V jedno skoré letné ráno sme sa so sestrou a starkým vybrali na huby.
Starký povedal: „Dnes musíme priniesť veľa húb, aby nám starká urobila výbornú polievku.“ Zvolali sme: „Hurá, ide sa!“ S úsmevom na tvári a prázdnymi košíkmi sme vyšli z domu. Na tráve bola ešte ranná rosa. Vtom sestra zakričala: „Huby!“ Všade trčalo množstvo hnedých hlavičiek. Kúsok ďalej v kríkoch rástli také vysoké bedle, že som ich tam nemohla nechať.
Zrazu zaprašťali konáre a niečo veľké sa blížilo k nám. „Pomóóóc, medveď!“ zakričala som z plného hrdla. Starký bol okamžite pri mne. Medveď bol celkom blízko. Zrazu sa ozval smiech mojej sestry: „Veď ten medveď má rohy!“ A naozaj, z kríkov na nás pozerala vystrašená krava. Určite sa sem zatúlala z blízkej lúky. Bolože to potom smiechu a radosti!
Moja sestra odvtedy, keď zbadá kravu, volá: „Jarka, pozri, medveď!“ a pustí sa do smiechu. Ja sa na ňu nehnevám a smejem sa tiež.