E.T. a ja

E.T. A JA

Práve som prišla zo školy. Sadám si na pohovku a zapínam televízor. Doma som úplne sama. Unudene chrúmem slaninkové čipsy a sledujem nezaujímavý seriál. Vtom počujem čudné klop-ťuk-klop-ťuk. Tie čudné zvuky vychádzajú z mojej izby.

Premáham strach a potichu otváram dvere detskej izby. Celá skamenená stojím na prahu dverí a neveriac- ky hľadím na porozhadzovanú izbu. Veci zo skríň sa po- krčené povaľujú na koberci a všetky hračky sú vysypané po kútoch.

Cítim, ako mi po chrbte stekajú pramienky potu. Otváram jednu skriňu za druhou, aby som zistila, čo to neustále vyťukáva. „ Ááááá! Pomóóc!“ Vnútri šatníka sedí čosi, no nejaké čudo. Má to veľkú zeleno- žltú hlavu, na nej čierne očiská, nos žiaden a ústa v úsme- ve od ucha k uchu. Telo krátke, nohy a ruky tiež, no prsty hádam aj na pol druha metra. Pomaly sa to pohlo proti mne. Vzápätí to koktavo hovorí: „Ja som E.T. a ty?“ Na- sucho preĺgam a vychádza zo mňa niečo ako moje meno.

Onedlho však už veselo debatíme, ba dokonca sa smejeme, zabávame, tancujeme. Keď tu zrazu: „Tú-tú-tú!“ „Už musím ísť, volajú ma, “ hovorí smutne E.T. „Tak ahoj môj nový kamarát,“ pridávam aj ja smutným hlasom.

Odrazu niet v izbe nikoho. Sadám si na posteľ a premýšľam, či to bola pravda.

Počujem vrznúť vchodové dvere. Utekám k oknu s nádejou, že E.T. je späť. Vchádza však mama. Nechápa- vo krúti hlavou nad toľkým neporiadkom a ja cítim, že s pravdou u nej tentokrát nepochodím. Upratujem izbu a myslím na môjho mimozemského kamaráta.