Otvorme oči!

Otvorme oči!

AIDS! Ako vlastne vznikla táto choroba? Je to len obranný reflex prírody, či nevydarený pokus vedcov? A prečo na ňu toľko ľudí už zomrelo? A koľko detí? Ako sa môžeme chrániť?

AIDS tak ľahko sa vyslovuje a obsahuje toľko utrpenia, bolesti, sĺz! Napadá mi veľké množstvo otázok, ale dá sa na ne vôbec odpovedať? A ma zmysel hľadať odpoveď ? Veď výsledok ja stále rovnaký SMRŤ !

Táto choroba už zabila nespočetne množstvo ľudí a predsa na ňu ešte stále nie je účinný liek. V dnešnej dobe je to až nepochopiteľné. Toľko výdobytkov v technike, v telekomunikácii, vo vesmíre, ale liek na AIDS nie je !

Už malí novorodenci sú postihovaní touto chorobou. A to len preto, že ich matka je pozitívna na HIV. Prečo by mali tieto novorodeniatka trpieť? Pre nepozornosť, lenivosť, neinformovanosť a nezáujem dospelých? A môže za to len jeden človek? Nie môže za to celá spoločnosť zatvára oči pred skutočnosťou. A tí ľudia čo aj by chceli pomôcť nevedia ako by mohli. A ľudí pozitívnych na HIV stále pribúda.

Spoločnosť odsudzuje takých to ľudí. A aký sú to vlastne ľudia? Urobili sme nad nimi súd bez obhajoby. Niektorí, ľudia sa nepričinili o to aby boli tými , ktorí sú nakazení. U niektorých je na príčine vláda pre nedostatok hygieny, pitnej vody atď., iní sa nakazili pri transfúzií krvi, iní odhodenou, použitou injekčnou striekačkou, ktorú odhodil narkoman a nestarajúc sa o to, či tým niekomu ublíži.

On si len potreboval užiť svojich päť minút slasti. Ľudia by sa mali zobudiť a začať hľadať účinné prostriedky na to, aby sa ľuďom, ktorí sú už pozitívni na túto chorobu pomohlo. Spoločnosť by ich nemala odsudzovať, považovať za menejcenných . Sú to ľudia, ktorí chcú tiež prežiť plnohodnotný život aj s touto chorobou a majú na to rovnaké pravo ako my. Ale čo ak nemôžu? Nemajú dosť prostriedkov na potraviny a nie to aby si ešte platili lekárske vyšetrenia a lieky proti bolesti.

Mali by sme hľadať účinné prostriedky ako zabrániť prenášaniu tejto choroby. Často je na príčine neinformovanosť mladých, nechránený sex, znásilnenia, prostitúcia, ale veľmi často aj náhoda. Nikdy nevieme ako nás táto choroba môže prekvapiť. Otvoríme oči, keď je už príliš neskoro.

AIDS nie je chrípka, na ktorú stačia antibiotika a pár preležaných dni v posteli. Je to smrteľná choroba, zmení celý život. Už nikdy to nebude ako predtým! Dni bez bolesti a utrpenia, život bez sĺz si títo ľudia nevedia predstaviť. A preto by sme im mali ukázať, že tu nie sú sami.

Nikdy nevieš kedy to zasiahne teba! Môžeš to byť ty čo sa nakazí, čo touto chorobou nakazí ďalšieho človeka. Tu je už zbytočné vravieť si ,, Mňa sa to netýka...týka a veľmi! Len si to nechceme pripustiť. Zakrývame si oči do poslednej chvíle! A keď ich otvoríme je už neskoro, príliš neskoro. Neskoro na plač, hnev, hľadanie vinníka.

A kto tým vinníkom vlastne je! My! Sme to mi koho mame obviňovať!