,,Načo je knižka,“ pomyslela si Alica, ,,keď nemá ani obrázky?“ (Úvaha)

,,Načo je knižka,“ pomyslela si Alica, ,,keď nemá ani obrázky?“ (Úvaha) 

Určite si každý z nás v minulosti prezeral obrázky v knihách, rovnako ako každé iné dieťa, ktoré ešte nevedelo čítať. Písmená boli pravdepodobne ešte neznámym pojmom a pokiaľ ich bolo veľa, niet divu, že nás po chvíli prestalo baviť sa na ne pozerať. Všetko vyplývalo iba zo snahy pochopiť celý príbeh len z ilustrácií. Ale čo ak tam žiadne nie sú? Ako má človek potom pochopiť, čo sa mu autor snaží povedať, keď mu to ani trochu vizuálne nenaznačí?

Pokiaľ by autor chcel, aby sme si pri čítaní jeho knihy predstavili presne to, čo pri jej zrode aj on, určite by tam pridal ilustrácie, ktoré by nám dej priblížili čo najviac. Avšak ak jeho zámerom bolo podnietiť čitateľov k vlastným predstavám, možno práve z tohto dôvodu by sa rozhodol nepridať do nej nič, čo by narúšalo našu vlastnú predstavivosť. Žiadna ceruzka nevytvorí taký obrázok ako naša fantázia.
Deti však - ako sa hovorí – majú oveľa väčšiu fantáziu ako dospelí ľudia. A tá sa rozvíjala najviac vtedy, keď nám rodičia čítali z knižiek. Vtedy by bolo asi každému dieťaťu jedno, či v nej sú alebo nie sú obrázky. Išlo len o to, aby bol daný príbeh podaný čo najzaujímavejšie. Veď práve schopnosť vedieť čítať, nás naučila kniha – Šlabikár.

Knihy sú ale na to, aby sa hlavne čítali. Môžeme v nich zažiť dobrodružstvo, pri ktorom od napätia ani nedýchame. S nádejou čakáme, či to náš obľúbený hrdina prežije. Knižné príbehy ponúkajú drámu aj dobrodružstvo, dokážu nás rozplakať i rozosmiať, prekvapiť či sklamať. Sú to aj učitelia, ktorí nás môžu veľa naučiť napríklad o histórii, anatómii ľudského tela, nútia nás rozmýšľať nad slovami, ktoré si prečítame, rozširujú našu slovnú zásobu...

Celý život nás sprevádzajú knihy. A keď spojíme všetky knižné žánre a ilustrácie, s ktorými sme sa kedy stretli, a emócie v nich obsiahnuté, všetky nás nakoniec motivujú k písaniu vlastnej knihy života.