňa. Kone sú veľmi ušľachtilé, inteligentné a krásne zvieratá. Myslím si, že tento názor nemám iba ja. Takýchto ľudí je veľa. A medzi nich patrím aj ja.

Jedno leto sme so sestrou začali chodiť na jeden ranč na Čiernej vode. Najlepšie bolo to, že sme tam mohli vypomáhať, a pri tom sme boli v stálom kontakte s koňmi. A jedného dňa mňa a sestru Mirku, požiadala jedna baba – Zuzka, aby sme sa postarali o jej koňa, lebo ,bohužiaľ, na neho nemala čas. Ja a Mirka sme samozrejme súhlasili.

Hneď na druhý deň sme mohli začať. Na ten deň sme sa veľmi tešili. Hneď ako sme prišli, utekali sme sa  prezliecť. V šatni nás už čakala Zuzka. V skratke nám pár základným vecí o ňom povedala. Ako prvé nám povedala jeho meno. Už to meno mi znelo veľmi sympaticky. Volá sa Ergo, je to mladý trojročný valach s bláznivou povahou. Hneď ako sme ho s Mirkou zazreli, hneď sme si ho zamilovali.

Ale on to ešte tak necítil, keďže nás videl prvýkrát. Ale po čase sme s Mirkou pocítili, že si na nás už zvykol a začína nás mať tiež rád. Puto medzi nami bolo stále silnejšie. Za 3 roky čo sme boli spolu, sme na seba boli strašne naviazaní. Ale jedného dňa nám Zuzka oznámila, že musí Erga dať nejaký iný ranč, lebo nemá peniaze na tak drahé ustajnenie.

Až po chvíli som si uvedomila, že Erga už neuvidím, že ide niekam preč. Bol to ten najhorší pocit, aký som kedy zažila. Nedalo sa Zuzku ani nejako presvedčiť, aby ho aspoň dala niekam bližšie. Potom som sa jej spýtala, či by sme s Mirkou ho nemohli niekedy prísť pozrieť, ale ona nám na to povedala, že by to nebolo dobré, keďže by si mal rýchlo zvyknúť na iného, kto sa o neho bude teraz starať. Mali sme už iba posledný týždeň na to, aby sme sa s ním rozlúčili.

S Mirkou sme sa strašne hádali, pretože sme chceli byť s ním obidve celý týždeň. Na koniec sme sa dohodli, že s ním budeme celý týždeň obidve. Bol to ten najúžasnejší týždeň. Ale keď nastalo to ráno, keď mali Erga odviesť, cítila som, ako sa mi zviera žalúdok pri pomyslení na to, že je tomu všetkému definitívny koniec.

Zuzka nás požiadala, aby sme ho dali do boxu, lebo s nami sa cítil v bezpečí. Najviac mi bolo ľúto to, že on ani len netušil, čo sa deje. Nevedel, že sa už nás nikdy neuvidí, že ho idú odviezť niekam preč, že sa o neho bude potom tam starať niekto pre neho cudzí. Keď sme zavreli box a auto sa pohlo, videla som mu v očiach strach. Hneď ako zašli za roh, strašne som sa rozplakala. Bolo to niečo strašné. Bolo to akoby vás niekto vám veľmi blízky opustil a ani nevedel prečo. Ešte stále ma to neprešlo. Stále dúfam a verím v to, že sa ešte uvidíme. Na tú chvíľu, keď sa na nás pozrie. Ešte jednu vec som vám zabudla povedať, tú najdôležitejšiu: Kone nikdy nezabúdajú.