V náručí otca a mamy

V náručí otca a mamy

Utekám dole schodmi a snažím sa pripnúť si cyklistickú helmu na moju hlavu. Vidím otca, ako mi inštaluje na môj novučičký bicykel pomocné kolieska, aby som sa za ich pomoci naučila bicyklovať. Už mám päť rokov a stále sa neviem bicyklovať. Tieto Vianoce som však dostala krásny bicykel, a keďže je krásny jarný deň, môžem sa to konečne naučiť. Mama mi zapla chrániče na kolenách a lakťoch a napravila mi helmu, ktorú som si nasadila, samozrejme, naopak.

S otcovou pomocou vysadnem na oranžový bicykel a nohy položím na pedále. Otec ma vzadu drží a mama je predo mnou a na tvári jej žiari krásny úsmev a povzbudzuje ma. Potom ma otec, bez toho aby som to vedela, pustí a ja ani neviem, ako som sa naučila bicyklovať. Mama s otcom mi zatlieskajú a ja si hrdo vychutnávam pocit šťastia a najmä vďačnosti, ktorý ma zaplaví hneď ako sa ocitnem v ich náručí. „Ďakujem mami a oci,“ zašepkala som a rodičia si ma pritisnú ešte silnejšie a ja sa nechávam unášať prúdom emócií, ktoré som vtedy zažívala.

***

Toto je jeden z príbehov, ktorý možno neosloví veľa ľudí, ale ja ho vnímam úplne inak. Je to síce len opis obyčajnej situácie, ale u mňa má špeciálne miesto v srdci. Vtedy, keď som zliezla z bicykla a ocitla sa v náručí mojich rodičov, som pocítila ako veľmi boli na mňa moji rodičia hrdí. Bola som neskutočne šťastná, že som ich dcéra a že na mňa môžu byť hrdí.

Osud mi doprial dokonalých rodičov a nikdy neprestanem byť vďačná, že môžem byť súčasťou života takých skvelých, chápavých, múdrych, starostlivých a milujúcich rodičov. Síce to nehovorím často, ale znamenajú pre mňa veľmi veľa. Už veľmi veľakrát som sa nad tým zamýšľala a opakovane som sa dopracovala k tomu istému záveru – miesto, kde môžem plakať, smiať sa, hnevať, dať najavo všetky moje emócie a byť sama sebou je náručie mojich rodičov. Mami, oci, ak toto čítate, neskutočne vás ľúbim a som pyšná na to, že som vaša dcéra.