Minulosť alebo rozprávkový domček spomienok

Minulosť alebo rozprávkový domček spomienok

Včera som menila izbu, spratávala veci, vyhadzovala staré a zároveň pri nich spomínala...Spomínala na časy ktoré sa viazali s konkrétnymi obrázkami, pohľadnicami, blahoželaniami, fotkami, darčekmi ale i malými útržkami papierov. A predsa tie najobyčajnejšie a najošúchanejšie kúsočky papiera, kúsky môjho života, minulosti sú najhodnotnejšie. Niektoré evokujú neskutočné šťastie, radosť, úškrnok na perách...lebo iba ja viem to podstatné...koho mi vlastne tie „haraburdy“ pripomínajú.

Pri takýchto upratovacích akciach mám chuť si všetko ponechať, uložiť, uschovať...veď už teraz mi príde, že na veľa vecí zabúdam, už lovím v pamäti ľudí, situácie...ale na druhej strane by som musela mať jeden dom na spomienky. Ano bolo by to krasne, bol by tam vchod, takzvaná brána života, môj príchod na svet. Dala by som na steny fotky bábätka, do skríň moje babätkovské oblečká. I keď nie v tej dobe značkové či extra strihané o to viac pre mňa hodnotnejšie. Tam by som sa usmievala na strede chodby, ešte nevnímala zlo, bezprávie a ubližovanie okolo mňa. Bola som spokojná v tom oblečení a ruských hračkách v rukách.

Prvá izba by bolo moje ranné detstvo – obdobie keď som chodila do škôlky. Tam by som si dala toho veľkého žlto-bieleho medveďa. Len sedel a usmieval sa, a bol vtedy preveľmi veľký. Isto -iste aj vy ste mali takého plyšáka, toho mal skoro každý vtedy. Teraz už je iba zafuľaný, veľký už nie...veľké veci sa zmenili, moje hodnoty sa zmenili...len rozmýšlam či k lepšiemu, horšiemu alebo je to len prirodzený vývoj.

Ako obyvačka by asi bolo obdobie teenagerských rokov. Možno aj preto, lebo sa najviac človek zmení, mení, vníma inak veci, vzdoruje a tým pádom mám aj najviac okamihov pred očami. Možno prevažujú tie negatívne, ale čo už, tie by som dala do rozkladacieho gauča – pokazeného, aby sa už viac neotvoril. Nemusel by byť ani pokazený, bol by iba 2 roky kúpený z jedného nemenovaného reťazca.

Na poličky by som dala oznámenia z ukončenia stredných škôl všetkých mojich kamarátov, dopisy o láske a neláske, písanička mojej najlepšej kamarátky. Odkazy mojej mamy doprostred na stolík ako výstraha pred čím sa vystríhať J vtedy mi prišli strašne hlúpe a ponižujúco učiteľské. Dnes by som ich dala na piedestál – do stredu, aby si ich každý kto príde do môjho spomienkového domu prečítal.

Ešte by som tam pripojila fotky, také pri ktorých sa dnes smejeme, že to je kto??? To sú aké vlasy?? To som sa ako maľovala?? Čo to mam oblečené?? A predsa bolo lepšie ako teraz...

Kuchyňa je hneď prvou najdôležitejšou miestnosťou v príbytku. Začala sa vnímať na úrovni obývačky od dizajnérov. Možno pre tú dobu akú žijeme. Žijeme izolovane, samostatne a oddelene od iných, preto je tu znovuzrodenie kuchyne ako miesta stretávania všetkých členov rodiny. 

Moja mamina by tam stála pri sporáku v tej pásikovanej bielo-ružovej zástere s rukami držiacimi plech koláčov, alebo by miesila cesto na niečo dobré...nie, že by som ju chcela zasa len zapriahnuť do práce, ale preto, lebo toto je domov...pocit domova, vôňa domova. Klišé??? Ano, ale pravdivé. Sporák by tam nebol, to by sa lusknutím všetko dobré od mamy urobilo ako v rozprávke, veď nech si oddýchne s nami.

Na policiach by boli naše spoločné zážitky - od ukončenia strednej, výšky až po prvé zamestnanie...Umiestnenie podľa dôležitosti neviem. To či ono bolo dôležitejšie pre moje formovanie do dospelosti?! Ťažká odpoveď. A ked by som si dlho nevedela rady, prišla by moja babka a tá by mi to vysvetlila, upratala na police a bolo by po starosti. Mierne dirigentským spôsobom, ale ozvláštneným skúsenosťami by som mala po starosti.

Prejdem k spálni. Tam mi strašne pasuje môj prvý princ?! J princ nie, ale nebudem robiť zlobu, veď aj objaviteľ dynamitu bol niekedy prvý a nikto nehovorí že bol to dobrý nápad, skutok...ale bol numero uno. Ten by neležal na posteli, tak ako by všetkých napadlo, to nie. Dopriala by som mu to čo som ja zažila. Stál by pri okne celé noci až by dostal krčové žily. To by bolo dostatočné zadosťučinenie.

A nemohol by chodiť v lete na kúpalisko, a to mi verte miluje slnko, teplo a...a predvádzanie. No kto by si takého krčožilníka všimol? Nejaká útla blondínka s plavkami od Gucciho? Či rezervovaná bruneta s pareom ale o to väčšou aurou??? Haaa to by bola aká odplata odo mna. Asi by len stál vo vode, minimálne po kolená!!! A len by stál....to sa mi začína páčiť, ale dosť už začínam byť vzťahovačná.

Nemôžem zabudnúť na steny izby, mojej izby, či spálne ako som ju prvotne nazvala. Mala som tam povešané obrázkové výšivky mojej maminy, niektoré s detskými motívnmi iné klasické. Veľké zrkadlo a pod ním by boli naskladané moje prvé značkové tenisky, ktoré mi prvý deň v škole ukradli a mama mi musela priniesť topánky do školy.

Bolo by tam oblečenie jedného krásneho letného dna - celé biele, moja prvá opiáda a opica, samozrejme už oprané. Takisto horský bicykel ktorý sme s bráchom mali stále skoro pokazeny. A vodičák môjho brácha, jeho prvé auto, Škodovica 1100.

Len tak lebabolo by som pohodila na postel nejaké cd-čka pri ktorých som si poplakala, mokrý uterák kt. som si prikladala po prvej facke mojej mamy...a aj zbalený ruksak pri mojoj úteku.

Na WC by bol môj otec a ten by tam dával pozor na čistotu....nepýtajte sa prečo. Toaleta je podstatná, ale zároveň dá sa aj bez nej žiť..ako? Myslím že máme svoju predstavivosť J

Poviete si – toľko málo izieb? Tak malo štvorcových metrov? Žiadne mramorové obklady, talianske dlažby, terasy či dizajnérske kúsky lustrov?? N I E. Vôbec nie, lebo to už by nebol rozprávkový spomienkový domček s ružovými oknami, žiadne platové ale ružové z cukríkových rámov. A o tom to je.

Sama neviem či by mal alebo nemal aj prvé poschodie. Tam budú ak sa raz zadarí spomienky na svadbu, manžela, dieťa...možno. A možno si vystačím iba s prízemým, tým pádom budem tvrdiť že to bol naplanovaný bungalov a nie poschodový domJ Človek sa predsa musí vynájsť.

V skratke toto by bol môj spomienkový raj, tam by som nerozmýšlala nad útrapami života, išla by som tam oživiť si spomienky a zasmiať sa...plakať už nie, načo aj. Iba sa poučiť možno.

Nekúrilo by sa tam, nemusela by som šetriť a rozmýšlať koľko bude stáť mesačný nájom. A ani net by som tam nedala, neverite??? Mám predsa mobilny :D

Dokonca by som sa tam ani nevyzúvala, nešpinila nič a ani neumývala nič...veď by to predsa bol domček – Rozprávkový.